My, budínhradskí Slováci, si často zaspomíname na našich pitvarošských priateľov, a ani tá vyše 200-kilometrová vzdialenosť nám neprekáža v tom, aby sme sa občas stretli s nimi aj osobne. Už dlhší čas sme sa chystali do Pitvaroša s výstavou farebných fotografií nášho publicistu a fotografa Františka Zelmana, ktorý kade ide, tade fotografuje.
A keďže chodí zväčša po našich slovenských krajoch, jeho fotografie sú ich zrkadlom. Tých 70 obrazov, ktoré aj vkusne zarámoval, sú len nepatrným výberom z toho bohatstva, čo má v počítači a na CD nosičoch. Dobrou príležitosťou k nášmu stretnutiu boli tohtoročné dedinské dni v Pitvaroši 15.-16. augusta, nabité nesmierne bohatým programom.
Treba vedieť, že Pitvaroš dávnejšie bola veľmi silná slovenská dedina, plná uvedomelých Slovákov. V roku 1930 ich tu napočítali 2717, čo činilo 91,2% celkového obyvateľstva dediny. Podľa svedectva štatistiky sčítania ľudu v 2001 tu našli iba 1500 obyvateľov, a z nich iba cca. 100 Slovákov! Že kam sa podeli tí chýbajúci? Podľa webovej stránky Pitvaroša počas povojnovej výmeny obyvateľstva sa presídlilo na Slovensko (prevažne do Sládkovičova) 665 rodín, t.j. 2441 Slovákov. Na ich miesto sem prišlo 240 maďarských rodín, celkovo 1500 osôb. Tak sa stala zo slovenskej väčšiny iba 1/5-ová menšina, ktorá sa nadnes scvrkla na 1/15-inu. Osudy Pitvarošanov podrobnejšie môžeme spoznať v dielach nedávno zosnulého pitvarošského spisovateľa Michala Bernulu (1919-2001): Prekliate časy (1998) a Pitvarošská kronika (1999). Je chvályhodné, že dnes zmiešané maďarsko-slovenské obyvateľstvo dediny pokojne spolunažíva, čo odzrkadľovali aj mimoriadne živé a veselé udalosti dvojdňového programu.
Keď sa Ferov tátoš (Škoda-fábia) okolo poludnia zastavil pred Kultúrnym domom dediny, ľudia sa už zbierali. Opodiaľ na Petőfiho námestí vedľa cesty sme našli dlhý rad kotlíkov, v ktorých to už poriadne vrelo. Hlavní kuchári súťažiacich skupiniek miešali klokotavý guľáš jedna radosť. Zastavili sme sa na pár slov pri šéfovi komlóšskeho kotlíka. Dobre bolo počúvať mäkké ľ, také typické pre reč Komlóšanov. Ešte som mu „predal“ svoju zbierku básní, za jeden prospekt Komlóša, a kráčali sme ďalej. O 13.00 v Dome kultúry sa začala výstava fotografií Rozprávajúce obrazy. Zišli sa tu spoločenskí i kultúrni činitelia obce, zvedavé obecenstvo, nechýbali ani pán starosta László Dénes, predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Anna Lehoczká, známa zberateľka predmetnej i duchovnej ľudovej kultúry Alžbeta Tószegiová, jej syn Juraj, vedúci Domu kultúry a člen miestnej slovenskej samosprávy, a mnohí ďalší. Výstavu predstavila maliarka Eva Konczošová. Na záver autor obrazov F. Zelman jednu fotografiu daroval pánovi starostovi, a ja som pre miestnu slovenskú knižnicu odovzdal svoje zbierky básní. Nasledovala voľná prehliadka vystavených fotografií a štedré pohostenie nápojmi a zákuskami.
Ak boli medzi nami aj veľkí papáči, tak tí si tiež prišli na svoje. V rámci obeda bolo treba pojesť všetko, čo tí kotlíčkari navarili. Až teraz sme sa dozvedeli, akých významných majstrov kuchárskeho umenia sme to tam mali!
Potom po krátkom programe na javisku nasledovala slávnosť pri náhrobnom stĺpe a pamätníku hrdinov. Úvodom vztýčili zástavy, maďarskú i slovenskú, pričom odzneli aj obe národné hymny. So slávnostnou rečou vystúpil starosta obce, a potom aj starosta oblastného mesta Makova Dr. Péter Buzás. Keďže je august, nasledovala aj cirkevná vysviacka nového chleba a vína. Po týchto slávnostných chvíľach už nasledoval bohatý program na javisku. Bolo by toho nesmierne veľa, preto by sme tu vyzdvihli už len program slovenských detí materskej a základnej školy, ktoré sa učia slovenčinu. Vystúpili s programom Minulosť a budúcnosť. Je to kombinácia ľudových detských hier, piesní a tancov v nacvičení pani učiteľky Mariky Hodákovej. S týmto programom zožali pekný úspech koncom júla aj v západomaďarskej obci Ivánc. Vysoko si vážime aj skutočnosť, že v programe zaznel aj výber z našich zhudobnených detských básní. Program bol nesmierne bohatý, bola tombola, bol ohňostroj, a nakoniec aj ľudová veselica.