Maďari sú výnimoční nielen počtom samovrážd, ale aj tým, ako vážne berú svoje dejiny a ako sa dodnes nevedia vyrovnať s dávnymi prehrami. Z knihy poľského novinára a spisovateľa Krzysztofa Vargu vám môže prísť zle, pretože sa atmosféru Maďarska rozhodol opísať prostredníctvom jeho kuchyne.
Kopy ťažkých jedál majú v jeho texte zmysel, smútok Maďarov podľa neho do veľkej miery pochádza z kuchyne. „Aspoň mňa sa po výdatnom budapeštianskom obede vždy zmocňuje melanchólia, clivota, smútok a znechutenosť.“ Varga síce žije vo Varšave, ale jeho rodinné korene vedú aj do maďarského Komáromu a na Slovensko. Potomok poľskej matky a maďarského otca napĺňa známu veršovačku o tom, že Poliak a Maďar sú ako dvaja bratia. Geograficky ich od seba delí Slovensko, a tak majú oveľa lepšie vzájomné vzťahy, než keby boli priami susedia. Celou knihou sa tiahne kulinárska terminológia, autor v názvoch kapitol ponúka guláš z Kádára či polievku z Rákócziho.
Viac než kniha o kuchyni je to kniha o histórii a maďarskej duši. Tá si síce občas spomenie aj na pár vyhraných bitiek, história jej však ponúka omnoho viac prehier, veď práve nedávno žialil nad deväťdesiatym výročím Trianonu. A tak tu máme obraz typického Maďara, ako vysedáva v jednom z mnohých podnikov s názvom Nostalgia a spomína na časy niekdajšej veľkosti. Ako konštatuje autor, na nevyliečiteľnom smútku za stratou sa dá ťažko vybudovať iná identita ako nešťastná. Maďarským symbolom je bájny vták turul, akýsi kríženec orla a husi, čím stelesňuje maďarské sny aj komplexy. Varga ponúka typológiu sôch s týmto vymysleným živočíchom, od turula bojového cez turula prechodného až po turula hanblivého, sediaceho skromne ako sliepka na pánte. Dobrým materiálom na vysvetlenie viacerých maďarských fenoménov je pre neho film, náchylnosť k samovraždám zasa ilustruje jediným skutočne medzinárodným maďarským hitom Smutná nedeľa. Kniha zaznamená predovšetkým rôzne pochmúrne udalosti, akoby nad Maďarskom ani nevychádzalo slnko, všade samý smútok a clivota.
Varga sa občas až príliš necháva unášať opismi miest, kde práve sedí na káve, keby kniha obsahovala menný zoznam spomenutých budapeštianskych ulíc, rozšírila by sa o niekoľko strán. Práve to je daň jeho osobného portrétu Maďarska, kde veľké udalosti a veľké témy často ťahajú za kratší koniec. Ako sám tvrdí, Maďari sa z jeho eseje o sebe nič nové nedozvedia, napriek tomu je tam jeho kniha populárna ako všetky tituly, kde sa dozvieme, ako nás vidí cudzinec. Podobne dnes Slováci čítajú Smatanovu knihu Jánošíci s těžkou hlavou a Česi čítali Szczygiełovu knihu Gottland. Šanca, že to bude nadšený portrét, rýchle mizne, ale poteší aspoň pocit, že sme niekomu stáli za zmienku.
Samovražda je najväčším exportným úspechom maďarskej kultúry. Ani jeden maďarský spisovateľ, maliar alebo herec nedosiahol taký úspech ako pesnička Szomorú vasárnap - hymna samovrahov celého sveta, jediný maďarský hit vo svetovom meradle.
Dielo, ktorého slová boli preložené do desiatok jazykov, niekoľko desiatok spevákov svetovej špičky ju zaradilo do svojho repertoáru a nedajú sa porátať ľudia, korí si po vypočutí tejto uslzenej pesničky siahli na život. Smutnú nedeľu zložil roku 1933 Rezső Seress, klavirista židovského pôvodu (v skutočnosti sa volal Spitzer), vystupujúci v lokáli Kulacs. Text napísal krimi−reportér novín 8 Órai Újság László Jávor. Bolo to naozaj perfektné duo vrahov. Nijaký Sherlock Holmes ani Hercules Poirot, aj keby mal k dispozícii veľmi silné indície, by im nedokázal tento dokonalý zločin spáchaný pomocou hudby. Tu sa zvuk klavíra stal strašnejším jedom ako cyankáli aj s arzénom dohromady.
Áno, Rezső Seress mal väčší vplyv na ľudstvo ako hudba Franza Liszta a filmy Istvána Szabóa. Ani Dievča s perlovými vlasmi z dielne Omegy si nepodmanilo svet tak ako Smutná nedeľa. Gloomy Sunday spievali Marianne Faithfullová, Björk, Louis Armstrong, Serge Gainsbourg, Sinead O’Connor, Frank Sinatra, Billie Holiday, Kronos Quartet. No a Erika Marozsánová vo filme Rolfa Schubela Gloomy Sunday.
To nie je film o Rezső Seressovi, aj keď čerpá inšpiráciu z jeho života. Je to film o ľúbostnom štvoruholníku Eriky Marozsánovej a troch mužov, ktorí ju ľúbia a ktorí budú musieť pre ňu zomrieť, hoci jeden z nich umrie prineskoro a dvaja nepochybne privčas. Ten, čo umrie prineskoro, náhle zmizne v prvej scéne filmu: osemdesiatročný Hans Wieck sa po polstoročí vracia do Budapešti, aby oslávil svoje narodeniny. Bol tu ešte pred vojnou, mladý, nesmelý árijec, trochu neohrabaný, trochu krpatý, ktorý až o dajakých desať okov neskôr v uniforme SS Standartenführera bude vyzerať ako dospelý muž. Vtedy bol fascinovaný genialitou nemeckej fotografickej techniky (a vôbec všetkým, čo bolo nemecké) a krásnou krčmárkou Ilonou.
Teraz je to osemdesiatročný starec, ktorý na príborníku reštaurácie, v ktorej prežil mladícke túžby, zbadá fotografiu Ilony (Marozsánovej). Fotografia vyhotovená jeho spoľahlivou nemeckou leicou v čase, keď ešte robil fotografie krásnych žien a nepodpisoval rozkazy na likvidáciu maďarských Židov. Opäť mu silnejšie bije srdce; tak silno, že padá mŕtvy na zem.
A potom sa čas vracia a máme tridsiate roky: podnikavý židovský majiteľ reštaurácie László Szabó spolu s milovanou Ilonou zamestná vo svojej reštaurácii nového klaviristu. Klavirista je krásny a zachmúrený, volá sa András Aradi a práve skomponoval melódiu, otvárajúcu duše (aj peňaženky) klientov, ktorú nazval Szomorú vasárnap. Do reštaurácie sa hrnú davy, obrat stúpa, vychádza platňa s Aradiho pesničkou, samovrahovia sa púšťajú do práce: skáču do Dunaja, vešajú sa, zabíjajú sa aj v taxíkoch.
Vraj to naozaj pripomínalo epidémiu. V novembri roku 1935 v európskej tlači vyšlo dvestosedemdiesiatosem článkov, v ktorých sa opisoval fenomén „hymny samovrahov“. Tak to aspoň porátali maniacki bádatelia problému. Čo bolo v tej pesničke s jednoduchou melodickou líniou a dosť sentimentálnym textom, ktorý bol prosbou samovraha, aby milovaná prišla na jeho pohreb, také hypnotizujúce? Prečo dávala v ľuďoch do pohybu inštinkt sebadeštrukcie? Čo spôsobuje, že po zhliadnutí toho filmu sa ku mne vracala s vtieravosťou upíra, v duchu som si ju pospevoval, ba chvíľami som sa pristihoval, že si ju spievam nahlas? Že som mal chuť opiť sa do melancholickej nemoty, ale vedel som, že to nemôžem urobiť, lebo neviem, čo by mi v tom stave strelilo do hlavy? A prečo ma sprevádzala takmer istota, že keby som bol žil vtedy a počul ju pred tými sedemdesiatimi rokmi, mohol by som si ublížiť?
V dokumentárnych materiáloch pripojených k filmu sa zdôrazňuje, že Smutná nedeľa ideálne vystihla svoj čas. Začiatok tridsiatych rokov, hospodárska kríza, nezamestnanosť, celé pokolenie ľudí vyhodených zo sedla, ktorí si zároveň uvedomujú nevyhnutnosť blížiacej sa katastrofy a tušia, že čoskoro aj tak budú musieť zomrieť, a teda je lepšie urobiť to už teraz a s celou parádou. Tak ako pekná sestra mladého židovského boháča Mendla, ktorú brat pozval do Szabóovej reštaurácie.
Dievčina, ktorú hrala podmanivá Dorka Gryllusová (v Irine Palmovej hrala prostitútku, zasväcujúcu Mariannu Faithfullovú do tajomstiev zvádzania mužov, ale aj v dosť mizernom maďarskom filme Mix, kde napokon tiež hrala kurvičku so zlatým srdcom) zjavuje sa na plátne iba na chvíľu. Svojimi veľkými čiernymi očami so smutným zbožňovaním hľadí na klaviristu, ktorý hrá Szomorú vasárnap. Nasledujúci záber ju ukazuje, ako leží v posteli s prerezanými žilami a gramofón práve končí prehrávanie platne s osudovou pesničkou.
Vráťme sa teda k filmu: práve dochádza k melodramatickej zápletke, Ilona sa zaľúbi do klaviristu, László súhlasí s trojuholníkom, rešpektujúc nové citové vzplanutie ženy svojho života. Ten muž, ktorý v mene lásky pristane na oficiálne paroháčstvo, vôbec nepôsobí žalostne, ale pateticky. A všetko by bolo dobre, keby nie Herr Wieck, ktorý po vypočutí pesničky - aj keď sa snaží byť tvrdým Nemcom - skáče do Dunaja z Reťazového mosta. Na svoju záhubu ho zachraňuje László - po čase, keď Wieck, už ako významný esesman, bude môcť vyslobodiť svojho dávneho záchrancu z transportu do Osvienčimu, to však neurobí. Aradi už tiež nebude žiť - zastrelí sa z Wieckovej pištole po tom, ako po prvý raz začuje Ilonu spievať Szomorú Vasárnap.
Skutočného skladateľa Szomorú vasárnap Rezső Seressa pred záhubou zachránil nemecký dôstojník, ktorý si ho pamätal spred vojny z lokálu Kulacs, kde Seress hrával. Príbeh ako zo Szpilmanovho Pianistu. Ach, tí subtílni, citliví nacisti, dojímajúci sa pri zvukoch klavíra, sami podliehajúci umeleckým záľubám! Aj svoju prácu na likvidácii celých národov brali ako umenie, aj keď iba ako účtovnícke.
Szomorú vasárnap je krásny film s krásnymi hercami, perfektnými zábermi a hýrivými farbami. To spôsobuje, že dojíma, ale divákom vari neotrasie. V mnohých filmoch sa prejavuje akási čudná potreba estetizácie holokaustu. Stratený osud, film Lajosa Koltaia (dvorného kameramana Istvána Szabóa) podľa knihy Imre Kertésza je taký krásny, že ešte aj Auschwitz v ňom vyzerá ako nostalgická pohľadnica, a väzni v pásavých väzenských rovnošatách ako manekýni z akejsi Benettonovej novej reklamnej kampane, prirodzene, veľmi kontroverznej, ale akej krásnej! Keď dnešný divák čaká na hlas filmu v otázke vojnových tráum, žiada si krásny obal. Nechce sa nadmerne unavovať hrôzami.
Hrôzy sú rezervované pre horory o masakrovaní pílou zo strany psychopata - vtedy sa vie, že to všetko nie je naozaj. Kedysi som sa zoznámil s Erikou Marozsánovou - smutnou Ilonou, známosť trvala iba chvíľku, možno dve−tri minúty, keď sme sa zhovárali v patiu lokálu Pótkulcs na Csengery utca po jej koncerte, na ktorom uvádzala svoju platňu. Asi som jej vtedy povedal, že som spisovateľ, a teda som povedal niečo, čo nikdy nehovorím. Chcel som sa predvádzať? Vzbudiť záujem o seba? Myslel som si, že bude ochotná dať si so mnou schôdzku? Zdvorilo sa rozlúčila a vrátila sa k svojim známym.
Nemôže to byť náhoda, že jediná na celom svete známa maďarská pesnička hovorí o samovražde a podprahovo k nej podnecuje. Aj sám Seress napokon skočil z balkóna svojho bytu v VII. obvode. Bolo to v januári 1968, skladateľ mal vtedy sedemdesiatdeväť rokov. Mal rakovinu. Až do smrti hral na klavíri v reštaurácii Kispipa. Či tam hral aj svoj šláger - to neviem. Viem, že po vojne bolo v Maďarsku dvadsaťpäť rokov zakázané hrať Szomorú vasárnap, zrejme z obáv o životy občanov ľudovej republiky. Občania mali pracovať, rozmnožovať sa, a nie zbavovať sa života. Zbavovať sa mali nezávislosti, slobody, túžby po úteku, hoci aj úteku k smrti.
Smutná nedeľa bola teda nelegálna, tak ako Lili Marlen - pesnička tých, čo vôbec nechceli umierať, a aby nezomreli, museli zabíjať.
