Leto je v plnom prúde, vo vzduchu cítiť sparný morský vánok. Občas máme pocit, že ak sa neutiahneme do vzdialenejšieho kúta stoličky, tak nám morská voda omyje nohy. Lebo sedíme
na stoličke v hľadisku divadla, nie na rozkladacej niekde pri brehu Stredozemného mora, v centre Morskej republiky. Navodiť správnu atmosféru počas divadelného predstavenia vie málokto. Skladá sa to totiž z viacerých úrovní vrátane naplnenia čo najviac zmyslov.
To, že vidíte, ešte nestačí: musíte voňať, podľa možnosti nahmatať, ochutnať a hlavne počuť. Priznáme či nie, sluch je druhý najsilnejší spomedzi zmyslov. Keď začujeme šum mora, v duchu sa tam cítime. Dovolenku vycítime aj z hlasu hovoriaceho. Pravé osvetlenie nás privedie bližšie a preto oči nepotrebujú veľa rekvizít. Keď sa to všetko zráta, máme atmosféru hotovú. Takto to vyzerá v najnovšej hre Vertiga.
Verbálna stránka predstavenia Umy si rúčky, ideme jesť je sugestívna, až príliš silná. Gagy, pointy a vtipy nasledujú v takom tesnom poradí, že občas ich nestačíme sledovať. Napriek tomu nemôžeme nič zazlievať hercom, ktorí práve v hre Petra Scherhaufera ukázali svoju usmievavú, komickú tvár. Z vlastnej skúsenosti môžeme vedieť, že najťažšie sa rozprávajú vtipy. Teda ak nám na nich záleží a ak chceme, aby sa na nich publikum naozaj dobre zabávalo. Práve preto si treba ešte väčšmi vážiť prácu hercov, ktorí nás zabávali, ktorí nás zaviedli do najtajnejších tajov vlastného ja a ktorí nám ukázali hĺbky aj výšiny. Nevyspytateľná je hĺbka duše matky Márie (Viola Thirringová), ktorá podľa názoru jej najlepšej kamarátky „upratuje, sekíruje - dokonalá gazdinka“. Nemôžeme vedieť, prečo zahŕňa svojho syna prehnanou starostlivosťou a láskou, čo sa pokazilo v jej vzťahu k manželovi, s ktorým si už nenájde spoločnú reč. Rozprávajú sa iba o každodenných problémoch. Nemôžeme vedieť, čo priviedlo Alenu (Denisa Dérová) k tomu, aby opätovala lásku mladíka (Marián Viskup), syna najlepšej (možno jedinej) kamarátky a prečo práve v tejto láske našla silu ju skončiť (absurdita akoby stvorená pre príbeh). Nemôžeme vedieť, prečo sa matkin miláčik zamiluje do ženy v strednom veku a hoci sa od svojej mamy chce vzdialiť, najviac sa rozhorčuje, keď ona využije možnosť spoznať niečo nové. Nemôžeme vedieť, aký je bezcieľny život šoféra autobusu (András Nagy), ktorý sa skrýva za tvárou frajera, hoci sa iba bojí samoty. Napokon nemôžeme vedieť, čo je to za bolesť, keď ako novopečenú manželku odsťahovanú z domova ďaleko do cudziny (Ági Gubíková) nás manžel podvádza, odvráti sa od nás a my, aby sme vzbudili jeho záujem o seba, podvádzame ho, s kým sa len dá. Dokedy sa dá. To všetko nemôžeme vedieť, predsa sme mali možnosť nazrieť do duší týchto piatich ľudí, ktorých spája aj rozdeľuje láska.
Režisérom predstavenia je Štefan Korenči, ktorý nám ukázal svoju komickú tvár. Počas celého predstavenia bolo cítiť silné vyžarovanie jednotlivcov, ktorí sa navzájom nezatieňovali, ale tvorili celok. Celok, ktorý aj nás vedie vpred, k lepšiemu spoznaniu každodenných problémov a stálej lásky. Dramaturgičkou hry je riaditeľka Slovenského divadla Vertigo Daniela Onodiová, ktorá primerane upravila text.
Skoro počas celého predstavenia zaznieval v hľadisku burácajúci smiech. Naši dobre známi herci nám ukázali svoju komickú tvár, ktorá je schopná rozosmiať diváka. Počas osemdesiatich minút sme sa povzniesli nad každodenné problémy, aby sme sa zahĺbili do problémov ľudí na javisku. Aby sme vyriešili ich každodenné problémy, ktoré sú nám možno práve preto bližšie, lebo nie sú naše.
Celé predstavenie sa nesie v duchu ozajstnej hry, v duchu ozajstného uvoľnenia sa, spoznania nových hĺbok. Našli sme ich, ďakujeme za ne a veríme, že ich nájdeme aj v reprízach predstavenia.
Slovenské divadlo Vertigo v spolupráci so Sarvašským slovenským divadlom Cervinus Teatrum pripravilo premiéru hry mladého slovenského autora Petra Scherhaufera Umy si rúčky, ideme jesť. V príbehu piatich ľudí v talianskom prímorskom mestečku Amalfi, ktorých viac či menej spojil osud a ktorých spája láska v rôznej podobe, hrajú Viola Thirringová, Ági Gubíková, Denisa Dérová, András Nagy a Marián Viskup. Režisérom predstavenia je Štefan Korenči, dramaturgičkou riaditeľka divadla Daniela Onodiová.
Okrem osobností nášho verejného života si premiéru pozreli aj tardošskí a budapeštianski Slováci. Hneď po predstavení sme požiadali niekoľko divákov i aktérov hry, aby sa s nami podelili o svoje dojmy. Členovia Vertiga zahrali predstavenie o deň neskôr tiež v SI, vtedy si ho pozreli Slováci zo Santova, Čívu, Mlynkov, Dabašu-Šáre a Budapešti.
Anna Crnečká: - Bolo to nádherné, fantastické. Tardošské ženy, ktoré dnes prišli na premiéru, sú nadšené. A právom, lebo sme sa výborne zabavili. S každým z nás by sa to mohlo stať. Videli sme všetky predstavenia Vertiga a to posledné je vždy najlepšie. Osemdesiat minút sme ani nedýchali, vžívali sme sa do deja na javisku.
Edita Sekerešová: - Perfektné výkony, všetko bolo dobré, uvoľnili sme sa. Doteraz som videla všetky predstavenia a všetky boli perfektné.
Ján Fuzik: - Veľmi sa mi páčilo predstavenie. Všetci sme sa mohli presvedčiť o tom, že bol dobrý krok založiť si divadlo. Dáva nám novú kvalitu.
František Križan: - Spomedzi všetkých predstavení Vertiga na tomto som sa zabavil najlepšie. Ťažko nachádzam slová, tak dobre som sa cítil. Môžem hovoriť len v superlatívoch, videli sme prekrásne predstavenie. Ťažko by som vybral, ktorá postava sa mi najviac páčila, lebo som toho názoru, že každý dobre zvládol svoju rolu. Mojim obľúbeným predstavením bola Matka, ale možno dnes získala pár...
Štefan Korenči: - Myslím si, že sa naplnili veci, ktoré sme predpokladali, že sa naplnia. Doteraz som spolupracoval s Vertigom v dvoch predstaveniach. Režíroval som dve drámy J. Barča-Ivana. Tie boli vyslovene vážne, dramatického charakteru a to vnímali diváci veľmi fajn. Počul som, že publikum aj plakalo, ale to je tiež dobré, lebo emócia sa vyjadruje aj takýmto spôsobom. V tomto sa mi zdalo publikum inteligentné a citlivé. Pri dnešnom predstavení som zas zistil, že je liberálnejšie, slobodnejšie. Tabuizované témy berie veľmi prirodzene. Vie sa zasmiať a kriticky sa pozrieť na seba. Je to inteligentné publikum a rád budem pracovať s Vertigom aj neskôr. Herci sú tiež perfektní. V dramatických dielach ukázali svoju dramatickú tvár a tu ukázali, že sú schopní vytvoriť aj inteligentný humor. Danka (Onodiová) dáva dokopy partiu, ktorá je jedna krvná skupina, rozumie si. Z javiska cítiť prúdenie energie, že vlastne celé sa to nedeje kvôli peniazom, ale preto, lebo títo ľudia chcú naozaj robiť divadlo. Keď ste zamestnancom divadla, môžu vám predpísať, čo musíte zahrať. Tu si môže každý slobodne vybrať, či chce tú postavu, či chce pracovať s tým režisérom. Cítiť, že to nerobia za čiarku v zamestnaní, ale preto, že niečo cítia v srdci.
Ondrej Častvan: - Myslím si, že predstavenie je divácky veľmi pútavé. Videli sme, že ľudia sa nad ním zamysleli a zamenili si postavy na postavy zo svojho života. Vyberali si, s ktorým hercom sa stotožnia. Pre hercov bolo asi najťažšie realizovať veľké zmeny nálady, ktoré medzi jednotlivými scénami boli. Vedeli, dokedy treba „utiahnuť“ jednu scénu a kde je ten bod a kto je tá postava, ktorá zavedie skupinu do ďalšej nálady, do inej atmosféry, do inej úrovne rozmýšľania. Tieto zmeny prišli vždy včas.
Gejza Benko: - Zábavné predstavenie a herecký koncert - to pre mňa znamenalo predstavenie. Vďaka režisérovi človek dostane aj možnosť popremýšľať o svojom vlastnom osude. Nevideli sme obyčajnú komédiu, ale režisérovi sa podarilo zahĺbiť sa do osudov a trošku zovšeobecniť osudy: vlastné aj manželské, či už krkavčia materská láska, alebo nevydarené manželstvo. Dokázal nájsť rovnováhu, predstavenie neprepadlo do tragédie. Pre mňa to bola smutná komédia.
Štefan Kraslán: - Bol to dobrý večer. Bol to šťastný večer a veľmi dobre spracovaná téma. Pod povrchom som sem-tam zacítil osobné tragédie a to sa mi veľmi páčilo. Najviac sa mi páčila scéna, keď sa ženy zamýšľali nad svojim životom.
Daniela Onodiová: - Prijatie obecenstva bolo nad moje očakávanie. Bála som sa, priznám, dokonca som často uprostred noci rozmýšľala, či to bol dobrý výber, hoci spočiatku som bola presvedčená o tom, že áno. Mala som obavy či niektoré repliky nevzbudia pohoršenie - naši hrdinovia si niekedy nekladú na ústa servítky a ani ich správanie nie je vždy príkladom počestnosti. Ale človek má vo všeobecnosti pocit neistoty a strachu pred premiérou. Alebo preto, lebo je to príliš filozofické, v prípade drám, alebo preto, že je to v našom repertoári trošku iný žáner... Presnejšie, trošku iná veselohra než doteraz. Uvedomujem si, že je to premiérové obecenstvo, ktoré dýchalo s hercami, ale som s ním maximálne spokojná, diváci aj herci boli zlatí a vynikajúci. Myslím si, že dnešný večer bol naozaj pekný. Bola to vlastne svetová premiéra. Čítala som túto hru ešte dávnejšie v zborníku Dráma, ktorý vydáva Slovenský divadelný ústav. V týchto zväzkoch sú pozbierané texty poslané do súťaže o slovenskú drámu a táto vyhrala v roku 2005 tretie miesto. V tejto hre som zacítila niečo, niečo, čo ma upútalo a prinútilo ju inscenovať. Autor je ekonóm, mladý muž. Keď písal román, mal 26 rokov. Zrejme sú tu autobiografické prvky.
Iveta Nagyová: - Téma je dobrá, spracovanie je zábavné, ale pritom poučné. Videli sme výborné herecké výkony. Sama by som rada zahrala mamičku. Myslím, že by som vedela ako na to...
Miroslava Kováčová: - Prečítala som si originál, kde bolo veľa chúlostivých miest. Teraz, keď som to videla naživo a dramatizované, našla som úplne iné myšlienky, nad ktorými som sa mohla zamyslieť. Iste sa každý vo svojom živote už stretol s podobnými problémami.
András Nagy: - Výborne som sa cítil. Trochu som mal obavy, či pointy a naše „somariny“, ktoré sme povymýšľali, vyjdú a či sa budú páčiť divákom. Som veľmi rád, že vyšli. Veľmi ma teší, že sme mali úspech. Publikum je výborné, bolo na nás a na divadelnú formu, ktorú sme si zvolili, napojené. Bolo potešujúce, že vo vážnejších polohách hry obecenstvo „išlo s nami“. Na tom vidíme, že naša práca má osoh. Pre herca je vždy slasťou hrať takéto roly. Mám rád všetky postavy, ktoré som doteraz hral, lebo všetky vychádzajú zo mňa a zároveň z toho, čo je napísané a navzájom sa obohacujeme. Vertigo je moje ďalšie domové divadlo: jedno mám v Jágri a jedno v Budapešti, tým je Slovenské divadlo Vertigo.
Denisa Dérová: - Keď som si prvýkrát prečítala hru, hneď bolo jasné, že je to tragikomédia. Keď sa do nej poriadne zahĺbime, môžeme prísť na to, že sú tam veľmi smutné osudy. Myslím si, že takéto smutné komédie vždy stojí za to si pozrieť. Zaujala ma postava, lebo v podstate som nikdy nehrala osamelú ženu, ktorá je bez detí, žije sama, možno má iba jednu priateľku. A potom keď príde nejaká príležitosť nájsť si lásku, musí bojovať sama so sebou, že predsa nemôže pokaziť život dvadsaťročnému chlapcovi. Možno, že s ním bude nejaký čas, ale musí ho nechať žiť. Dnešné predstavenie sa podľa pohľadu na divákov vydarilo, ale ja som mala pocit, že by sme mali začať znova, lebo som cítila v sebe strašne veľa energie. Nemávam taký pocit po premiére. Spomedzi našich predstavení som mala najradšej Azyl, mala som rada Lavičku a myslím, že aj túto Alenu budem mať rada. Vertigo považujem za naše divadielko, za divadielko Slovákov, ktorí žijú v Maďarsku. Je to fajn hrať pre takých ľudí, pre ktorých je slovenčina niečím veľmi dôležitým v živote. Niekomu kvôli tomu, aby si ju zachoval, niekomu kvôli tomu, aby ju počul. My dávame možnosť, aby sa ľudia stýkali so slovenčinou. Myslím si, že je to pekné poslanie. Som rada, že som jednou z tých, ktorí to môžu robiť.