Spisovateľ Jozef Kučeravý nerád písal. A ako len nerád! Ani o veselých, ani o neradostných stránkach života a nelákali ho ani poučné príhody. Tie sa mu už vonkoncom protivili. Slovom, o ničom sa mu nechcelo písať...

Ako sám vravieval, hlavne preto nie, lebo mu ľúto bolo času strateného za písacím stolom. Nechuť k písaniu však občas predsa len musel dajako prekonať. A síce pre najbanálnejšiu príčinu: musel zarábať na živobytie a z platenia šekov neraz mal i hlavybôľ. Nakoľko Jozef Kučeravý nemal žiadne odborné vzdelanie a prakticky ničomu na svete sa nerozumel, k peniazom sa mohol dostať jedným-jediným spôsobom - ako spisovateľ, a to iba viac-menej usilovnou tvorbou.

Našťastie Jozef Kučeravý ešte nebol spisovateľom doslova, takže si mohol dovoliť pri písacom stole pofajčievať a popíjať trebárs aj celé hodiny. Na jeho smolu však Jozef Kučeravý bol už spisovateľom natoľko, že s pripraveným perom občas, chtiac-nechtiac, predsa len čosi naškriabal...

- Napíšem esej o kolegovi-spisovateľovi, pokloním sa pred jeho genialitou, - dušoval sa Jozef Kučeravý za písacím stolom. – Ale do riti, veď celý ten chlapík stojí vlastne za hovno! - uvoľnil sa nahlas a jeho tvár zahalil smútok.

Akonáhle začal svoje meno kresliť na hornej časti papiera samými veľkými písmenami, v tom okamihu ticho izby prerušil ostrý zvuk zvončeka. „Koho to sem čerti nesú? Dofrasa aj s takým dotieravcom!” Nuž, čo ak mu poštár priniesol nejaký honorár, blyslo mu mysľou. A potom ani za ten čas nebude musieť písať, kým nebude pri stole, mátala mu v hlave ďalšia myšlienka, ku ktorej sa však nijako nechcel priznať. Vstal znechutene od stola, podišiel ku dverám a náhle ich prudko otvoril.

Predo dvermi stála usmievavá elegantná sexi moletka, svieža štyridsiatnička, namaľovaná ako na karneval, pár centimetrov jej zjavne pridávali módne béžové čižmičky na vysokom podpätku a sebavedomie jej len tak sálalo z očí.

- Ako sa máš, Jozef? – nahodila šibalský úsmev ako Julia Roberts a v tom jej zažiarili porcelánovo biele zuby.

- My sa poznáme? Vlastne... vy ma poznáte? - zmohol sa na rozpačitú odpoveď prekvapený spisovateľ. Po chvíľočke už očarený zjavom návštevníčky miesto ďalších slov galantne ustúpil a rukou naznačiť, aby išla ďalej.

- Tak ahoj, Jozef, - pozdravila očividne vyplašeného muža a prirodzeným tónom v hlase pokračovala ako so starým známym. - Píšeš, že? – zastavila sa pohľadom na písacom stole. - A mohol by si mi prezradiť, o čom alebo o kom píšeš?

- Čo len táto ženská môže odo mňa chcieť? Príde a kladie otázky ako pri krížovom výsluchu, – dusil v sebe hnev spisovateľ, ale ovládal sa, nechcel dať nijako najavo svoje pocity. Navonok predstieral pokoj a strojeným úsmevom na perách odvetil iba toľko, aby neurazil elegantnú moletku:

- Len si tak čarbem, len tak pre seba, - povedal. Niečo mu našepkávalo, že musí byť opatrný voči podivuhodnej návštevníčke. Veď ani šajnu nemá, kde sa tu vzala a čo je zač. Čo ak je z bytového oddelenia samosprávy, alebo z niektorého vydavateľstva či časopisu? Mohli ju sem aj vyslať, aby snorila po niečom.

- Určite nepíšeš o mne, - moletka sa prísne pozrela spisovateľovi do očí. - A predsa by si mohol.

- To už prečo by som mal písať o vás, práve o vás a hlavne, prečo by som mohol? - opýtal sa zatiaľ zdvorilo. Cítil však, ako ho opúšťa trpezlivosť. Neznáma sa mu videla čoraz nebezpečnejšia.

- Ale, Jozef, preboha! – mraštila čelom žena. - Dobre sa predsa poznáme a nehrajme sa preto na nechápavých blbcov. A najmä, nesprávaj sa ku mne ako k nejakej hlúpej husičke.

Áno, pripustil v duchu spisovateľ, už ju začal mať za bláznivú paničku, len vôdzku s mopslíkom jej strčiť do ruky. Nestihol ani zareagovať na jej prechod do nového, ešte ostrejšieho útoku, lebo novšia informácia ho takmer zrazila z nôh. Teraz už vonkoncom ničomu nerozumel, ale pre istotu, keď ona, tak aj on jej začal tykať.

- Povedala by si mi láskavo, odkiaľ sa my dvaja poznáme?

Napodiv teraz ostala žena ako obarená, chvíľku trvalo, kým sa zmohla na odpoveď.

- Vieš to ty veľmi dobre! Som Renáta Kladná... Renáta Kladná, zapíš si to do nového kalendára, - povedala stroho a ironicky.

- A ja, ak dovolíš, menujem sa Jozef Kučeravý, - odvrkol muž v snahe neostať už ani slovkom dlžníkom.

- Ty si robíš srandu? – zagúľala moletka očami.

- Prečo? Mal by som robiť?

Nečakaná otázka ako odpoveď na otázku ženu prekvapila a celkom vyviedla z rovnováhy:

- Tak ešte raz: som Renáta Kladná, - povedala tichým, ale už neistým, skôr plačlivým hlasom.

Nepochybná zmena v ženinej taktike však vo spisovateľovi nevyvolala žiadny súcit, ale naopak, ani čo by doňho strelilo, sršal, prskal, až napokon prudko zaútočil:

- Dobre ma počúvaj, Renáta, či čo si! Už celé mesiace som nenapísal ani ň. To je jedna vec. Nechcem tu mávať silnými slovami, ale to jednoducho znamená aj to, že je ohrozená moja holá existencia. To je druhá vec. A potom ty, perfektne upravená, ale mohol by som povedať, že za státisíce vyčačkaná, len tak z ničoho nič si sem prikvitneš a robíš si zo mňa blázna. Navyše v čase, keď som sám a keď by som konečne mohol pokojne pracovať.

- Preboha! Veď akurát preto som tu, - skočila spisovateľovi do reči moletka. - Prišla som, aby som ti pomohla. Vidím, ty sa na mňa asi veľmi nepamätáš, čomu sa ani nečudujem. Môžem ti však pripomenúť, že sme sa prvýkrát videli na tvojom stretnutí s čitateľmi. Pravda, mňa si si všimol až vtedy, keď si bol na bankete naliaty ako delo. Ešte tam v spoločnosti si ma začal oblapkávať po zadku, snažil si sa mi dostať pod sukňu a potom bez štipky hanby si sa mi pred ostatnými pokúšal šmátrať aj pod blúzkou. Bol si vyrajcovaný až sa ti iskrilo v očiach a fučal si ako parný valec na pol obrátky mne rovno do ucha, z čoho som vyrozumela, ako úžasne po mne túžiš. Aby som nejako predišla blížiacemu sa škandálu, z tej spoločnosti som ťa násilím vytiahla a zakotvili sme u mňa, v mojom byte. Tam si vydumal dojímavý príbeh a na moje prekvapenie si mi ho precítene a pomerne aj zrozumiteľne rozpovedal.

- Zdá sa, že ty si vymýšľaš, ja si z toho vôbec, ale vôbec ani zbla nepamätám, - hútal nahlas z toho všetkého už popletený spisovateľ. - A vraj príbeh! Čo to máš s tým dojímavým príbehom?

- Hovoril si o tom, že dve bytosti sa majú rady…

- Nevrav, - skočil muž vedome neslušne do reči nepozvanej. V duchu si však priznal, že ho upútal jej výzor a kypré obliny zrelého ženského tela.

- Moment, počkaj! – zdvihla ruku akoby na obranu návštevníčka a sama sa ujala slova. – Nejde predsa o obyčajný, banálny príbeh. Si majster slova, rozhovoril si sa o mužovi po rozvode, ako mu v malom, špinavom podnájme plynie neutešený život. Ani žena to nemá ľahké. Hotové peklo ako sa vydala, ani nie za muža, ale za zviera, čo ju denne bil, a nielen mlátil, ale aj duševne týral, - odmlčala sa na chvíľku a čakala na účinok svojho pohľadu na neblahý osud nešťastnice.

- Prosím ťa, pokračuj, - zavzdychol spisovateľ bezradne, ani čo by sa dával v tejto debate na ústup.

- Rada, i ja chcem, aby sme prešli na podstatu veci. Vráťme sa teda k tým spomínaným dvom bytostiam. Čírou náhodou sa stretnú v bufete so samoobsluhou, stoja za pultom oproti sebe a obedujú to isté, kapustovú polievku s klobásou.

- A? Čo potom? Pokračuj!

- Nič, to je všetko… Nemajú odvahu osloviť jeden druhého… Iba očami sa zhovárajú… Dobre si rozumejú… Očami si vyznávajú lásku. Áno, iba očami … To je tá božská chvíľa, okamih, keď vzbĺkne láska na prvý pohľad! Zamilujú sa …

- Zamilujú, zamilujú... veď je to len nesplnená láska, - zapochybuje spisovateľ. - Darmo sa stretávajú bárs aj denne, darmo obedujú spolu…

- Nesplnená láska? Ty im neveríš? - pýta sa aj dvakrát začudovane moletka.

- Veru tak, - nepopiera spisovateľ, avšak ísť do slovných súbojov s inteligentnou a s čoraz milšou návštevníčkou by nebol dobrý nápad. Vzápätí už koná bez slov. Zo zásuvky písacieho stola vyčarí fľašu Ballantines whisky a dva čisté poháriky. Ešte nájde i za pol vrecúška zemiakových čipsov...

- Ja si neprosím, - usmiala sa žena milučko. – A myslím si, lepšie by bolo, keby si ani ty nepil. Chcel si predsa písať…

- Nič sa neboj, milá Renátka. Že sa tak voláš, že? – zľahka sa mu vyjasňovala tvár, ako keď vychádza slniečko. Odzrkadľovala teraz už rastúcu pohodu. Tá dojímavá príhoda zabrala, spisovateľ už skladá v mysli vetu za vetou...

- Predsa nebudem písať, keď si tu… - povedal a na malú chvíľku sa úpenlivo zamyslel nad možnosťou, čo ak by sa aj teraz odvážil najprv pohladkať vyzývavý zadoček príťažlivej moletky, primknúť ju k sebe a stalo by sa, čo sa stať má. V tom sa zapýril, ako by sa bol pristihol pri skutočne nemravnom čine a hriešnu myšlienku vzápätí aj odohnal. Hlboko pohrúžený do myšlienok o poviedke ani nevnímal, keď žena ticho poznamenala:

- Veď práve kvôli tomu som prišla, aby si písal… Ibaže času mám málo… Nemôžem dlhšie ostať… Ten príbeh dokážeš pekne napísať. Uvidíš…

Spisovateľ sa bezradne pozeral dookola po izbe. Nič nechápal. Chvíľu to trvalo, kým si začal znovu uvedomovať, čo sa deje, či je to realita alebo ešte stále len sen. Naostatok sa predsa len upokojil, mávol nad všetkým rukou a sadol si po čase opäť za písací stôl. Ešte nevedel, koľko šťastia dopraje hrdinom rozpísanej poviedky. To však áno, že ich osud závisí od jeho nálady, od jeho duševného stavu... Kde to vlastne prestal? Bola to zatiaľ nesplnená láska. Musí s tým dajako pohnúť, najskôr dá šancu žene... Ako vždy, keď sa prehrýzol cez začiatok ďalšieho problému, pokračoval v písaní tempom, ako mu sily stačili.

„Žena začala chodiť ku kaderníčke, obliekala sa podľa módy, ale zachovala si vkus a zmysel pre eleganciu. Jej diskrétne upravenú tvár zdobili na blond odfarbené vlasy a sotva badateľný mejkap. Robila to všetko kvôli mužovi. A muž, ktorému predtým takéto veci boli ľahostajné, navidomoči s ňou súhlasil, pochvaľoval ju, nevedel sa nakochať pohľadom na podmanivú krásu…”

Dosť! Jozef Kučeravý si urobil prestávku, na chvíľku prerušil písanie. Nebola to len momentálna únava, zrazu akosi zapochyboval, nebol si celkom istý, či nepíše banality. Ale na druhej strane, práve banálnosti sa ľuďom páčia a prinášajú radosť, bránil sa v duchu a nemienil meniť nič na tom, čo napísal, čo píše a súčasne i prežíva.

„ Ach, tie oči,“ písal ďalej. „Obidvom horeli šťastím, keď sa opäť pozerali jeden druhému do tváre. Vyžarovali lásku, radosť, nadšenie, ale aj záplavu nežnosti…“

Ticho izby po dlhšom čase opäť preťal ostrý zvuk zvončeka. Spisovateľ sa vyľakane strhol a mrzuto podišiel k dverám.

- Čo sa deje? – osopil sa na manželku, ktorá rozpačito stála pred vchodovými dvermi.

- Nemám pri sebe kľúče od bytu, - vysvetľovala pokorne svoje previnenie. - Vidím, pracuješ, - poznamenala už v izbe. - Chvalabohu! Ja som vždy vedela, že máš talent... A ako sa ti písalo?

- Prijateľne, - ocenil sám seba spisovateľ. – Aspoň si myslím, že prijateľne, ale uvidíme, ako sa to bude páčiť čitateľom.

- Ale, keď sa tak pozerám... fľaša whisky, dva poháriky, no... zdá sa, že si ma čakal na úrovni, ako sa na významnú udalosť patrí. Potešil si ma, - rozrečnila sa pani domu ako málokedy a podišla bez vyzvania bližšie k stolíku. – Si milý, - pokračovala, - že so mnou chceš osláviť túto novú, akiste aj dobrú poviedku. Ešte k tomu tvoja obľúbená, pravá škótska! Som si istá, že spokojní budú aj redaktori časopisu, uver mi.

- Myslíš si? - reagoval akosi ľahostajne. - Nie som o tom až taký presvedčený... nie som... - húdol si neprítomne.

- Nič sa neboj! Vydavatelia ešte budú hrdí, že si dal poviedku na uverejnenie im a nie inde… Moment a už som pripravená, nalejeme si…

- Nemáme čo zapíjať, - ľutoval spisovateľ. Hlas mal mdlý, bezfarebný... Práve taký, akým sa zhovárajú aj postavy jeho poviedok. - Nemáme čo oslavovať, - dodal tíško, ale to už prísne iba pre seba.