Terany sú naozaj malá osada so sotva 500 obyvateľmi. Napriek tomu badať náznaky oživenia, majú, napríklad, najväčšie ihrisko pre loptovú hru boccia. A odteraz sa tu nachádza aj Dedinské múzeum, kde návštevníci môžu objavovať tradičný spôsob života našich predkov, ale si aj posedieť, porozprávať sa, prípadne si zaspievať skoro zabudnuté piesne.
Ako vždy, aj teraz som zablúdila. Hádam sa ešte nestalo, že do jednej z novohradských slovenských osád by som trafila na prvýkrát. A nielen na prvý, ale ani na druhý, lebo toto bola moja druhá návšteva Terian. Prvýkrát sme tam zavítali pred rokom, zúčastnili sme sa na národnostnom dni. Výborne sa zabavila celá rodina, veľmi sa nám páčil kultúrny program.
Potom sme na Terany už nemysleli, tak ako človek popri každodennej práci zabúda na dejiská svojej profesie. Ale teraz sme dostali pozvanie na prezentáciu knihy „Keď si ja opasiem delinnú šatku“ - Tradičné oblečenie v Teranoch, autorkou ktorej je Ágnes Lengyelová. Priznám sa vám, nie som národopisec. Čo sa týka ľudovej kultúry, najviac ma zaujíma folklór, ale ani ten nie do takej hĺbky, aby som vedela rozoznať zemplínsky tanec od šarišského. Azda uznáte aj vy, že je lepšie si sadnúť a pozerať sa na prekrásne kroje a nadchnúť sa rezkým tancom, ako sa zahĺbiť do odborných kníh. Teraz som sa ale musela. Hocijako som nechcela, napokon som tomu prišla na chuť. A to nielen na chuť mastného chleba, ktorým nás ponúkali na konci podujatia, ale na „chuť“ ľudového kroja a tradičných zvykov ľudového života našich predkov. Podujatie bolo nahlásené na 15. hodinu, napokon sa však začalo so značným - dvojhodinovým - meškaním, keďže autori publikácie uviazli na ceste. Čas som mohla využiť na to, aby som sa pozhovárala s domácimi. Bolo to vlastne neformálne odovzdávanie obnovených priestorov dedinského domu spojené s prezentáciou hore uvedenej knižky.
„Spoločnosť na ochranu a podporu obce Terany vznikla pred siedmymi rokmi, avšak jej členovia sa schádzali vtedy už desať rokov,“ uvádza ma do udalostí vedúca spoločnosti Aliz Környeiová. Budova patrí slovenskej samospráve, ale jej udržiavanie a obnovenie je nad jej sily. Preto sa rozhodli, že sa spoja v projekte Nórskeho občianskeho fondu, ktorý vyhrali. Komplexný projekt bolo treba pripraviť tak, že sa uchádzali nielen o obnovu budovy, ale museli doňho zahrnúť aj kultúrne aktivity. Zároveň digitalizovali inventár oblastného domu, ktorý bude môcť existovať ako múzeum. Získaním tohto titulu sa otvoria ďalšie možnosti na uchádzanie sa o podpory, čím môžu oživiť spoločenský život. Pomocou získaného grantu sa im ľahšie pripravia aj už tradičné podujatia, zorganizujú ich ročne štyri, ktoré sa viažu k väčším cirkevným sviatkom a sú trojdňové. Prvý deň zvykne byť skôr odborný, druhý folklórny a tretí gastronomický.
Spod hrubého rúcha viacdesaťročného spánku spoločenského života vykúkajú ozajstné rarity. Mohli sa o tom presvedčiť aj účastníci sobotňajšieho popoludnia so spevmi z Tranoscia. Hostiteľkou bola predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy, putovná evanjelická farárka Hilda Guláčivoá Fabuľová. Prezradili mi, že aj tieto náboženské piesne otvorili cestu k spoločnému spevu, k dobrému pocitu stráviť čas spolu. Nedeľa zas patrila gastronómii. Tradičné novohradské, aj slovenské, pochúťky mohli záujemci nielen ochutnať, ale si mohli i vyskúšať recepty starých mám.
Spolu s receptami sa zachovali aj kroje, ktoré sú ozaj živou ľudovou kultúrou v tejto novohradskej dedinke, lebo, ako mi prezradila autorka knižky A. Lengyelová, sú ženy, ktoré dodnes nosia kroje a v poslednom čase badať akýsi nárast záujmu o tradičný odev aj v radoch mladšej generácie. Terany sú zaujímavé nielen samotným krojom a geografickým položením obce, ale aj rôznorodosťou jej obyvateľov. Terany dodnes obývajú Slováci a Maďari, prví sú evanjelici, druhí katolíci. Vierovyznanie a národnosť samozrejme badať aj na kroji. Autorka publikácie nemala ľahkú úlohu. Do Terian neprišla raz, ale túto novohradskú obec spolu s manželom, tiež národopiscom, navštevujú už dvadsať rokov. Tamojší obyvatelia ich dôverne poznajú, radi sa s nimi podelia o svoje znalosti. Nebolo tomu inak ani na prezentácii. Priznám sa vám, nebola som ešte na takej prezentácii, kde by o samotnej knižke povedali tak málo, ako práve v onen augustový piatok v Teranoch. Napriek tomu som sa dozvedela množstvo zaujímavostí o dedinke a o kroji - a to nielen od etnografov, ale aj od účastníkov prezentácie - informátorov autorky knižky. Jemné rozdiely vo viazaní šatky, farbe sukne, či počtu „blysiek“ (perlovej ozdoby na šatstve) - to všetko malo význam dávnejšie a nadobúda význam v súčasnosti. Na prezentácii odzneli rôzne pripomienky k tomu, čo všetko ešte chýba v knižke, ale mohlo by sa dostať do prepracovaného druhého vydania, alebo do veľkej publikácie, ktorú plánujú tiež vydať v nasledujúcich rokoch. Táto kniha by nemala byť iba o tradičnom ľudovom kroji, ale aj o iných zaujímavostiach obce. Napríklad v rámci krúžku zachovávania tradícií A. Környeiová zbiera spolu s deťmi tradičné riekanky a to v obidvoch jazykoch. Ako mi povedala, na tieto krúžky pozývajú staršieho obyvateľa dediny, ktorý im buď zaspieva nejaké pesničky, alebo prednesie riekanku. Vždy sa spýtajú na slovenský a maďarský ekvivalent, a zapíšu si to. Podobne spracovávajú aj recepty, ktoré by mali byť tiež súčasťou tejto veľkej knihy o Teranoch.
„Mali to všetko urobiť pred dvadsiatimi rokmi,“ sťažuje sa riaditeľka školy Edita Brožová. Ani sama si nepamätá, kedy zanikli vyššie ročníky v miestnej škole, lebo už aj ona navštevovala doma iba prvé štyri roky. Napriek tomu nebadáme u nich úpadok a znížený záujem o dedinku. V posledných rokoch sa sem dokonca nasťahovalo viac ľudí, ktorým záleží na Teranoch a nechcú potlačiť ani ich slovenský ráz. Pani Brožová, pôvodom tiež Slovenka, v prvých rokoch svojho života nevedela ani slovo po maďarsky, až neskôr sa naučila v škole. Hoci sama nenosí kroj, vie, ktorá časť odevu načo sa používala a čo znamenali niektoré jemné rozdiely. Ako členka miestnej slovenskej samosprávy spolu s manželom Ondrejom - mimochodom správcom dediny - navštevuje všetky podujatia, pomáha v čom treba: keď piecť, tak pečie, ale keď deti pripraviť, tak aj v tom. Počas našej návštevy práve plánovali veľkolepú akciu pri príležitosti rozšírenia a obnovenia budovy materskej školy. Oslavy budú koncom októbra. Terany sú naozaj malá osada so sotva 500 obyvateľmi. Napriek tomu badať náznaky oživenia, majú, napríklad, najväčšie ihrisko pre loptovú hru boccia. A odteraz sa tu nachádza aj Dedinské múzeum, kde návštevníci môžu objavovať tradičný spôsob života našich predkov, ale si aj posedieť, porozprávať sa, prípadne si zaspievať skoro zabudnuté piesne.
