Aj odchod do civilu môže byť sviatkom. A Paľo Kovalčík ho za sviatok aj považoval...

Na kasárni sa od samej radosti ešte aj okná chveli. Nuž a o Paľovi vravel aj veliteľ roty, že patrí medzi tých, čo najťažšie vyčkávajú chvíľu, kedy rotmajster prevezme samopaly do skladu. Najsamprv rátal iba dni, potom si už písal hodiny, napokon počítal minúty, ba aj sekundy.

Za Terou začal chodiť hádam tak pol roka pred narukovaním. Neprekážalo mu, že je dcérou starej vdovy, ktorá bývala na vzdialenej samote a ktorá sa dobrého slova málokedy dopočula. Bývali ďaleko ešte aj od nového centra samôt, čo vyrástlo v posledných rokoch na mieste niekdajších ostrovov ľudskej samoty v blízkosti mesta. Ta sa nasťahovali družstevníci. Aj Paľovi rodičia sa nasťahovali do nového. A stará samota? Čože aj po nej? Zbúrali ju.

Včerajší vojak a dnešný civil vlastnil iba to, čo zvieral v taške pod pazuchou. Ničoho nemal, iba ženiť by sa chcel. Čudné pocity ho zvierali, ako sa tak blížil k novému domovu. Rodičia čakajú. Ako ich pozná - dávno už zarátali aj jeho zárobok. A čaká aj družstvo. Čaká na jeho vodičský preukaz, čo získal v armáde.

Kto čakal väčšmi - Tera či Paľo? Azda ona. Dva roky diaľav prečasto zastreli jej vieru závojom beznádeje: kto vie, či vôbec kedy budem manželkou Paľa Kovalčíka ? V dňoch, keď sa mládenci za múrmi balili, opäť svitla nádej. Mala ho rada. Veľmi ho ľúbila, čírou láskou dievčaťa osamelých nížin. Lenže ký div, ak dvojročné odlúčenie pričasto rozbúrilo jej myseľ. Neverila diaľkam a neverila budúcnosti. Nik ju neučil viere v tomto vzdialenom, zablatenom svete samôt pánubohu tri kroky za chrbtom. Keď prišiel zriedka list od Paľa - potešil ju, lenže šťastnou sa cítila iba vtedy, keď cez dovolenky zovrela jej ruku mocná svalnatá dlaň.

Vraví sa: nastala chvíľa. Tá Veľká Chvíľa. Len či sa čosi nezmenilo? Paľove sľuby… Ľúbi ju ešte aj po týchto dvoch rokoch? V listoch niekedy písal aj o podrobnostiach veľkého mystéria, čo nazývame Manželstvom, lenže iné je to na papieri a ináč to vyznieva z jeho tvrdých perí. Ešte aj teraz, po dvoch rokoch. A čo, ak ju iba mámil? A tam kdesi ďaleko sľúbil ruku i meno inej ? A čo ak teraz povie pravdu, ktorú sa neodvážil položiť na papier?

Ľudia sa v posteliach prevracali v hlbokom spánku na druhý bok, kým sa Paľo doteperil domov. Prvá zvesť, čo ho vítala - keď sa mu chce, už zajtra môže nastúpiť do kabíny družstevného nákladného auta. Vraj to odkazuje súdruh predseda.

Po pravde: Tera túto noc oka nezažmúrila. Potajomky azda aj snívala o tom, že jeho cesta povedie najsamprv k nej. Nenapísal, kedy presne príde, iba toľko, že v utorok. Akiste si utrhne toľkú chvíľu, aby mohli byť spolu aspoň pol hodinky.

Ráno jej brigadír rastlinárov len tak na pol huby prehodil, že Paľo už robí. Družstevného šoféra.

Zmĺkla. Navštívi ju. Večer istotne príde. Lenže s akým chýrom, s akou zvesťou... Sám pánboh vie.

Terina matka si inokedy psí brechot nevšímala, ale teraz večer, keď sa havkáči rozžalostili, vedela naisto, že to môže byť iba Paľo.

- Ide, - vetila dcére, čo sa vrtela v kúte kuchyne.

Tie najkrajšie šaty viseli na háku už zo štyri dni. Tera ich nemusela dlho hľadať. Ani dlho obliekať. Oboma dlaňami si prihladila živôtik i sukňu a zovrela pery, ani keby od toho prestalo tĺcť vzrušené srdce. Prižmúrila oči, aby lepšie videla von drobným okienkom do hustej, čiernej noci. Von vyjsť sa neopovážila. Ticho drobnej kuchyne, čakanie v tme a roztancované myšlienky, v ktorých dominovala nádej, zmrazili v jej hrudi slová. Hoci nechcela toho povedať veľa, iba materi toľko, že nech vyjde ta von, nech sa pozrie, či to tie psiská nenaháňajú nocou zajaca - a ony sa plašia, že to človečina.

Kým pozbierala v mysli to, čo nevládala vysloviť, rozplynula sa jej strnulosť v dunení ťažkých mužských krokov. Dvere boli ďaleko, ale jej stačil jediný skok, aby zdrapila drevenú kľučku, vykmasla temer dvere z pántov a kým prišla k sebe, plakala už na Paľovej hrudi. Aké tu pozdravy? Bozk na ústa, ešte raz…

- Poďte dnuká, Tera, vitaj, syn môj, - zaznelo z pološera drobnej kuchyne. - Ná nech si ťa obzriem zbližša… Ale si sa u tých vojakov učlovečil! Ale ťa je kus chlapa… Ná vidíš, ja už len starnem, lepšie by bolo, keby ma nebolo. Nie som ja už veru potrebná nikomu...

Rozkašľala sa a kašeľ zatriasol stareniným telom.

- Juj, mamka, len mi teraz nezačnite s tou starou piesňou! - prerušila ju Tera a utrela zásterou stoličku pre Paľa.

Málokedy zvykne ona materi protirečiť, len teraz, v tejto chvíli to z nej akosi vybúšilo. Nech by matka povedala čokoľvek, ona by jej odsekla, aby dokázala sebe i svetu, že náleží Paľovi, stojí pri Paľovi. Oprela sa oňho a prižmúrila viečka, aby celým telom precítila, za patria k sebe.

Paľo vrhol pohľad za odchádzajúcou starenou. Chcel byť s Terou iba sám. Cvakol záver tašky a mladý muž podvihol oči k dievčine:

- A toto je pre teba...

- Paľo... Zo žoldu?

- Tak... A keď som to kúpil, ťažko mi bolo, nevedel som, či sa ti to zapáči. Chlapci vraveli, že sa potešíš. Nuž ale čo môžu chlapi o takých veciach vedieť?… Ani ja neviem…

Ešte nikdy nechmatla po veci tak, ako v tej chvíli. Privinula si k hrudi škatuľku a keby tá petrolejka nečmudila, ale svietila, mohol zočiť slzy, čo sa jej zaligotali v kútikoch očí. Ani malé dieťa, čo dostalo prvú bábiku. A trielila očami po všetkých kútoch, božemôj, len teraz nech nepríde mama, božemôj, iba kým to schovám na policu za kanvy. Pretože toto neprezradím nikomu, toto sa nesmie dozvedieť nik, toto je dar iba pre mňa, jedine pre mňa...

Zlaté náušnice. Po akých zavše zatúžila!

- A... a nedáš si ich? - ozval sa Paľo, ktorému sa ťažko darilo schovať pod dôstojným chlapským výzorom radosť z Terinho naivného, nekonečného šťastia.

Bol by ju chcel vidieť s náušnicami a bozkávať ju, ale tak, ako to zvykol vravievať desiatnik Baláž, keď už mal v sebe siedme pivo: bozkávať dovtedy, kým náušnice nezmeravejú…

Tie letmé bozky z nádvoria túžili po opakovaní. Horeli na perách. Dva roky odriekania stačili. Mládenci sa aj posmievali, aj tie neumyté papule sem-tam čosi prehodili, lenže on nie… Teraz by im vedel ukázať, že Paľo Kovalčík je chlap na mieste. Aj vtedy by im bol vládal ukázať, lenže ľúbil iba jednu. Iba jedinú, ale tú veľmi.

Spod viečok si premeral Téru. Nie ako verenicu… Ako ženu! Pekná je. Dlhé, čierne kadere až po samé plecia. Z krátkeho rukáva tmavobelasých šiat belie sa okrúhle, svalnaté rameno. Ruky skrížené na mocnej hrudi, čo ide pri vdychu šaty trhať. Telo samý sval. A ten plný driek… Koľko zmyselnosti môže driemať pod tým jemne narysovaným oblúkom perí ?

Posadil si ju k sebe. Oprela sa mu plecom o hruď a hlava jej spočinula na jeho ramenách. Bohaté kadere oviali jeho horúcu tvár. Privrela oči, pretože sa jej zakrútila hlava, pretože vyschli ústa, pretože jazyk znehybnel…

Paľo sa zachvel. Naklonil sa nad jej tvár, mocne ju privinul k sebe a pritisol svoje ústa na horúce pery, žeravú tvár a planúce čelo. Horúce objatie ho temer zabolelo.

Dievčina v jeho objatí stratila sily. Zachvela sa, keď si pomyslela na čosi, čo ju predtým nikdy ani nenapadlo. Keby… keby ma teraz Paľo… urobil svojou.

Milujem ho. Budem mu manželkou. Zostal mi verný! Zostal a prišiel a jeho objatie nebolo ešte nikdy také mocné ako teraz. A ja viem, cítim, že Paľo to chce, Paľo veľmi chce, len sa hádam neodváži... A ja nemám síl povedať: nie. Ako by som aj vládala? Veď je môj, veď je môj, veď som jeho...

- Ľúbim ťa, - zašepkala.

- A ja ťa tiež. Ale veľmi.

- Dokedy?

- Naveky...

Zachveli sa obaja. Jeho ruka… Dvere z komory zavržďali.

- Naále, aké je tu ticho, - hundrala starena. - A ja som si povedala, reku: odišli ste, kuchynské dvere ste nechali dokorán. Ktosi trafí prísť…

Čaro tej chvíle pominulo. Zostala iba horúčosť v lícach a triaška v tele. Tera sa temer hanbila, ako tak hľadela na mater, čo mohla vidieť? Hádam aj nič… Ale to búrlivé ticho prezrádzalo samo o sebe dosť, čo sa v kuchyni deje alebo čo sa udiať má.

- A mala by si si ľahnúť, - ozvala sa starena. - Zajtra treba robiť, ustatá budeš, no.

Paľo zaškrípal zubami. Potom sklonil hlavu. Kým Tera nie je jeho ženou, paňou domu je stará. A ak už raz povedala, že treba do postele… Lenže ja odtiaľto nepôjdem, kým si svoje nepoviem. A niet čo vyčkávať. Môj samopal visí opäť na stojane v sklade, páchnem naftou, pracujem, nuž nastal čas, aby som sa oženil. Aj rodičia…

Nuž súhlasiť práve súhlasili, len ľúbiť mi Teru nebudú. A neobľúbia si ju nikdy natoľko, aby ju prijali medzi seba za nevestu... Čudné reči viedli.

„Hja, keď je láska veľká, nuž tak aj hory prenáša… A len si bývajte u nich, u Tery, akže sa tak milujete, aj tam budete šťastní… A nás už len navštíviš, ak ti zvýši čas...”

- Vezmeme sa, ujčiná, ľúbime sa. Lenže radi by sme tu prebývať, - vyhabkal zo seba náhlivo.

Stará drobčila k stolu, šatka na pleci, vlasy rozpustené poniže pliec. Zastonala a posadila sa. Zahľadela sa na dcéru, ani čo by jej chcela z očú vyčítať radu, ako odvetiť. Veď my dve sme už o tejto chvíli neraz hovorili aj snívali… A čo sa Tera neozýva, čo mi nepomôže ?

- Ná, syn môj, ná keď aj tvoji rodičia takto... nuž vy len buďte šťastní ako sami najlepšie viete… A kde sme sa doposiaľ my dve pomestili, nájde sa miesto aj pre tretieho…

Mnohohlasý psí koncert vítal šťastného chlapa, ktorému neprekážalo ani bezodné jesenné blato, aby si po ceste hvízdal. Aká tu únava? Trielil k domovu, k novým družstevným domom. Záprahy sa hrnuli po novej makadámovej hradskej do mesta na trh. A jemu stačili dve hodiny spánku.

Kto bežal prvý s veľkou novinou k susedom? Ktože to vie! Isté je len toľko, že na druhý deň už celá dedina vedela o chystanej svadbe.

Slovo o večnej vernosti a láske vyslovili v poslednú novembrovú nedeľu. Predobedom na obecnom dome, poobede v mestskom kostole. Podľa katolíckeho obradu. Nech sa rodičia tešia.

Novembrový dážď polieval nížinu neprestajne už po tretí deň. A lial sa za krky ešte aj vtedy, keď sa Paľo so svojou polovičkou vybrali vo dvojici k novému domovu na tú starú samotu. Peši. Ako poslední, čo opustili Kovalčíkovský dom. Terina matka ešte pred večerou poprosila Paľa, aby ju dakto odviezol domov, nevládze ponocovať. Vozom ju vyviezli. Tak prikázal Ján Kolompár, predseda družstva. A mladí merali cestu pešky zasa preto, lebo Paľo bol prisľúbil rodičom, že tu zostanú aj na noc. Lenže s Terou nepohne ani dobré slovo, ani plané. Ona veru u Kovalčíkových nezostane, ešte by si nebodaj pomysleli, že tu chce nová nevesta zostať natrvalo. A mater doma čaká. Aj sa jej medzičasom mohlo čosi prihodiť, no nie!? Nuž jednostaj dobiedzala do Paľa, aby už len išli. - Ale veď uvidíme, ako im to pôjde, - zavrčal Pavol Kovalčík žene, keď sa Paľo a jeho žena vytratili. - Hádam sme aj my len takto začínali a nenariekame. A hádam je aj dobre, keď sú začiatky ťažké. Väčšmi si ocenia to, čo raz nahonobia. Ak nahonobia. Lebo všetko záleží od ženskej…

Komu chcel Paľo dokazovať svoju pravdu? Rodičom či sebe? Kto by aj vedel povedať. Tie dva roky v práci uleteli mihom. Mesiace bežia, peniaze nachádzajú cestu do domu. Iba jeho doma nikdy nebolo. Jazdil po všetkých kútoch krajiny, často nebýval doma aj zo tri-štyri dni. Ale keď sa po takej vyčerpávajúcej túre náhlil domov k žene, nikdy neprišiel s prázdnymi rukami. Najprv vláčil drobnosti, potom už látky na šaty, aj také drobné črievičky just na končeky prstov, šály, šatky, rukavice a všeličo, po čom Tera zatúžila.

Opätovné stretnutia budili opätovné vzrušenie. Mladá žena vedela byť neskonalé vďačná za akúkoľvek drobnosť a spoločne sa tešili novým veciam. Nedávno skrsla myšlienka, že o rok by mohli azda pomyslieť aj na auto…

Kabelka, ktorú teraz Paľo vybalil, vyčarila na jej perách úsmev. Zvrtla sa. O chvíľu stála pred ním v šatách, čo považovala za najkrajšie, obula si aj tie črievice, prevesila si kabelku cez ruku a poprechádzala sa pred vysokým nástenným zrkadlom. Paľo sa usmieval módnej prehliadke, usporiadanej iba na jeho počesť. Podišiel k žene, objal ju a vybozkával líčka. Je pekná. Ale tie šaty jej už nepristanú… Ba pristanú, lenže… Darmo, už sa nehodia. Tera čaká dieťa!

Pavol Kovalčík si našiel tiež chodník k mladým. Nuž zvedavosť ho ta hnala. Ako ďaleko to dotiahli. Tera nedbala. Aspoň sa mala komu pochváliť novými haraburdami, poukazovať ich, chváliť si Paľa, aký je k nej milý a poriadny. Ešte aj rádio sa chystá kúpiť. So siedmimi tranzistormi. Také zahraničné! A bude po nude v drobnej samote.

Svokor počúval chvály tak trošku nakyslo. Zaťal zuby, lebo život dokazuje, že on mal pravdu. Tera je baba, ktorá celkom zakrútila synovu gebuľu. Čo lepšia ženská by ťažko zarobené Paľove groše odkladala, lenže táto sa fintí, oblieka sa, dá si kúpiť rádio aj šuštiak a boh ho vie čo ešte.

Z niekdajšej panej z Nemajniču sa stali milostivá pani! A to všetko zo zárobku jeho jediného syna, ktorý drhne dňom i nocou ani kôň. Márne, veď si toho Tera ani vážiť nevie. Vyhadzuje peniaze na márnosti… A či kedy chcela moja žena črievice? Na samote, do blata. Načo? A toto sú dnešní mladí. Aj na družstve si takto porábajú.

Starý Kovalčík zaškrípal zubami. Takto to ďalej nepôjde. 0 syna mi ide! Ja mu dám - zarábať na takéto ničomnosti! Iní mladí aspoň zarábajú. Ale Tera ani nepracuje. A toto nie sú Paľove nápady. Paľo bol vždy poriadny. Nikdy ho nebavili nákupy. Iba šetrenie. Sami sme ho tak vychovali.

A vyslovil všetko, čo si myslel.

Tera dlho mlčala. Potom sa rozplakala. Ako presvedčiť svokra, tvrdohlavého dedinčana, čo verí iba vlastnej prázdnej hlave? Vadiť sa s ním? Čo na to povie Paľo?

Vznietiť vojnu medzi synom a otcom ?

Nie… len to nie. Radšej strpí, radšej bude ticho, nech je po vôli starého Kovalčíka… Nech je medzi nimi mier. A o zvade nepovedala ani Paľovi. Lenže tranzistorák mlčal po celé dni a nové šaty zhltla čierňava skrine.

Paľo jazdil po svete ďalej. Za volantom nákladného voza. Nikdy nie sám. Dvaja, traja vospolok. Závozníci. Z mesiaca na mesiac je čoraz viac ukonaný. Často, keď odstaví prehriatu mašinu, oblíže si dopukané pery a zamyslí sa: a teraz poďme ho, do blata, vyšliapať dlhé kilometre k manželke.

Musel byť nesmierne unavený, keď zostal po prvý raz u rodičov na noc. Nebolo chuti, ale najmä síl, aby sa doterigal domov. A nepomohol ani Trabant. Škoda zaň bolo toľkých peňazí. V zime ho treba odstaviť na špalky. Aj zjari. Aj na jeseň. Blato, blato a blato...

A vôbec - auto poslúžilo iba starému Kovalčíkovi, aj jemu len na to, aby sa mohol ešte raz vyvŕšiť na neveste. Lebo veď kto iný by aj mohol zapríčiniť toľký nerozum, ak len nie táto márnotratnica? Istotne ona nahovorila Paľa. Darmo, žena je aj podľa Písma nádobou hriechu... Takáto ženská je nenásytná. Nikdy na tej bohom zabudnutej samote nedýchal ani len cigánsky kôň a dnes je tej babe málo aj črievica! Otcovské srdce sa upokojilo iba vtedy, keď si uvedomilo, že Paľo spáva častejšie u rodičov ako u vlastnej ženy.