Jeden z najväčších slovenských básnikov v Maďarsku Alexander Kormoš sa 10. apríla dožil okrúhleho životného jubilea. Narodil sa pred 70. rokmi v podpilíšskom Santove, kde mu v deň jeho narodenín pripravili miestni obyvatelia pekný program.
V onen nedeľný večer sa zbierali obyvatelia podpilíšskej obce vo vedomí, že pripravia prekvapenie A. Kormošovi, alebo ako ho každý nazýva - Šaňovi. Iniciatíva vyšla od členov pávieho krúžku a miestnej slovenskej samosprávy, ktorí zavolali aj bývalých členov Folklórneho súboru Studienka a pávieho krúžku, ale aj radových občanov. Šiesta hodina už odbila, v sále bolo cítiť napätie a každý sa občas pozeral smerom k dverám: chceli sme byť prví, ktorí uvidia oslávenca – uvidia jeho tvár pri pohľade na skoro plnú sálu nedávno odovzdaného kultúrneho domu. Prípravy na oslavy prebiehali v najväčšej tajnosti: A. Kormoš nemohol o nich vedieť, iba jeho manželka Katarína Kormošová, predsedníčka slovenskej samosprávy a riaditeľka miestnej základnej školy. Práve ona spolu s dcérami Perlou a Jarmilou ho priviedla do kultúrneho domu. Dojatie bolo vidieť nielen na jeho tvári, ale aj na tvári rodinných príslušníkov. Umocnili ho pozdravné piesne v podaní členov Studienky, pávieho krúžku, žiakov ZŠ, ktorých učí Šaňo hru na gitare Tomáša Kuhajdu a Dávida Kollára a recitácie najobľúbenejšej vlastnej básne, venovanej svojmu otcovi, Topoľ.
Kultúrny program bol prerušený zdravicami. Životnú cestu nášho básnika zhrnula starostka Santova Eva Čičmancaiová. „Zišli sme sa v predvečer Dňa poézie, aby sme slávili poéziu. My máme možnosť oslavovať ozajstného, nášho básnika,“ povedala starostka a priblížila životnú dráhu A. Kormoša, ktorému odovzdala diplom. Zablahoželali mu aj v mene slovenskej samosprávy, v mene Studienky, ba pozdravil ho aj predseda Združenia a regionálneho strediska pilíšskych Slovákov Jozef Havelka a podpredsedníčka združenia, predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová a radoví obyvatelia Santova.
Alexander Kormoš žije už utiahnuto, jeho hlas nepočuť deň čo deň. Avšak keď sa ozve, vyriekne univerzálne pravdy, ktoré stoja za zamyslenie. Ako napríklad či sa dá zachovať slovenská identita, ak sa naše deti učia slovenčinu iba štyri hodiny týždenne. V jeho básňach nájdeme všetky radosti i starosti Slováka v Maďarsku – muža, otca, učiteľa, publicistu a verejného činiteľa. Stal sa maturitnou otázkou, teda jeho diela musí poznať priemerný absolvent slovenského gymnázia v Maďarsku.
„Bol som veľmi prekvapený a všetky zásoby energie som potreboval na to, aby som sa nerozcitlivel,“ povedal nám na konci slávnosti A. Kormoš, s ktorým si chcel každý štrngnúť pri príležitosti jeho narodenín v priestoroch Klubu dôchodcov pri Kultúrnom dome. „Doma v rodinnom kruhu sme mali slávnostný obed, tam bol môj brat, dcéry a manželka, dôstojne sme oslávili moje 70. narodeniny. Nedá sa vysloviť, ako sa cítim. Najmä preto sa dobre cítim, ako som to aj v ďakovnom príhovore povedal, že tu boli prítomné všetky generácie našej dediny – všetky pestujú slovenské ľudové tradície našej obce. Tak sa vidí, že naše tradície nevyhynú, lebo naša kultúra obsahuje také hodnoty a skvosty, ktoré sa nedajú ničím nahradiť. Preto nesmie vymrieť. Bude žiť naveky!“ Absolútny základ santovskej kultúry je podľa Šaňa slovenská ľudová pieseň, ktorá aj jeho inšpirovala pri vlastnej tvorbe. „Píšem básne v maďarskom a slovenskom jazyku, tvorím hudbu troj-, štvor- alebo päťhlasnú. Teraz spracúvam santovské ľudové piesne pre štyri hlasy pre Ozvenu, pre Európu a pre celý svet. Zaoberám sa aj zhudobnením pre mňa najzaujímavejších častí Biblie, teda náboženskou hudbou,“ sumarizoval svoje súčasné aktivity.
Najlepšie je, ak človeka uznajú jeho vlastní: rodina a rodáci. A. Kormošovi to názorne prejavili v deň jeho 70. narodenín. Na druhý deň sa vybral na turné: zavítal do Békešskej Čaby a do Segedína, kde oslávil deň poézie a svoje narodeniny s tamojšími Slovákmi.
Eva Patayová Fábiánová
Narodil sa r. 1941 v Pilíšskom Santove. Po maturite v budapeštianskom slovenskom učiteľskom ústave získal diplom stredoškolského profesora slovenčiny a ruštiny na univerzite ELTE. Pracoval v aparáte Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku, v redakcii Ľudových novín, v budapeštianskej a békeščabianskej slovenskej škole. Dlhé roky pracoval vo Vydavateľstve učebníc (Tankönyvkiadó), kde redigoval slovenské učebnice každého stupňa, respektíve literárne a všetky iné publikácie (národopis, ľudové piesne, atď.) Slovákov v Maďarsku. Zaoberal sa aj zbieraním ľudovej hudby: r. 1990 vydal bohatú zbierku ľudových piesní F santofském Pilíši zo svojej rodnej obce. Bol spoluzakladateľom a šéfredaktorom zaniknutého Literárneho a kultúrno-spoločenského štvrťročníka SME, z ktorého vyšlo v rokoch 1988-1992 spolu 15 čísel. Doteraz vydal 9 samostatných publikácií, z toho 7 zbierok z beletrie a ďalšie 4 jeho literárne rukopisy čakajú na vydanie už viac desaťročí. Básnik a prekladateľ patriaci do predvoja slovenskej literatúry v Maďarsku je spoluautorom antológií vydaných vo vydavateľstve Tankönyvkiadó v Budapešti Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980) a Chodníky (1984), respektíve autorom samostatných zbierok Polyfónia I (Tankönyvkiadó, 1981), Polyfónia II (Tankönyvkiadó, 1986) a Plamene jazyka (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1986), Ohnivá kytica (ZSSUM, Budapešť 1991), Okrídľovanie kosou (SOS, NTK, BP 1995), Aforizmy. Publikácia SOS. (VE, NTK, BP 1977), Rozdúchať stlmený plameň. Sonety. Publikácia CSS a ZSSUM. (V. Croatica, BP 2003). Polyfónia II disponuje podobnou štruktúrou a misijnou funkciou ako jeho prvá knižka, v ktorej harmonicky zaznievajú štyri rôzne, ale rovnocenné hlasy (slovenské a maďarské pôvodné básne, respektíve preklady zo slovenskej a maďarskej poézie). Od r. 1973 píšuci a publikujúci básnik hneď od počiatku sa snaží o uskutočnenie symetrického bilingvizmu.