Pasažierska loď Ivory zanecháva za sebou širokú brázdu a s tou brázdou splývajú zvyšky farebnej papierovej stuhy...
Zo vzďaľujúceho sa pobrežia rukami mávajú tí, ktorí ešte pred chvíľou držali jej druhý koniec. To je totiž tunajší zvyk pri rozlúčke: vyprevádzajúci (na pobreží) a vyprevádzaný (na palube) držia konce rozvinutého papierového kotúča, akoby vedení želaním vytrvať pri sebe čo najdlhšie, až do chvíle, keď už naozaj nič nezmôžu ani proti neľútostnému plynutiu času, ani proti ťahu neúprosne odchádzajúceho plavidla, najmä keď je spojivom materiál taký krehký, že povolí hneď pri prvom zábere.
Odvíjam zvyšok kotúča, stuha však vzápätí padá do vĺn a mne zostávajú už len ruky na pozdrav. V diaľke sa črtá večerná panoráma Osaky a uprostred nej dominanta zámku. More vystrekuje slanú penu, pasažieri, zababušení do teplých prikrývok, hľadajú útočisko na palube, ale dlho tam neobstoja ani neobsedia – chladný vietor ich jednoducho jedného po druhom zaženie do podpalubia, kde sa na bližšie neurčených miestach pokúsia prečkať noc, keďže lôžka sú k dispozícii iba v luxusnej turistickej kategórii. Patrím k tým, čo proti neúprosnému času, ktorý nedovoľuje stihnúť všetko, bojujú taktikou nočných ciest. Večer sa nalodíte v prístave alebo nastúpite do vlaku a ráno, viac-menej odpočinutí, ste na mieste, kde vás už očakáva jeden sprievodca alebo aj celý húf. Už len kvôli takémuto stretnutiu sa vyplatí aj výslovné nepohodlie, prípadne nedostatočný spánok.
Po čiastočne prebdenej noci sa cestujúci opäť vyroja na palubu, tentoraz bez prikrývok. Obklopí ma hlúčik domorodcov, a keď príde reč na môj pôvod, začne artikulovať dve mená, v ktorých akoby sa skrývalo takmer všetko, čo vedia o malej krajine v srdci Európy. Obidve tieto mená si navyše prispôsobujú svojej výslovnosti, čo v prvom okamihu vyvoláva isté rozpaky. Zvedavci na palube si totiž spomenuli na „Dupceka“, ale najmä na „Caslafku“.
Nečudo, veď sme ešte len dva roky po historickej Pražskej, ale práve tak by sme mohli povedať Bratislavskej jari, a iba šesť rokov nás delí od olympiády v Tokiu, na ktorej sa gymnastka Věra Čáslavská svojím fantastickým výkonom zapísala do myslí i sŕdc tunajších divákov. Trikrát siahla po zlate a trikrát sa jej to podarilo.
Tiež si spomínam, ako sa ešte v tom istom roku dvadsaťdvaročná kráľovná ženskej gymnastiky prišla vyfotografovať do našej tlačovej agentúry. Pán Hampl síce fotil najradšej farebne, tentoraz si však „zlatú“ Věru podal na čiernobiely spôsob. Viacnásobná olympijská víťazka si na jeho prosbu obliekla olympijské tričko a na vystreté prsty si zavesila všetky tie medaile. Náš fotograf zjavne nikdy predtým, ale ani potom nemal v objektíve toľko zlatých naraz a na jednom mieste. A v prípade Čáslavskej aj naposledy. Československá športovkyňa číslo jedna sa totiž po auguste 1968 dostala – namiesto na ďalšiu olympiádu – na čiernu listinu a tak obrázky pána Hampla sa z domácich časopisov nápadne povytrácali. To všetko mi prišlo na um pri počutí mena Caslafka...
Konečne pristávame v Beppu, na severnom pobreží najjužnejšieho a rozlohou druhého najmenšieho japonského ostrova Kjúšu. V mestečku oplývajúcom prímorskou vegetáciou a žriedlami, priam stvorenom na víkendové výlety. Moja sprievodkyňa slečna Masako, ktorá mi práve kráča v ústrety, pôsobí v tomto kraji dojmom mimikry – ostatne v červenej vetrovke a zelených šponovkách tak trochu pripomína hostesku na EXPO.
Beppu je odrazový môstik do rozsiahleho lesoparku a naším cieľom je obec Aso. Na železničnej stanici sme svedkami rannej rozcvičky zamestnancov. Disciplinovane nastúpení železničiari cvičia v rytme hudby z ampliónu, zatiaľ čo my sa im nemo prizeráme z lavičky. Opäť pohľad, ktorý ma tu vždy fascinuje – lavička je taká čistá a úhľadná, až mám nutkavý pocit, že tu niekto zabudol napísať upozornenie: Pozor, čerstvo natreté!
Aso nás privíta svojím takmer mestským vzhľadom, toľko je tu všelijakých obchodíkov a služieb. „Vidiečania“ nás prívetivo a zdvorilo pozdravujú a ich správanie dáva tušiť, že zahraniční turisti sú u nich navidomoči vzácnosťou. Z blízkeho parku sa ozýva spev cikád. Ťažko pripustiť, že iba pred niekoľkými desaťročiami v tomto pokojnom kúte ostrovnej krajiny americká armáda vybudovala zbrojné arzenály a o niečo neskôr na neďaleké Nagasaki zvrhla druhú atómovú bombu. Je trpkou iróniou osudu, že bomba dopadla práve na tú časť mesta, kde žili kresťania, teda odporcovia vojny. Kirištani, ako sa ich pomenovanie dedí z pokolenia na pokolenie, sú vôbec zvláštnosťou tohto ostrova. Zvláštny je aj spôsob, akým sa po stáročia bránili mimoriadne krutému prenasledovaniu zo strany vrchnosti. Prežili predovšetkým vďaka tomu, že dokázali utajiť svoju prítomnosť, a to aj napriek tomu, že feudálna vláda po nich neustále sliedila. Čo sa však nepodarilo stredovekým šogunom, o niekoľko storočí neskôr dokázala americká okupačná armáda. Atómový útok – aký to výsmech západnej civilizácie – podnikli kresťanskí vojaci!
Lanovka nás vyvezie na vŕšok Aso, pätnásť kilometrov za osadou a takmer ku kráteru, z ktorého vystupujú dusivé sírne výpary. V malebnom idylickom okolí sa pokojne pasie črieda kráv. Rozhodneme sa pre ďalší výstup na susedný vŕšok, ibaže napredovanie nám sťažuje prudký vietor. Masako sa ma pridŕža a len v poslednom okamihu si stačí pridržať hodvábnu šatku. Utiahneme sa do opustenej drevenice na vrcholku a moja pôvabná spoločníčka povyberá z chlebníka obed pre dve osoby: ryžu, rybky, zeleninu a príchute, oriešky kešu a dokonca kávu. Vietor lomcuje okenicami a my si pochutnávame na daroch slnka a mora.
Než sa slniečko prechýli na západnú stranu oblohy, vydáme sa na spiatočnú cestu alejou spanilých cédrov. Je mimoriadne dusno a vlhko zalieza až pod pokožku. Odrazu pri plnom slnečnom svite okná autobusu orosí mierna spŕška. Nálada a hovor ochabujú, Masako sa odmlčí a jej hlávka sa mi pomaly zošuchne na plece. (Po precitnutí mi prezradí, že vstávala ešte pred svitaním, aby stihla vlakový spoj.)
Pred vodičovou kabínou zacinká zvonček, z kabíny vystúpi sprievodkyňa v oslnivo červenobielom kostýme. Práve sa chystá upozorniť na pozoruhodnosti nasledujúceho úseku cesty, ale keď na prvý pohľad zistí, že takmer všetci cestujúci podriemkavajú, s rezignovaným úsmevom sa utiahne späť do kabíny. Potom sa rozlieha už len šumenie dažďových kvapiek a plieskanie pneumatík o mokrý asfalt.
Navečer sme zase v Beppu a tu sa naše cesty rozchádzajú, s najväčšou pravdepodobnosťou navždy. Masako sa vydá na Juh, ja zase na Sever. Pri lúčení sa mi nečakane prizná k pocitu pre mňa dosť nezvyčajnému – odteraz ma vraj považuje za skoropríbuzného. Úporne sa snažím prísť tomuto vyznačeniu na koreň. Revanšujem sa tak trochu nejaponským spôsobom: perami sa jej dotknem čela a takto mi nadlho utkvie v pamäti. Pripomeniem si aj daný sľub – poslať gramoplatňu s Karolom Gottom.
Cestou do prístavu pozorujem, ako sa na dohasínajúcom obzore zažíhajú pouličné neóny a televízne obrazovky a roztáčajú sa hracie automaty pačinko. V prístave sa nechám aspoň trikrát ubezpečiť, že vstupujem na správnu loď. Dvakrát ma pritom zavrátia z nástupišťa: Ešte je čas. Keď sa napokon ozve známy signál, zostúpim – kam inam – do podpalubia, aby som si tam našiel pomerne nepohodlný útulok. Uložím sa do vodorovnej polohy s hlavou na drevenej podopierke vo tvare kocky a odovzdám sa kolísaniu vĺn. Mám za sebou dlhý deň a pred sebou krátku noc.
(Z knižky reportáží Fudži a Górajgó)