Zo spánku ho strhol rachot, aký spôsobujú rolety pri voľnom páde...

Posadil sa na posteli a skúmal prostredie okolo seba. Predmety v spálni, ich rozmazané obrysy pôsobili v neskorom večernom šere úplne cudzo, tajuplne. Inštinktívne siahol po nočnej lampe. Márne ju hľadal vpravo na nočnom stolíku, kde stávala po dlhé roky; teraz sa týčila na poličke nad jeho hlavou, kam ju ktorýsi deň dočasne položil. Naďabil na ňu náhodou, hmatkajúc v tme. Trasúcou sa rukou stlačil vypínač. Bledé svetlo zalialo neusporiadaný nábytok a po celej izbe roztrúsené veci, vrátane maliarskeho náčinia. Neporiadok budil v ňom dojem cudzieho zásahu, akoby on s ním nemal nič spoločné, čo iba stupňovalo jeho zmätok. Postupne však zistil, že sa predsa len strhol zo spánku vo vlastnej posteli, vo vlastnom byte a to mu dodalo určitú istotu. S rozbúšeným srdcom a únavou zakaleným pohľadom premeriaval situáciu, zisťoval možné smery zásahu a zároveň možného úniku a iba potom nadobudol odvahu vstať z postele. Omámený liekom na spanie prešiel celý byt, ale dôvod rachotu nezistil. Svetlo nočnej lampy, nevedieť prečo, mu už vadilo, vypol ju. Automaticky prikročil k oknu, ešte stále v polospánku, oťapený. Cez záclonu prenikali bledé svetlá z okien náprotivných bytov a tie mu vnukli podozrenie, čo sa ani stalo: - Doparoma, asi opäť vystrája ten lump! - zahundral a spomenul si na situáciu, ktorá sa kedysi opakovala takmer každú noc. Sused Šulek, postrach domu, chodieval po nociach domov opitý. Či už prišiel pred polnocou, alebo na úsvite, vždy rozsvietil všetky svetlá vo svojom byte, s čo najväčším rachotom spúšťal a vyťahoval rolety, kým nenahlodal nervy všetkých obyvateľov domu. Mal pôžitok z toho, keď videl, že na jeho povel sa postaví na nohy celý dom. Ľudia vytrhutí zo spánku pobehávali po bytoch hore - dolu, odťahovali záclony, vybiehali zmätení na pavlač, v pyžamách, gatiach, občas takmer holí a Šulek sa spoza záclony len uškieral, akoby takýmto spôsobom dával na vedomie svojim „dobrým susedom“, že prišiel domov síce ožratý, ale zato akcieschopný!

Rachot, ktorý by mal teda pochádzať z bytu suseda na náprotivnej strane dvora, sa tentoraz dotkol majstra - možno iba preto, lebo ho zastihol po celodňovej námahe nečakane a navyše v polospánku - mimoriadne citlivo, akoby mu drásal dušu a jeho reakcia bola adekvátna. Konal síce ako inokedy počas útokov suseda, ibaže teraz z rozčúlenia zrýchleným tempom: skočil k oknu, s veľkým rozmachom odtiahol záclonu a vyhrážavo zdvihol ruku. Aspoň takýmto spôsobom by bol rád dal páchateľovi na vedomie svoje rozhorčenie nad jeho počínaním. Namáhal sa zbytočne. Šulek sa neukázal, nevidel v okne jeho škodoradostný úškľabok, tvár poznačenú delíriom z úspechu po vyskúšaní roliet. - Asi je taký opitý, že medzitým zaspal a nedokázal dotiahnuť do konca dobre nacvičenú choreografiu, - dumal majster s nemalou dávkou pobúrenia a škodoradostnosti zároveň. Vtom si uvedomil, že čosi tu nesedí. Zo súmraku sa mu pred očami začal vynárať obraz, ktorý sa podstatne líšil od toho, na aký si zvykol po desaťročia. Namiesto zábradlia na pavlači a sivých múrov na náprotivnej strane, osvetlených sliepňajúcimi nočnými lampami, sa pred ním z každej strany otvárali široké priestranstvá. Z hora prenikal striebristý lesk letného hviezdnatého neba, pod ním bol celý horizont posiaty blikajúcimi svetielkami na čiernom zamate tichej noci. Táto nečakaná scenéria ho nútila lepšie sa sústrediť, napnúť si pamäť a vďaka tomu sa úplne prebral. - Ty chumaj -, zahrešil druhýkrát, ibaže teraz nadával sám sebe, lebo už vedel, že márne hľadá oproti zamrežované okno a Šulekovu strapatú hlavou v ňom. Namiesto úzkeho dvora domu zo začiatku dvadsiateho storočia sa pred ním vynára osamelý stavebný blok s početnými rozsvietenými oknami, okolo neho sa černie krovie a vysoké stromy, v diaľave pod ním blikajú drobné svetielka; majster mal pred sebou takmer celú vysvietenú metropolu zaliatu mesačným svitom. Pri pohľade na panorámu mesta začal naplno vnímať ticho a pokoj, ktorý ho obklopoval. Pamäť mu zablúdila do nedávnej minulosti. Ožívala pred ním sťa film. Zjavovali sa mu tie najstrašnejšie epizódy z predchádzajúceho bydliska. Pripomenul si, ako zúfalo zutekal - i za cenu, že sa až po krk zadĺžil - z najšpinavšej časti veľkomesta, stíhaný huriavkom, rodinnými zvadami susedov, smogom, smradom kanálov s ohavnými potkanmi a nasťahoval sa sem, do bytu v novopostavenom dome pod Orlou skalou, na kopci nad mestom. Pohľad na nočnú metropolu sa mu ešte stále prelínal s dojmami zo sna, so spomienkami na trojposchodový dom, na potuchnutý zápach jeho storočných múrov už takmer bez omietky a zdalo sa mu neuveriteľné, že to všetko má už za sebou. Hádam by bol ešte ďalej pátral zrakom po Šulekovi, keby ho nebol ovial príjemný čerstvý vzduch letného večera, šíriaci sa z lesnatého svahu oproti. V podstate až teraz si naplno uvedomil, že sa vyplašil zo spánku vo svojom novom byte s ateliérom, kam sa nasťahoval sotva pred mesiacom. Vládne tu pokoj vo dne i v noci, predsa máva občas problémy so spánkom, čo ho úplne vyčerpáva. Majster už vedel, že príčina tohto jeho vnútorného nepokoja tkvie v tom, že zatiaľ sa mu nepodarilo definitívne prerušiť svoje kontakty, či skôr spomienky na bývalé bydlisko. Nepríjemné zážitky mu prenikli až do špiku kostí a občas v ňom ožívajú, sprevádzajú ho napríklad v spánku, spôsobujú mu nepríjemné sny. Trpí posttraumatickým stavom, definoval majstrov zdravotný stav lekár - psychiater. Po nasťahovaní sa do nového bytu sa takmer každú noc prebúdzal celý spotený... Naposledy sa mu prisnilo, že horná suseda, stará dievka, zapla vysávač sovietskej výroby zo šesťdesiatych rokov minulého storočia, ktorý hučal ako traktor. Celý dom sa začal triasť, múry sa rúcali, iba povala ostala neporušená, akoby sa opierala o neviditeľné stĺpy - majster vyviazol z pohromy iba vďaka tomu, že sa v poslednej chvíli chopil lustra... V tej chvíli sa prebudil. Prisnilo sa mu to asi pred týždňom, možno ešte dávnejšie a majstrovi sa zdalo, že najhoršie má už za sebou. A tu ho máš, dnes, sotva sklopil viečka - takmer všetky okná náprotivného domu boli ešte osvetlené - už ho prepadla mora...

Majster hľadal príčiny svojho zhoršujúceho sa nervového stavu. Drina, vyčerpanosť, mal by spomaliť pracovné tempo, pomyslel si. V novom dome žije síce nerušene, zato má fúru pracovných starostí, viac ako kedykoľvek predtým. Ako pracovník kultúrneho odboru mestského úradu má na starosti celý umelecký život veľkomesta: sleduje umeleckú činnosť, plánuje a organizuje, pritom prednáša dejiny umenia na Vysokej škole výtvarných umení, venuje sa teoretickým otázkam výtvarníctva, publikuje a po nociach drie pred maliarskym stojanom. No a práve v týchto dňoch mu pribudli ďalšie starosti, i keď sa na prácu podujal dobrovoľne, dokonca nová úloha ho nadchla. Jeho priateľ z detstva, bývalý spolužiak na gymnáziu Jožo Korček, sprostredkovateľ nehnuteľností, milionár a obdivovateľ ženského pohlavia, ho poveril vytvorením - ako to povedal - primeraného a dôstojného diela do svojho svetlého salónika vo vilke na skale neďaleko majstrovho bytu. Pajtáš označil kamarátovi tému vysneného diela lakonicky v presvedčení, že síce mladý, zato uznávaný nadaný umelec to pochopí: - Žena! - povedal a vypäl hruď dovysoka, pyšný na to, že sa mu darí formulovať svoje myšlienky jadrne a akoby čakal na reakciu, spýtavo sa zahľadel majstrovi do tváre. O chvíľu sa dočkal. - Želáš si zmorenú žobráčku, či švárnu manekýnku? - spýtal sa oslovený s určitou dávkou cynizmu nad veľkorysosťou svojho partnera. - Ani jedno, ani druhé by nebolo od veci - v prípade, že by si to vytvoril na úrovni. Ibaže čosi také obyčajné by mi samo o sebe sotva stačilo, ani by sa to nehodilo medzi postmoderné diela v mojom salóniku, - usmial sa zberateľ umeleckých diel sebavedome, s pocitom uspokojenia na tvári, že sa mu podarilo vyjadriť sa v primeranom vyššom štýle. Potom zmenil tón a pokračoval seriózne na znak toho, že pochopil výčitku svojho kamaráta. Rozvravel sa: - Mám na mysli ženu ako takú, jej podstatu, to jesť ženskosť, priateľku, to by si mal vyčariť na svoje plátno, ak si skutočným umelcom! A či ti bude v tom na pomoc židovka, alebo cigánka, to mi je jedno. Ženskosť..., - zdôrazňoval, - a všetko ostatné zverím na teba, na tvoju fantáziu, - povedal sústredene a pokračoval uvoľnene, ako človek, ktorý má to najťažšie už za sebou: - Zato môžeš počítať s mojou pomocou, - dodal so strojenou nadutosťou, čím mienil zdôrazniť, že si je vedomý nákladnosti podnikania, ktorým poveril majstra a opäť ležérne pokračoval: - Nemysli si ale, že ti budem sedieť model!... - rozosmial sa nad vlastnou duchaplnosťou. Potom razom zvážnel a podal majstrovi svoju pravicu, takýmto spôsobom mu hodlal dať na vedomie, že všetko, čo povedal, myslí smrteľne vážne.

Sebavedomé vystúpenie podnikateľa, ráznosť jeho slov prinútili umelca-teoretika zamyslieť nad tým, čo práve odznelo. Dielo by malo byť dominantou salónika už aj svojimi rozmermi; jeho miesto objednávateľ určil dopredu, vymedzil ho na osobitnej stene naproti vchodu do miestnosti. Majster dospel k záveru, že jeho priateľ vie, čo chce, v prípade splnenia jeho rozmarného sna by ho štedro odmenil. Nuž poverenie by mal brať vážne. Priateľove želanie buď dokáže splniť navlas tak, ako si to on praje, alebo by sa mal radšej zrieknuť tejto úlohy. V tomto momente sa v ňom prebudil umelec. Opantala ho túžba vyhovieť priateľovým predstavám, vyobraziť ženskosť, podať tento abstraktný pojem v konkrétnej podobe, vo forme výtvarného diela. Považoval to za prestížnu otázku i za skutočnú odbornú výzvu. Sotva tridsaťročný výtvarník bol skúseným maliarom, vzdelaným estétom, s reálne vypracovaným plánom umeleckého rastu. O žene ako takej, o pojme ženskosť vyznával osobitnú teóriu, ponímal ju ako filozofickú kategóriu: - Ženskosť, to nie sú ženské tvary samé osebe, z takéhoto pohľadu sú len obalom, môžu byť nanajvýš iba prostriedkom na sprítomnenie tohto abstraktného pojmu. Žena, ženské telo, oblé ženské formy sú nanajvýš len ako farebné rekvizity, parádny obal, ktoré dráždia priamo a reflexívne, môžu ochromiť zmysly, rozvíriť krv, vykorbáčovať pudy ľudského samca. Je to všetko tak trošku ako gýč, ktorý síce očiam možno lahodí, ale ducha neosloví, - hovorieva často pri pive svojim priateľom-kolegom, napoly zo žartu, napoly vážne. Priateľova objednávka bola hádam prvý prípad, keď bol majster nútený zamyslieť sa nad touto vecou seriózne: - Ženskosť, to je vnútorný svet ženy ako takej, jej duša, vrátane podvedomia, inštinkt zrodu tela i zvádzania, snaha ovládať druhé pohlavie; prakticky je to telesný výraz všetkých týchto rovín. Konkrétnu podobu nadobúda v prejavoch tela i jeho častí, v posunkoch, občas aj v polohe tvarov; veľkoryso by sa dalo povedať, že je ich sublimátom. Ženské telo a ženskosť, povedané zjednodušene - zhŕňal a systematizoval svoje myšlienky majster - sú v takom pomere, v akom vzťahu je povedzme vonkajší zjav pomaranča - jeho farba, vôňa s vnútorným obsahom pochúťky - šťavou a chuťou. Farba a vôňa ovocia iba poukazujú na jeho podstatu - na šmak, ale nevyrovnávajú sa mu, nahradiť ho nemôžu... Ženskosť ako taká vo filozofickom zmysle slova je v podstate skrytá hlboko na dne ženskej duše, dokonca je uzavretá ako perlička v mušličke, ktorú treba otvoriť, jej obsah treba oslobodiť zo zajatia chitínu, aby sa skvost ukázal v celej svojej veľkosti a kráse. Ženské telo, tvary ožívajú, takpovediac napĺňajú sa obsahom v tomto zmysle iba v adekvátnych situáciách; štýlovo povedané poklad z mušličky možno náležitým spôsobom vyčariť... Majster v konečnom dôsledku dospel k záveru, že v otázke ponímania pojmu ženskosti si s milionárom rozumejú, čo ho jednak zaväzovalo i podnecovalo, z druhej strany si plne uvedomoval, že ovládanie pojmu ženskosť v teoretickej rovine môže byť síce oporou, východiskom, ale realizovať toto poznanie v praxi, v priebehu vytvárania konkrétneho diela, čiže vyčariť vnútorný skrytý svet ženy ako takej na plátno, je snáď ešte zložitejšie. Vyhotovenie takéhoto diela si vyžaduje nielen odborné znalosti, ale aj technickú prípravu, predovšetkým získanie vhodnej modelky, uskutočnenie zložitej spolupráce, vytvorenie patričného ľudského vzťahu s ňou. A možno aj čosi viac... Predsavzal si teda, že sa postará o náležitú pomocníčku, využije ponúknutú štedrosť, predbežnú finančnú podporu svojho sponzora.

Majster sa dal do práce cez, vo dne v noci behal po meste. Stretával sa s profesionálkami i príležitostnými modelkami, uskutočňoval celý rad akože spontánnych i vyslovene náhodných stretnutí s nimi, chodil po kaviarňach, vyjednával a filtroval; návštevy modelárskych i manekýnskych lokálov nemali konca - kraja. O ponuku nebolo núdze, ba čo viac, šírením sa zvesti o prítomnosti maliara bonvivána na modelárskom trhu modeliek pribúdalo.

Majster bol fešák, trošku územčistej postavy, silné ramená, veľké dlane s dlhými tenkými prstami iba zvýrazňovali jeho mužnosť a stupňovali jeho mužský rešpekt. „Hrivu“ mal bujnú, blonďavé, sotva badateľné kučery mu padali až na plecia a vytvárali vhodný rámec pre jeho adonisovskú tvár, zdôrazňovali kreolskú farbu pleti. Dve hlboko vryté, jemne sa klenúce vrásky podoby tenkého nového mesiaca sa mu tiahli od vrchných čeľustí až po spodok dolnej sánky a vyvolávali dojem, akoby sa ustavične usmieval. Táto dominujúca črta jeho tváre vzbudovala bezpodmienečnú dôveru a zároveň pôsobila dojmom rozhodnosti, mužnej zrelosti a požívačnosti. Obočie na hladkom hranatom čele sa mu vydúvalo, ako reliéfna výzdoba na bronzovom povrchu. Predstavoval typ muža, ktorý svojím zjavom v očiach dievčat budil ilúzie otcovskej istoty a súčasne rytiera ich dievčenských snov. Zrelé ženy si s nemalou dávkou ironickej závistlivosti o ňom šepkali, že keby v rade ľudského plemena existovalo také čosi, určite by ho menovali za kandidáta na post plemenného býka číslo jeden! So štetcom v ruke pred maliarskym stojanom pôsobil ako dáky čarodejník z rozprávok o Tisíc a jednej noci. Ledva badateľným šibalským láskavým úsmevom, ktorým sa ženám vždy prihováral, si u dám bez šancí vydobyl titul - nemilosrdný šliapač sŕdc. Ženy ho posudzovali rôzne, podľa svojich šancí, avšak ak ktorejkoľvek ponúkol čo i len malíček, už aj ho chcela mať celého... Podobne sa mu vodilo aj na modelárskom trhu. Mohol si vyberať podľa vlastnej vôle, ponúkali sa mu mladé i staršie, profesionálky, ale najmä príležitostné uchádzačky, ako i rodené manekýnky. Napriek všetkému teraz sa majster namáhal márne, na vytúženú modelku svojich predstáv nenatrafil. Čím väčší úspech mal u žien, tým viac ho trápil tento nezdar, ba čoraz viac ho znepokojoval, spôsoboval mu výčitky svedomia, že plytvá časom i prostriedkami. Zbytočné taľafatky ho už zunúvali a vyčerpávali. Na druhej strany ho opúšťala viera v samého seba, začínal pochybovať o tom, či vôbec dokáže vyhovieť očakávaniam svojho priateľa. Dokonca raz sa pristihol v podozrení, že v podstate ani sám nevie, aká by mala byť tá jeho modelka a čo od nej vlastne očakáva. Pokúšal sa ju predstaviť v konkrétnej podobe, v jej zjave i správaní, no okrem prázdnej nahoty a koketného pohľadu si viac toho nedokázal vymyslieť. Už ani nehľadal a hádam by sa bol zriekol aj celého podnikania, keby mal odvahu úprimne priznať svoju neschopnosť objednávateľovi, ale možno predovšetkým sebe samému.

V potulkách mestom síce pokračoval, ale na robotu už takmer nemyslel. Blúdil bez presvedčenia, akoby ho unášala akási vonkajšia sila na spôsob rozkrúteného kolesa. Táto zotrvačnosť ho niesla čoraz ďalej, na neznáme vody, na také miesta, o ktorých ani poňatie nemal. Nevzoprel sa zvádzaniu priateľa - sochára navštíviť predstavenie brušných tanečníc-amatérok v akomsi bare... Tanečnice, sochárove známe, ich po programe zvábili na spoločenské posedenie. Nevedno, čo ich zdržiavalo viac: či zádumčivé piesne beduínov, alebo veselá spoločnosť „bedíuniek,“ dosť na tom, že pozabudli odísť včas...

Vďaka tejto „zábudlivosti“ sa tu majster stretol s Angelou; pridružila sa k nemu iba tak znenazdania. Alebo on k nej? Nevedia to ani oni sami. Od prvej chvíle sa správali voči sebe, ako keby sa poznali odjakživa... Angela bola v najkrajších dievčenských rokoch, v plnom rozkvete, so sľubom večnej jari... Jej mladistvá, takmer detinsky naivná tvár bola poznačená výraznými črtami zmyselnosti. Oči mala samý lesk, svedectvo búrlivej erotiky, ale ešte viac sa vyznačovala súmernými tvarmi a nenápadne kolísavou, mužmi obdivovanou chôdzou. Svojim správaním, aurou vyvolávala v majstrovi dojem, akoby pretrvávala v neustálej bojovej pohotovosti, pripravená k skoku, či skôr do tanca. Pritom skutočne nikdy nezameškala príležitosť, aby sa ukázala na pomyselnom parkete. Preto ju majster nazval čerticou. Ona to brala ako kompliment, jej ženskej samoľúbosti to očividne lahodilo. Za poklonu sa hneď aj odvďačila: Spomalene žmurkla, potom svoje naširoko otvorené čierne bleskáne upriamila na majstra a zmerala si ho od hlavy až po päty... I keď si to vtedy ešte neuvedomili, boli to chvíle kozmických premien: splanutia hviezd a zrodu nových svetov...

Keď potom majster pozval svoju novú známu do svojho ateliéru, v podstate ani nenaznačil, čo vlastne od nej chce - hádam by to ani nedokázal vystihnúť; ani ona sa ho na to nepýtala, nezaujímalo ju to, išlo jej v podstate iba o „l'art pour l'art“...

Angela pricupkala prvýkrát do majstrovho domu na Orlej skale v ľahučkých béžových ihličkách, ktoré jej robili bocianie nôžky; v oblečení, akoby každý kus pochádzal z najpoprednejších parížskych módnych salónov: suknička kúsok nad kolená s decentným rozparkom sa bokoch, priliehavá vestička béžovej farby na šnurovanie s hlbokou a širokou dekoltážou. Čipková podprsenka pod diskrétne priezračnou blúzkou pripomínala dve štylizované margaréty, spojené hodvábnou niťou, bola relatívne malého rozmeru, takmer bez praktického účelu, skôr iba drobná ozdoba. - K vyhotoveniu aktu by sa nemusela ani obnažovať, - blyslo majstrovi hlavou bez akéhokoľvek bočného úmyslu, keď ju uvidel. Ona však ledva vhupla do domu - ateliér ešte ani nevidela -, už aj sa pýtala, či sa má vyzliecť. V hlase bolo cítiť strojenú tieseň i protest zároveň, pričom ani len nečakala na odpoveď. V byte sa rýchlo zorientovala, pohybovala sa ako vo vlastnom. Takmer vpadla do obývačky, akoby tam išla s konkrétnym súrnym zámerom (majster ju ledva stihol sledovať). Namierila si to priamo k zrkadlu ľudskej veľkosti na šikovnom podstavci, umiestnenom priečne v pravom rohu miestnosti. Originálny rám z kovaného železa na podklade z orecha - vyhotovil ho kováč podľa majstrovho projektu - tvorili v podstate dva štylizované veľhady na akejsi popínavej rastline. Štíhle trupy plazov sa ťahali dohora, kde sa v pravouhlej krivke stočili k sebe, vodorovne sa vydali v ústrety, aby sa v strede prekrížili, zdvihli hlavy a ich vyplazené jazyky sa paralelne týčili dovysoka. Zrkadlo - i keď čiernou kovovou ozdobou vynikalo z prostredia - v podstate harmonizovalo so štýlovým nábytkom z orecha a s tapetami podobného koloritu. Angelu dominanta miestnosti dlho nezaujala, sústredila svoju pozornosť skôr na obraz v zrkadle. Zízala, akoby sa videla prvýkrát. Avšak ani to dlho netrvalo. Akoby ju hnala neviditeľná sila: rýchlymi pohybmi si uvoľnila šnúrky na veste, letmo očami premerala svoje ňadrá, ľahučko ich pohladila dlaňami a upravila dekoltáž. Potom sa skúmavo pozrela na svoju postavu v zrkadle, zdvihla ramená, ruky si zopla na zátylku, prstami šikovne rozopla vlasy stiahnuté do uzla a rozsypala ich v podobe vejára na plecia. Vzápätí úkosom pozrela na majstra - čo na to on?... Úkazom v zrkadle bola očividne spokojná. Na dôvažok urobila spanilú otočku na špičkách. Chvíľku postávala a pozerala bez slova, cítila sa ako na javisku pred preplneným hľadiskom s povďačným publikom, či skôr na parkete v bálovej sieni, kde fúra mladých rytierov striehne na každú jej myšlienku - i keď prakticky bol prítomný iba jeden jediný... Po Angelinej bleskovej prehliadke bytu a sólovom vystúpení pred zrkadlom ju majster pozval do ateliéru v podkroví. Na udalosť sa dlho pripravoval, program meritórnej časti vzácnej návštevy naplánoval starostlivo až do najpodrobnejších detailov. Bol skúsený frajer, vedel, že naliatemu púčiku na strome stačí štipka slnečného lúča, aby vyrašil... Angelu oficiálne privítal pred maliarskym stojanom. V pozadí na stene visel - nevedno, či ho tam zavesil teraz úmyselne, alebo ho tam zabudol pred pár dňami - hodvábny transparent s veľkými farebnými písmenami: „V plnom rozkvete“. Miestnosť bola plná porozkladaných olejomalieb, krajiniek v štyroch ročných obdobiach, koní v najrozmanitejších polohách: pri oddychu, cvale, dvojica v stave hravého vzpínania sa, všetky boli opreté o steny i o nábytok. Po ateliéri bolo roztrúsené množstvo skíc, prevažne aktov a portrétov. Rolety na jedinom okne podkrovia boli spustené; v intímnom fialkovom pološere predmety pôsobili tajuplne, sýte oranžové písmená na transparente žiarili ako svetlá svätojánskych mušiek za mesačného svitu v letnom horskom zákutí. Atmosféra pripomínala mimozemské dimenzie. Vpravo od maliarskeho stojana bol pri stene, na mäkkom koberci umiestnený barový stolík, sprava fotel a zľava parádna otáčacia stolička. Na stolíku bol pripravený koktail v pohároch zdobených farebným kryštálovým cukrom po okrajoch a fľaša šampanského v ľade - na výber, pre istotu. Dokonalá réžia, adekvátna aktuálnej životnej situácii! Nič neušlo Angelinej pozornosti, všimla si všetko, aj tie najpodrobnejšie detaily. Dojem ju úplne opantal, ako decko, ktoré dostane vysnenú hračku - rad radom vyskúšala, čo sa len dalo... Naposledy si nechala otáčaciu stoličku zo vzácneho dreva. Dlho s obdivom pozerala na vyrezávanú ozdobu. - Stolička pre modelky, - utrúsil majster iba tak mimochodom. - Ešteže! - reagovala afektovane s intonáciou závisti i túžby a rýchle si na ňu sadla, akoby sa bála, že ju predídu. Zaknísala sa na nej, aby sa presvedčila, či ju udrží... Na prvý pohľad pôsobila ako naivné dievča v panenskej kráse a správala sa sťa samopašná nezbednica. Po chvíli sa usadila a upokojila, akoby oddychovala po namáhavom programe. Uvoľnene si vzdychla. Poobzerala sa a v tej chvíli sa zmenila na nepoznanie.

Majster neveril vlastným očiam. Z húsenice vyletel krásny pestrofarebný motýľ. Z ničoho nič zaujala pózu modernej dámy, akoby odjakživa čakala iba na túto chvíľu. Vystrela hruď, vypla prsia a s tajuplným úsmevom sa zahľadela do ničoho. Budila dojem vyzývavej dravej samice, vedomej si svojich ženských kvalít, mladistvej krásy, atraktívnej postavy, proste potenciálnych možností zvádzania i absolútneho ovládania prostredia. Romantika podkrovia ju už nebavila, farebné pološero jej vadilo. Rozkázala ho odstrániť a vytiahnuť rolety. Chýbalo jej svetlo. - Tu som! A či nevidíš? - dalo sa vyčítať z každého jej pohybu i žmurknutia. Majster spozornel, Angelu si v podstate iba teraz začal všímať ako potenciálnu modelku. Spomenul si na jej obraz v zrkadle, mimiku a lesk očí z predošlých chvíľ. To všetko spolu s premenami na otáčacej stoličke mu pripomínalo množstvo pestrofarebných črepín, z ktorých by možno vedel zostaviť motív k obrazu do salónika svojho priateľa. Čím ďalej, tým viac ho opantávala táto myšlienka. To je to, čo tak náruživo hľadá už oddávna... Pred očami má otvorenú mušličku nie s jednou, lež s množstvom perličiek, ktorá mu spadla priamo z neba... Práca s Angelou ako modelkou by si z aspektu diela hádam už nevyžadovala žiadnu ďalšiu prípravu, ťažkosti by spôsobilo skôr to, čo použiť z bohatého repertoáru, presviedčal majster sám seba. Ocitol sa v úplne novej, nečakanej situácii. Včera by o niečom takom ani len nesníval, a tu zrazu má v podstate všetko, za čím chodil dlhé noci beznádejne. Má to na dosah ruky vo svojom ateliéri - dokonca sa mu vnucuje. Nezostáva nič iné, iba siahnuť po štetci a farbách a potom môže trebárs pozvať aj priateľa - podnikateľa, nech sa presvedčí - veci okolo objednaného diela sa vyvíjajú dobre! Ibaže sa pristihol pri poznaní, že na úlohu momentálne nie je pripravený, prinajmenšom mentálne nie.

K práci s modelom sa vždy dôkladne pripravoval. Dovtedy sa nechopil štetca, kým si nebol úplne istý v tom, čo vlastne chce, ale najmä v tom, že svoje predstavy dokáže stvárniť. Na prípravu portrétov sa pripravoval mimoriadne starostlivo: najskôr dôkladne preštudoval objekt svojho záujmu, takpovediac „mapoval“ jeho tvár (v podstate dušu), dominujúce stále i aktuálne črty tváre v konkrétnych situáciách... Až keď o dotyčnom už všetko vedel, boli mu jasné možnosti i vlastné schopnosti, až potom primerane naladený na úlohu opovážil posadiť „pacienta“ na modelársku stoličku. Angela sa mu síce v tejto chvíli javila - obrazne povedané - ako parádna mušlička so vzácnym pokladom, ale akoby nevedel, načo to všetko je, čo by mohol z toho zúročiť... Ponuka bola síce lákavá, ale majstra zastihla nečakane. Angelu pozval do svojho domu ako atraktívnu dámu, pripravil pre ňu galatné privítanie nanajvýš so zámerom skúšania, zmerania potenciálnych možností a šancí... Po nabitom programe predchádzajúcich dní, chodení po nociach sa mu dnes pracovať nechce, fyzicky by to nezvládol - odôvodňoval svoju neochotu sám sebe. Pritom si bol v plnej miere vedomý, že Angela je naladená inak. Prišla na návštevu s inými predstavami a ani ich nezastiera, sálajú jej z očí. Nesnaží sa pretvarovať, hrá sama seba. Správanie Angely je zjavná provokácia, prezrádza nedočkavosť - kedy sa konečne čosi s ňou stane, kedy si ju už konečne všimnú... na čo sem vôbec prišla... Majster v hĺbke duše uznal, že vzhľadom na predchádzajúce udalosti, pozvanie do ateliéru i tunajšie honosné privítanie jej netrpezlivosť je do istej miery oprávnená.

Angela je pre neho čoraz zaujímavejšia, už aj svojím zjavom, jej správanie sa mu začína pozdávať, dokonca ho fascinuje - konkrétne prečo, to by sám nedokázal odôvodniť. Každý jej prejav je poznačený nenútenosťou a otvorenosťou, čo dodáva vierohodnosť každému pohybu i záchvevom tváre, asi to je to, čím si ho získala, čo hľadá už oddávna. Mal by sa chopiť príležitosti, využiť to! Ibaže nevie, ako na vec. Z druhej strany Angela sa mu javila ako cieľavedomá rozhodná žena, bol si vedomý, že s ňou sa dlho pohrávať nemôže. Len aby nepochodil ako ten starec v rozprávke, keď sa mu zlatá rybka vyšmykla z ruky! - trápilo ho. Pritom Angela by mohla jeho pasivitu brať ako počínanie zbabelého rytiera, ktorý uniká pred zlákanou milenkou, necháva ju v kaši na samom vrchole očakávania, zvažoval sebakriticky s nemalou dávkou výsmechu svoje postavenie. Na previnenia takéhoto rázu sa nezabúda, spôsoby sklamaných mileniek sú nevyspytateľné, nevypočítateľné. Nuž ktovie, ako sa mu potom Angela zavďačí!? - preháňali sa mu hlavou znepokojujúce myšlienky. Dospel k záveru, že najhoršie, čoho by sa v tejto situácii mohol dopustiť, by bolo zastaviť sa na polceste. Toto mu zároveň pripomenulo - sám nevedel, prečo - svoj vzťah k ženám vôbec. Priateľky nerozmaznával, za dievčatami nebehal (išli mu v ústrety samy), bol však typom, ktorý sa za milenkou pohne až vtedy, keď mu začne unikať a čím viac sa ho ona chce striasť, tým viac za ňou uteká a intenzívne trpí... Mal by sa chrániť pred podobnými útrapami, varoval seba samého, ale nepovedal by, prečo mu to všetko pripomína práve Angela. Je to z jeho strany iba prehnaná opatrnosť, azda inštinktívne tušenie?... V konečnom dôsledku dospel k záveru, že Angelu by v žiadnom prípade nemal od seba odpudiť. Nesmie ju nechať len tak odísť, veď je vzácny dar. Navyše bolo by to plytvanie jeho časom i prostriedkami iných, robil si výčitky... Maliar uznal, že situácia je vyhrotená, musí sa vysloviť, nájsť kompromisné riešenie. Obrátil sa teda na Angelu s ponukou. Formuloval veľkoryso a zároveň odmerane: Na úvod k svojim perspektívnym predstavám by - s láskavým dovolením Angely - vyhotovil skicu o jej výsostne pozoruhodnej tvári... Iba v prípade úspešnosti pokusu vystihnúť jej skrytú podstatu rozhodne o ďalšom postupe. Nie je vylúčené, že dôjde medzi nimi k ďalšej spolupráci, skončil tajuplne. Angelu zaujali majstrove nečakané slová. Síce nepreriekla ani slova, iba dobrácky pozerala s nádejou v očiach. Majster to bral ako tichý súhlas a dal sa do práce. Iba tak, ledabolo. Bude, čo bude. Nenamáhal sa, kreslil rutinovane. Vyhotovil skicu jej portrétu, iba na ukážku. Angela si ho zdĺhavo pozerala, očividne bola s výplodom spokojná.

Na záver dňa sa dohodli – aj keď bez určenia konkrétneho termínu stretnutia - o ďalšej spolupráci.

Angela prišla na ďalšie stretnutie neohlásene, iba tak, zo zvedavosti... Táto „náhoda“ ani majstrovi nebola proti vôli, dokonca mu vraj prišla vhod, akoby na objednávku, rovno na pripravené modelárske pódium, i keď tieto jeho slová ani jeden z nich nebral vážne. Dievčina od toho dňa sem chodila v podstate kedykoľvek, ako domov. Novopečená modelka svoje záväzky plnila vždy navlas presne, bola trpezlivá a vytrvalá. Táto jej zhovievavosť žičila majstrovmu pracovnému elánu, inšpirovala ho, dokonca vždy v nej objavil čosi nové, zaujímavé, hodné jeho pozornosti. Rozhodol sa kresliť jej tvár - premeny v rôznych konkrétnych situáciách odpozorovaných počas vizít, ale aj spomienky na prvú návštevu, ktoré priam opantali jeho pamäť, najmä pózovanie pred zrkadlom, okamih, keď sa úkosom pozrela na neho, či sleduje jej exhibíciu a výzor jej tváre na modelárskej stoličke, keď z nej vyžarovalo očakávanie. Majster sa najskôr vracal k týmto obrazom iba v mysli, potom sa ich pokúšal zachytiť spamäti v podobe momentiek. Nakreslil celú sériu, kým nebol s výsledkom spokojný.

Časom zapojil do posudzovania prác aj Angelu. Mala uhádnuť, ktorý moment zachytáva daná skica a čo si majster o týchto prejavoch myslí, aké emócie, prípadne úmysly tuší za daným výrazom tváre... Angela túto úlohu najprv kategoricky odmietala, dokonca sa občas hrala na urazenú. Odpor však netrval dlho, horko-ťažko sa dala prehovoriť, ba čo viac, začalo ju to baviť. Lichotilo jej, že chce poznať jej názor, ba časom si to aj sama nárokovala, priznávala sa úprimne, vzápätí však podotkla, že spovedať sa zato nedá!

V konečnom dôsledku toto spoločné uvažovanie umelca a jeho modelky sa nebadane zmenilo na akúsi ceremóniu, spoločnú hru s vyhranenými rolami. Oslobodzovala ich, obidvaja mali z nej radosť; s riešením tej-ktorej „hádanky“ ešte ani neskončili a už si pripravovali nasledujúcu, tešili sa na ďalšie stretnutie... Pribúdaním Angelou overených prác sa rúcali múry, vytvoril sa medzi nimi uvoľnený vzťah, keď majster zasvätil svoju „pomocníčku“ do najutajovanejších myšlienok o svojich umeleckých predstavách. Ani si to neuvedomili a už o všetkom uvažovali a rozhodovali spolu, vymýšľali varianty pomyselného diela do salónika podnikateľa s konkrétnymi názvami, avšak menej konkrétnymi predstavami o nich.

Po zdĺhavých spoločných meditáciách a dohadovaniach, veselých i namáhavých chvíľach dospeli na rozhranie - ako keď sa dobrý gazda po celodennom zhone zastaví pred portálom svojho domu, aby sa poobzeral, čo všetko vykonal dnes a čo si počne zajtra – a uskutočnili rekapituláciu doterajšej spolupráce. So svojím výkonom boli obidvaja spokojní, mali pocit úspechu. Majster z toho, že konečne má všetky podmienky pre vytvorenie diela do salónika svojho priateľa: má už predstavu, dokonca viac variantov, ťažkosti spôsobuje skôr to, čo z toho si vybrať... Angela mala radosť jednak z toho - i keď otvorene to nepriznala -, že mohla byť majstrovou pomocníčkou, bola to pre ňu pocta, o akej ani len nesnívala, na druhej strane bola hrdá na portréty, veď bola nielen modelka, ale aj ich spolutvorkyňa... Majster a jeho pomocníčka takto mentálne posilnení si predsavzali pokračovať v práci, ísť na vec „naostro“ - začať maľovať definitívnu podobu diela. Aj nevypovedane bolo obidvom samozrejmé, že modelku bude robiť Angela.

Z množstva variantov si vybrali v úplnej zhode tému označenú titulom Pohľad späť. Napriek jednoznačnosti ideovej a estetickej náplne plánovaného diela majster ešte nemal premyslené dôležité umelecko-technické prevedenie, nemal úplne vykryštalizovanú jeho figurálnu kompozíciu, to, do akého prostredia situuje ústrednú postavu maľby. Od tejto chvíle však život v ateliéri na Orlej skale nadobudol zrýchlený spád. Majster zmenil metódu práce, uzavieral sa viac do seba, sústreďoval sa na obsahovú časť maľby, na jej sprítomnenie. Najprv namaľoval totálnu ženskú postavu pomyselného diela s jej dominantnými i aktuálnymi črtami, s obrátenou hlavou v okamihu pohľadu späť (pred zrkadlom). V tejto fáze práce sa vedome vyhýbal priamemu kontaktu s Angelou, preto ju iba občas posadil na modelovú stoličku; vyhýbal sa v podstate jej pohľadu, dráždil ho, mal dojem, že mu sugeruje predstavy, ktoré odvracajú jeho pozornosť, vzrušujú ho a prekážajú mu sústrediť sa. Skutočne bez nej sa mu darilo lepšie, ani si neuvedomil plynutie času a obrysy portrétu mal na plátne... Potom sa zameral na detaily, zjemňoval, alebo zvýrazňoval niektoré črty tváre; všetko to robil na základe svojich predbežných štúdií a z pamäti. Oči považoval za dominantnú zložku portrétu vôbec, - Črty obličaja, výraz tváre sa môžu naplniť adekvátnym obsahom takpovediac iba vo svetle kukadiel, vtipkoval občas; inak povedané, základnou podmienkou skutočne umeleckého portrétu je dokonalá harmónia týchto dvoch zložiek, - rečnieval zo školskej katedry. Vedel, že maľovanie očí, snáď najzložitejšej „konštrukcie“ ľudského organizmu sprítomňujúcej skrytý vnútorný svet človeka, v určitom zmysle aj jeho podvedomie, vystihnutie ich „štrukturálnych“ nuansov, vrátane hry s farbami a ich odtienkami, si vyžaduje od umelca náležitú technickú zručnosť, snáď najviac odborných (anatomických i psychofyziologických) znalostí i energie. Preto prípravu tejto časti portrétu odložil, namaľuje ju naposledy. Vždy sa na to zvlášť pripravoval mentálne i fyzicky.

Namaľovaný portrét sa mu ako celok nepovzdával, čosi mu na ňom chýbalo, sám by nepovedal, čo, možno práve tá harmónia jeho hlavných zložiek... Musel uznať, že sám si neporadí, bez priameho kontaktu s Angelou, bez jej pomoci sa nezaobíde. Rozhodol sa začať odznova. Posadil svoju modelku na stoličku, požiadal ju pripomenúť si svoju prvú návštevu v jeho dome, zopakovať scénu pred zrkadlom. Prosíkať sa jej nemusel, akoby priam čakala na túto úlohu, očividne ju nadchla. Rolu vykonala perfektne, išlo jej to ako dobre nacvičená skutočná divadelná scéna. V situácii sa vyžívala. Čím viackrát musela určité momenty zopakovať, tým viac ožívala, oči jej žiarili - priam ako blesky, črty tváre sa zvýraznili, každý pohyb svojho tela ovládala dokonale, majster bol jej hereckým výkonom nadmieru spokojný. Pracovalo sa mu dobre... Za pomoc sa modelke zavďačil jemu príznačným láskavým úsmevom... a z plátna na maliarskom stojane zanedlho pozerala na neho dáma, akú si ju vysníval - samica, vedomá si svojich schopností zvádzania, celým svojím zjavom i správaním vyžarovala sebaistotu i pocit povýšenosti nad prostredím. To je ono! - plesal uzavretý do seba a pritom sa dostával do vytrženia, nevedno, či unesený radosťou z úspešnej práce, estetickým zážitkom z vlastného diela, takmer hotového portrétu, alebo čímsi iným... Snáď ho nezaskočil Pygmaleónov syndróm, keď sa autor zamiloval do krásnej ženy, ktorú vytvoril zo slonoviny? Nemohol sa zbaviť týchto dojmov. Angelin portrét mu zastierala predstava z doby kamennej, predstavoval si pocity autora z antických mýtov. Opanoval ho čudný pocit, akási zmes rešpektu a túžby, ako keď sa puberťák ocitne v blízkosti potajomky milovanej zrelej ženy. Bál sa, že sa prezradí, mal dojem, že Angela si to všetko všíma a javí sa jej smiešnym - nie ako seriózny maliar, lež ako podráždený samec. Zdalo sa mu, že z očí jej priam sála vedomie prevahy nad ním i (škodo)radosti, že ho má v hrsti. Snažil sa ovládať, byť prísny a odmeraný. Úsilie za každú cenu odolať útoku iba stupňovalo jeho napätie a rozpaky, ruky sa mu triasli, ledva dokázal narábať štetcom. Mal obavy, že všetko pokazí, zmarí, čo doteraz urobil a to ho mentálne úplne vyčerpalo. Najradšej by bol prestal, skončil s Angelou a poslal ju definitívne domov. Hlavou mu však vírili predstavy v spojitosti s ňou; znovu prežíval dojmy zo spolu strávených chvíľ, avšak ešte intenzívnejšie ako pôvodne, fascinovali ho; mozaiky jej počínaní, gestá i pohyby v jeho predstavách nadobúdali čoraz výraznejšiu podobu, vybavovali sa pred ním v rôznych variantoch, na spôsob farebnej skladačky. Táto hra s úlomkami spomienok ho mentálne posilňovala, slúžila mu ako štít proti vplyvu svojej modelky; čoraz viac odvracali jeho pozornosť od jej pohľadu, až si ju vôbec nevšímal, akoby jej ani nebolo... Síce spotený a utrápený, ale portrét konečne dotiahol. Na jeho spokojnosť sa ku koncu Angela v jeho očiach tiež zmenila, nadobudla normálny vzhľad, správala sa ako obyčajná žena. Opäť vzala na seba rolu serióznej posudzovateľky. I keď svoju namaľovanú podobizeň posudzovala prísne: vraj tvár poznačená vášňou a panovačnosťou je prevažne výplodom poetického preháňania, bujnej fantázie autora..., v jej očiach sa rozhostil pocit hrdosti a nádeje. Majster sa nemohol zbaviť nepríjemných dojmov z predchádzajúcich chvíľ a Angelin rapsodický postoj iba stupňoval pochybnosti o ďalšej spolupráci ich dvoch.

Dianie v ateliéri kulminovalo. Majster mal už premyslenú takmer celú kompozíciu diela: obnažená dáma s obrátenou hlavou (s adekvátnou pózou tela) pred zrkadlom. Pritom odraz v zrkadle si predstavoval netradične, štylizovane, iba sčasti v podobe pôvodiny - ako atraktívnu tigricu dopoly s obličajom ženy. Do tretieho hranu pomyselného kompozičného trojuholníka diela, presne do priesečníka osí pohľadu dvoch figúr, pomýšľal zakomponovať postavu maliara so štetcom v ruke pred stojanom; jej situovanie vo vzťahu k ostatným kompozičným zložkám, a najmä k zrkadlu, si ešte premyslí... A už to má! To je to, čo mu vŕta hlavou už týždne! To, čo namaľuje do salónika svojho priateľa! Či ženskú postavu pred zrkadlom stvárni v stoji, alebo posediačky, respektíve tigricu v stave pokoja, alebo pripravenú ku skoku, ešte nevedel (možno obidve obojako - pre istotu, podnikateľovi na výber. Inak môžu to byť osobitné diela, dva varianty na tú istú tému! - uvažoval). Keď už mal obidve obmeny zhruba premyslené, zameral sa na uskutočnenie predstáv, zvažoval umelecko-technické fortiele stvárňovania figúr. Obnaženú dámu v stoji i posediačky pred zrkadlom s vykrútenou hlavou, reakciu jej svalstva, krčných, driečnych, ako i sedacích svalov bral na zreteľ z pohľadu anatómie, predstavoval si následné posuny príslušných častí tela, oblých ženských tvarov, prsníkov, ako i zadku a formovanie sa oblúku chrbtice v tejto polohe. Spoznal, že všetko to namaľovať naslepo, bez modelky, nedokáže... Angela by sa teda mala vyzliecť! - uvedomil si prvýkrát v celej aktuálnej komplexnosti a táto myšlienka ho takmer šokovala ako oneskorený, nečakaný nepríjemný objav. Čosi sa v ňom vzopieralo. Zmocnil sa ho pocit bezradnosti a úzkosti. Mal by si radšej nájsť inú modelku... ale bolo by to neférové! Veď v podstate ani nevie, prečo Angelu nechce... Všetko robí perfektne... Má začať všetko odznova?... Behať za modelkami... Nechce sa mu, niet na to už ani času... Naviac ho hnala ctibažnosť, túžba splniť si konečne záväzky, je najvyšší čas vyvesiť na stenu salónika svojho priateľa dlho očakávanú maľbu. Veď má k tomu všetko pokope! Len aby to nepokazil... pred cieľom na dosah ruky... Pociťoval tvorivú netrpezlivosť. Aj by sa ponáhľal, bojí sa, že čosi zmešká, keby naňho nedoliehali pochybnosti vo vzťahu s Angelou. Váhal, ako ďalej. Ešte uvidí...

Na záver tohto dňa sa opäť rozlúčil s modelkou bez dohodnutia termínu ďalšieho stretnutia. Ibaže Angela akoby čítala majstrovi v myšlienkach, tušila jeho dilemu. Bola načisto s postupom práce, vedela čo je na rade. Neistotu neznášala, v tejto situácii obzvlášť nie, dlho by to nevydržala... Nedala sa, išla majstrovi v ústrety - či sa má pripraviť k aktu? spýtala sa s výčitkami v očiach už takmer spoza prahu jeho domu. Sám by nepovedal, či v rozpakoch z nečakanej reakcie dotieravej modelky, alebo z lojality voči jej doterajším službám a či aj z iných dôvodov prisvedčil.

Po odchode Angely sa ho zmocnila apatia, trýznili ho pochybnosti i výčitky svedomia. Mal pocit, že pochoduje smerom k pasci, ktorú si sám nastavil. Mal obavy, že podľahne bremenu, chcel sa ho zbaviť, oddýchnuť si už konečne. Predsavzal si viac na to nemyslieť. Ateliér zďaleka obchádzal.

Minul týždeň a majster iba teraz, vyplašený zo spánku, tu, v okne svojho nového bytu nad mestom zaplaveným mesačným svitom, si pripomenul trampoty okolo prípravy maľby do salónika svojho priateľa. Uvedomil si, že trápeniam ešte zďaleka nie je koniec, rande s Angelou sa uskutoční zajtra. Angela mu bude robiť modelku k aktu! Strpí to? Je si v tom istý? - trápilo ho... Nevedel a možno si ju ani nechcel predstaviť a snáď ešte menej si vedel predstaviť seba samého v tomto postavení.... Asi to je to, čo mu nedá pokoja, ťaží ho v jeho podvedomí, narúša jeho spánok už takmer týždeň, vyvoláva sny, emócie podobné tým, čo zažil so Šulekom! - uškŕňal sa v duchu. Kocky sú však hodené, nemá na výber. V celom tele pociťoval akési čudné brnenie. Rozsvietené okná bytov v náprotivnom dome pripomínali, že ešte nie je neskoro. Je teda ešte čas oddýchnuť si, načerpať dostatok síl k tomu, aby zvládol ďalšie poroby - pomyslel si s nemalou dávkou sebairónie, keď sa potom opäť zvalil do postele s pochybovačným pocitom očakávania.