Starý Jozef Makovič zavše keď zdvihol zrak na obrovskú jabloň vo svojej záhrade cítil zvláštne hrejivé teplo okolo srdca...

Svoju mĺkvu priateľku mal rád nielen pre šťavnaté, voňavé jablká s kyselkavou chuťou, ale i pre blahodarný tieň mohutnej koruny stromu, pod ktorou aj v čase najväčších letných páľav našiel ochranu nielen on, ale každý, kto ju hľadal. A potom tu bola aj ďalšia príčina, pre ktorú by sa za celý svet nevzdal svojej nemej spoločníčky. Boli totiž vekom rovnako starí: od svojich už dávno vo večnosti odpočívajúcich rodičov vie, že v tomže roku, keď sa on narodil, zasadili jabloň jemu neznámi ľudia, ktorí sa krátko potom z dediny odsťahovali. Pri pomyslení na svoj vek, na skoro osem krížikov na chrbte, si ľahko vyrátal, že taký ovocný strom musí rodiť už trom ľudským generáciám. Preto sa ani nečudoval, že konáre má starobou ľúto pokrútené, ba niektoré z polovice už aj suché, lámu sa a padajú pod strom, kde si hovejú v spŕchnutom lístí, až kým ich vetriská nerozoberú.

Všetko to mu často natislo do mysle aj počudovanie a ľútosť nad ľahostajnosťou, akú ľudia väčšinou voči týmto svojim tichým spoločníkom prechovávajú. Mohol by to aj tak povedať, že sú priam nevšímaví k svojim priateľom rastúcim v záhradách, ovocných sadoch, pozdĺž ciest, v lesoch a vôbec všade, kde robia človekovi užitočného spoločníka, sú mu okrasou a ich plody zdravou pochúťkou. Nepochopiteľne zabúdajú na svojich pokorných priateľov aj tí, ktorí ináč tieto nevinné, obrovité rastliny majú radi. Aj on svojho času, keď uvažoval o osude stromov na čerstvo zakúpenom pozemku, len-len že neschybil. Rozhodnúť o tom, na ktorú časť pozemku má postaviť svoju malú chalupu, nebolo ľahké, veď musel brať do ohľadu prenáramne veľa okolností: smer vetra, chod slnka, záujmy susedov, najlepší výhľad z tejto parcely a všeličo iné. Jozef Makovič sa veľmi ani nepomýlil, ak kvôli stavbe nevyťal a ani iným nedovolil vyrúbať niektorý strom alebo väčší ker na pozemku. Ba naopak. Varoval svojich veľkomestských priateľov, ktorí si koncom šesťdesiatych, začiatkom sedemdesiatych rokov stavali na okraji dediny v blízkosti lesa chaty, chalupy, ba i vilky so záhradou, bez akýchkoľvek stavebných skúseností:

- Dávajte pozor! – napomínal nastávajúcich chalupárov. – Strom môžete vyťať za desať minút, ale pokiaľ vyrastie stromec, začne sa košatieť a vrhať tieň, bisťuže ubehne aj štyri - päť rokov...

Mnohí pri jeho slovách iba nedbalo mávli rukou, ani čoby sa ich to vôbec netýkalo.

Jabloni sprvu ani Jozef Makovič nevenoval väčšiu pozornosť. Keď kúpil štátny, vlastne obecný pozemok, jabloň už rodila jemu vtedy ešte neznámu voňavú, chutnú a preto tak obľúbenú sortu jabĺk. Iba to vedel, že zarodila neuveriteľné množstvo zelenkastožltých šťavnatých kyselkavých zimných jabĺk. Dedinčania im hovorili veľkonočné rozmarínky, lebo v chladných komorách rodinných domov jablká vydržali až do Veľkej noci. A potom tie jablkové štrúdle, čo mu často piekla manželka, ho vonkoncom presvedčili o tom, že k tomuto stromu sa so zlým úmyslom nikto nesmie ani len priblížiť.

Chyby, i keď nie veľkej, sa Jozef Makovič predsa len dopustil. Keď vytyčoval základy svojej chalupy, akurát v tom roku jabloň veru nezarodila takmer nič. Odvtedy už vie, že jeho strom ponúka svoje plody iba každý druhý rok: jeden rok odpočíva a po výdatnom oddychu na druhý rok rodí ako bláznivý. Druhou príčinou, že nebral do ohľadu jabloň, boli aj preveliké horúčavy, aké dovtedy nikdy nezažil. Vtedy, v tých pekelných páľavách, začal výkopové práce a budovanie základov, ako to často aj sám spomínal, v rámci dobre známeho hnutia „Urob si sám!”. Niektorí dedinčania keď videli, ako sa morduje, s nemalým súcitom, ale i uštipačne a usmievavo sa mu prihovárali: „Pane, keď nemáš sluhu, tak si rob sám”. A on tých sluhov skutočne nemal. Keď dva alebo trikrát zaťal čakanom do vyschnutej kamenistej ťažkej hliny, už aj bežal urobiť si studený kyselkavý strek. A potom, v tej horúčave na nevydržanie jabloň ho – aspoň čiastočne – chránila pred páliacimi slnečnými lúčmi. Slovom, tie základy napokon ani nekopal až tak ďaleko od jablone, ako mal. O tejto svojej nepatrnej chybičke dlhé roky jednoducho nevedel a ani vedieť nemohol. Napriek tomu, že strom stál pred oknom, skoro ráno šikmé lúče popri jeho kmeni mohli voľne prúdiť do chaty oknom, no k obedu, keď slnce pripekalo ako v pekle a bolo by pálilo a škvarilo aj telo, jabloň svojou majestátnou korunou chránila chalúpku a jej obyvateľov. A navyše, na sklonku leta a začiatkom jesene krásne zrelé plody mal starý pán a ostatní z rodiny na dosah ruky aj z miestnosti v podkroví a ak dostali na ne chuť, mohli si vybrať a celkom ľahko odtrhnúť z okna spálne.

Dnes tomu už tak nie je.

Po siedmich či ôsmich rokoch, keď sa mu jedného víkendového dňa zachcelo zahryznúť do usmievavého šťavnatého jablka, márne sa vykláňal z okna a daromne sa usiloval odtrhnúť čo i len jedno jediné jabĺčko. Konáre stromu jednoducho nedočiahol. Vzdialili sa od jeho okna, odtiahli sa od neho ako nejaká nespokojná milenka od svojho už zunovaného frajera. Jozef Makovič mal z toho pocit, že ho nemý spoločník bez varovania zaskočil, ako omráčený vybehol von a z konča záhrady, odkiaľ mal dobrý výhľad na celú chalupu, mohol usúdiť, čo môže byť príčinou tejto nežiaducej a takmer neuveriteľnej zmeny. Skúsenému záhradkárovi však netrvalo dlho a na vlastné oči sa presvedčil, čo sa vlastne deje. Kmeň stromu sa za toľké roky jednoducho odklonil od domu, a to opačným smerom od stavby. Jabloň chcela žiť slobodnejšie, dumal zhovievavo majiteľ chalupy, preto si hľadala väčší priestor, viac slnka a vzduchu. Dával stromu za pravdu, hoci o niečom podobnom nikdy v živote ani len nechyroval. Isto ani nemohol, uznáva v duchu, lebo dedinský človek je opatrný, určite si oveľa rozumnejšie vie vybrať na pozemku miesto pre stavbu domu.

x

Lanského roku, jedného skorého jesenného dňa, sa pred chalupou Jozefa Makoviča zastavil elegantne oblečený starší nepochybne manželský pár, v týchto končinách neznámy.

- Prepáčte nám, pane, - oslovila gazdu tichým, nesmelým hlasom neznáma žena. – Dovolili by ste nám vojsť do vašej peknej záhradky? Karol, teda môj muž, by si ju veľmi rád pozrel...

Jozef Makovič bez otáľania ochotne otvoril bránku, pričom sa aj mierne uklonil. Neznámy muž, len čo si podali ruky a zbežne sa navzájom predstavili, už aj trielil rovno k jabloni.

- Veľmi blízko ste postavili tento domec... – boli prvé jeho slová s akousi malilinkou výčitkou v hlase. – Preto sa strom odklonil na túto stranu...

Zavládlo mĺkve ticho ako neklamný znak, že odznela pravda pravdúca.

- Viem o tom niečo, tento strom som totiž zasadil ja spolu s mojím oteckom, - dodal návštevník po chvíli skromne, tichým hlasom, aby jeho slová brali ako mienku priateľa a nie ako plané mudrovanie akéhosi prišelca. – Bolo to dávno, preveľmi dávno... Táto jabloň zapustila korene práve v roku môjho prvého svätého prijímania, - dodal naďalej tichým hlasom a vzápätí sa odmlčal.

O tom sa už pred gazdom ani slovkom nezmienil, že tento strom ako biblický symbol večnej mladosti a radostí z lásky ich potom spolu s otcom sprevádzal spomienkami v novom domove, kde sa vysťahovali za šťastnejším životom.

- Áno, máte pravdu, aj mne už došlo, že som urobil chybu, keď som chatu postavil tak blízko... - pritakal bez urážky a zaváhania starý Makovič, úprimne potešený záujmom muža, ktorému – ako sa to teraz dozvedel - môže ďakovať za toľké roky radosti za služby verného nemého spoločníka.

– Aká chyba? Zabudnite na to, - až po rozpačitej chvíli prerušil opäť ticho návštevník.

Skromná poznámka pološeptom vyznela pre starého Makoviča ako vysvetlenie záhady okolo našikmo vyrastenej, pritom nevšedne vzácnej jablone, dnes už známej rarite v celej dedine. Ibaže ani tisíc slov chvály nenahradí pocit rozkoše pri zahryznutí do sladkého daru nebies, veď ani Adam v rajskej záhrade neodolal, pomyslel si majiteľ záhrady. Tým viac ho zamrzelo, že takúto vzácnu návštevu nemôže potešiť aspoň košom čerstvých jabĺk, vie predsa, čo je vďačnosť a čo sa patrí.

- Rád by som vám naoberal čerstvých jabĺk, na cestu i vašim domov, nechcem sa ale vyhovárať, každý sa môže presvedčiť, že jabloň si dala tohto roku pauzu, akurát v tomto roku nezarodila.

Muž, ktorému možno vďačiť za jabloň pri Makovičovej chalupe, skúmavo preskakuje pohľadom z haluze na haluz, zdola až do koruny stromu, a nachádza len prázdne konáre. Je to ako prechádzka po supermarkete s vyprázdnenými regálmi. Ešte pre istotu úplne hore prebáda husté konáre z odvrátenej strany a tu sťa zasiahnutý bleskom zvolá:

- Hej, pán Makovič, počkajte! Mám to! Spomenul som si, že za našich čias jedna haluz hore na opačnej strane každý rok, aj v tie neúrodné, mala štyri – päť krásnych zdravých a nevšedne veľkých jabĺčok. Hľa... pozrite sa... našiel som ju!

Na tvári hosťa sa pozvoľna rozihrával ľahučký úsmev, až sa napokon jeho oči rozžiarili šťastím. Tam hore, kde jeho zdvihnutá ruka ukazovala, kdesi v hustej korune, hrdý strom zachovával staré zvyky a nejakým čudom uchránil sťa poklad štyri skutočne výstavné kusy...

Jozef Makovič na chvíľu ustrnul od prekvapenia nad návštevníkovým objavom skrýše, ktorú jabloň záhadne utajovala doposiaľ i pred zrakmi domácich. Neostal však v pomykove, v ďalšom okamihu miesto výhovoriek sa chopil príležitosti zavďačiť sa hosťom a rozbehol sa po rebrík.

- Vezmite si zatiaľ len na ukážku dobrôt, aké dáva naša stará známa jabloň, až prídete o rok, naoberáte si za plné košíky ako zo svojho, - zopakoval gazda sťaby na ospravedlnenie. - Budeme vás čakať...

- O rok? Žiaľ... ľutujem... ja sa sem viac sotva vrátim. Mal som skôr, vyčíta mi to aj moja polovička, teraz ma už gniavi staroba, pomaly deväť krížikov... Och! - zavzdychal bolestne návštevník a podaním ruky začal sa rýchlo lúčiť s Makovičom, ktorý mal dojem, že príčinou nečakane rýchleho odchodu sú chlapské slzy, čo sa pomaly začali lesknúť v stareckých očiach hosťa.

– Prepáčte, že sme vás takto cestou vyrušili, ale nie sme v tomto kraji tak celkom cudzí, - zastavila sa pred Makovičom manželka návštevníka. – Naše rodiny sa po vojne odtiaľto presídlili za hranice, na ľavý breh Dunaja, - povedala ako na vysvetlenie a z jej tváre sálal žiaľ. – Sprvu, ako sa pamätáme, sme sem nemohli vôbec chodiť... Ani na pohreb príbuzného často nedali priepustku... Veď viete, toho času cez hranice si bez pasu voľne tiahli iba vtáci, ľudí nimi otrocky spútali. Keď nám neskôr už povolili cestovať častejšie, pomaly už nebolo koho navštevovať, mladí príbuzní sa poženili, povydávali, alebo odišli inde za prácou. Ostali väčšinou iba starí, nadnes však už aj tí povymierali. Z akej príčiny by sme sem chodili? – položila otázku, potom sklonila hlavu, v tichom zadumaní možno sama hľadala odpoveď na otázku, čo ich sem vlastne priviedlo.

- Bol to manžel, ktorého nikdy neopustila túžba ešte aspoň raz sa vrátiť do kraja svojej mladosti, - pokračovala žena. - V uplynulých dňoch často ako nejaký chalan dobiedzal, len aby sme sa konečne odhodlali vydať sa na cestu, hoci ani nie takú ďalekú. Stoj čo stoj by chcel vidieť... azda naposledy... túto jabloň... Pánboh vám zaplať, že ste mu to umožnili... Preveľmi vám ďakujeme...

- Predsa nemáte za čo, prosím vás! – riekol starý Makovič a spýtavo sa zahľadel do tváre návštevníčky.

- Ale máme... Za to, že ste kvôli stavbe nevyťali jabloň... Že i teraz sa nám z nej ušla malá pochúťka, - hlesla v dojatí žena a len-len že sa nerozplakala. Potom dobre nacvičeným pohybom siahla do svojej tašky a vybrala z nej fľašku domáceho kalvadosu.

- Je to z vlastnej úrody, - prezradila žena. – Manžel ním chcel niekoho počastovať a pred chvíľkou mi pošepol, že kalvados patrí vám. Nech vám padne na úžitok...

Jozef Makovič trúnok prijal zdráhavo a s úmyslom, že iba do úschovy...

x

Prešiel rok. Jabloň, ako predvídal Jozef Makovič, opäť bohato zarodila, odmenila sa za trpezlivosť. Skúsený záhradkár s bohatstvom zaobchádzal rozvážne. Po dlhé desaťročia úrodu rozdelil tak, že najprv ponechal zásoby pre najbližšiu rodinu, zvyšok porozdával. Zadarmo. Príbuzní, ale aj susedia a známi, si na to už zvykli. Zabudnúť na niekoho, vynechať - hneď by bol oheň na streche. Odmenou pre Jozefa Makoviča bol pocit šťastia z pôžitku, ktorý jabloň prinášala nielen jemu, ale aj mnohým iným. Teraz však si prvý raz nepočínal presne tak ako zvyčajne. Keď plody začali dozrievať, chodil sa na ne iba rozpačito pozerať. Neoberal ich. Vyčkával. Keď zrazu zrelé jablká začali padať na zem, úžasne sa vyľakal a v panike za niekoľko hodín obral celú úrodu, s výnimkou niekoľkých jabĺk na čarovnej haluzi, čo rodí každý rok. Potom presne polovicu celej úrody, a to tie vyberané, najkrajšie, najväčšie a najusmievavejšie rozmarínky - ako každý rok - uskladnil v chladnej komore presvedčený, že vydržia až do Veľkej noci.

Odvtedy gazda denne viackrát otvára dvere komory a skúma jablko za jablkom, či sú všetky zdravé, či nezačali vädnúť alebo sa ich nechytá hniloba. V hĺbke duše potajme dúfa, že do Veľkonočných sviatkov sa predsa len opäť objaví sympatický pár, ktorý vlani vyhľadal jabloň zasadenú v časoch jeho detstva. Pravda, niekdajší majiteľ nepočíta, že ho čaká polovica tohoročnej peknej úrody, ale tá mu právom prináleží, takto je to spravodlivé, mieni Jozef Makovič. A vôbec nemá pocit, že niečo stráca, ale naopak, že získava, že sa stáva bohatším o jedného priateľa. Povyberal mu tie najkrajšie kusy, zaslúži si, veď túto časť úrody neponúka cudziemu, ale poctivému majiteľovi, ktorý jabloň zasadil ako rodinný strom a ktorému ani po desaťročiach neostal jej osud ľahostajný. Príde, iste príde aj so ženou, presviedča Jozef Makovič sám seba. Majú tu predsa ešte nedokončenú robotu. Pobudnúť pár dní, otvoriť fľašu, ochutnať kalvados, čo priniesol, ale aj jabĺčkovicu, čo ponúkne on, pravú domácu, pálenú z plodov ich spoločnej jablone. Tej, čo sa tak divne vyšplhala vyše okna jeho domu a jednej noci, keď sa sen snúbi so skutočnosťou, pri dôvernom šumení listov priznala – od tohto príbytku vyrastala odvrátene do smeru, ktorým jeho pôvodný majiteľ odišiel a odkiaľ rok čo rok očakáva, že sa raz vráti...