Na Filozofickej fakulte Univerzity Loránda Eötvösa (ELTE) v Budapešti sa koncom februára uskutočnila habilitačná prednáška docentky Márie Žilákovej na tému Jazyk Slovákov v Maďarsku. Predsedom sedemčlennej habilitačnej komisie bol slavista, expert pre južné slovanské jazyky, profesor István Nyomárkay.
Medzi členmi boli univerzitná profesorka Anna Divičanová a profesor Katedry slovenského jazyka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Pavol Žigo. Mária Žiláková popri pedagogickej činnosti na Katedre slavistiky ELTE je členkou Vedeckej rady Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku a nedávno vydala knihu o ľudovom liečiteľstve Slovákov v Maďarsku. Prednášku si prišli vypočuť aj kolegovia uchádzačky, početní predstavitelia slovenskej inteligencie v Maďarsku a študenti slovakistiky.
Po prečítaní odborného životopisu Mária Žiláková predniesla svoju prvú prednášku v maďarskom jazyku, v ktorej sprostredkovala poslucháčom výsledky svojich jazykovedných výskumov medzi Slovákmi v Maďarsku. V úvode priblížila proces migrácie Slovákov zo severných oblastí Uhorska na územie dnešného Maďarska a príčiny, ktoré viedli k vzniku miešaných nárečí západoslovenského, stredoslovenského a východoslovenského typu. Načrtla príčiny odumierania týchto nárečí, medzi ktorými uviedla vplyv slovenského literárneho jazyka, vplyv jazyka väčšinového maďarského národa a akútny problém súčasnosti: vymieranie nositeľov nárečia. Autorku týchto riadkov zaujali najmä informácie o vzťahu Slovákov v Maďarsku k literárnej slovenčine. Do druhej svetovej vojny najkultivovanejšou vrstvou jazyka bol jazyk Tranoscia a Biblie - bibličtina, a Slováci v Maďarsku ťažko prijímali štúrovčinu. Podľa svedectva výsledkov výskumov posledného obdobia si Ľudovít Štúr dopisoval s dolnozemskou slovenskou evanjelickou inteligenciou. Spor medzi Štúrom a Jánom Kollárom vo veci spisovného jazyka sa na Dolnej zemi premietol do konfliktu medzi dvomi skupinami evanjelických farárov, Kutlíkovcami a Haánovcami. Zaujímavé boli informácie o pokusoch o vytvorenie regionálnych spisovných jazykov v Šóškúte a Tárnoku na báze bernoláčtiny a v Békešskej Čabe okolo Evanjelického kníhkupectva pod vplyvom bibličtiny.
Po otázkach členov komisie a odpovediach uchádzačky nasledovala prednáška v slovenskom jazyku o jazykových a kultúrnych paralelách vo vývoji južných a západných slovanských jazykov. M. Žiláková sa o. i. zmienila o význame jazykovednej činnosti Sama Czambela a o teóriách vzťahujúcich sa na pôvod slovanských jazykov. Poukázala na historické súvislosti vývoja jazykov, na štátne útvary, akými bola Samova ríša a Veľkomoravská ríša a spomenula jazykové pamiatky v Zalavári, ktoré svedčia o prítomnosti Slovanov v tomto priestore. Mimoriadne zaujímavé boli informácie o význame Pešť-Budína, neskôr Budapešti, ako centra slovanských jazykov, o Kollárovej myšlienke slovanskej vzájomnosti a jej vplyve na illírske hnutie, alebo o pokuse vytvoriť spoločnú slovanskú terminológiu. Nielen laického poslucháča presvedčila Mária Žiláková o svojich prednášateľských schopnostiach a o výsledkoch svojej bádateľskej činnosti: habilitačná komisia ocenila jej výkon tridsiatimi štyrmi z 35 bodov.
