V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia významného slovenského spisovateľa, popredného predstaviteľa naturizmu Františka Švantnera (1912-1950).

Už vo svojej prvej knižke Malka z roku 1942 sa Švantner prejavil ako citlivý prozaik disponujúci bohatými jazykovými prostriedkami.

Osem noviel tejto zbierky je spätých do jedného tematického celku, pričom spoločnou témou je smrť a spoločným prostredím horská príroda v okolí Brezna. Konanie postáv spravidla nie je určované rozumovo zdôvodneným rozhodnutím, ale prudkou negatívnou či pozitívnou vášňou, resp. afektom, predtuchami a vidinami. Prírodné úkazy a deje vstupujú do osudov jednotlivých postáv a podnecujú ich konanie. Prírodné prvky sú na tento zámer neraz personifikované. Autor vysunul prírodné prostredie do popredia, preto jeho postavy svojimi sociálnymi väzbami a vzťahmi súvisia, zatiaľ čo udalosti vonkajšieho sveta akoby doliehali do deja iba okrajovo.

Tento svojráz - zmes naturalizmu a lyrizmu, racionality a fantastickosti, únik zo spoločenských a sociálnych problémov doby, - je príznačný aj pre jeho román Nevesta hôľ (1946). Toto Švantnerovo dielo predstavuje vrcholný prejav slovenského naturizmu a zároveň aj jednu z najkomplikovanejších významových štruktúr v dejinách slovenskej prózy vôbec. Rozprávačským základom je hľadanie údajného soka v láske a jeho odstránenie. V tomto fabulačnom rámci sa odohráva zložitý a dramatický zápas osamelého jedinca o poznanie sveta a možnosti bytia v ňom. Pred lesníkom Liborom, predstaviteľom spoločenského a civilizovaného sveta, sa postupne odkrýva obraz jeho protivníka, pričom nejde o nejakú konkrétnu postavu, ale celok prírody ako takej. Lesníkov boj s týmto „protivníkom“ je do značnej miery zápasom so sebou samým.

Zbierka próz pod názvom Doma, ktorá vyšla až po autorovej smrti, sa až nápadne líši od predošlých prác, menovite zdôraznením epických prvkov a zreteľným sociálnym a dobovým pozadím. V novelách z vojny a z obdobia Slovenského národného povstania sa Švantner zameral na zobrazenie vplyvu týchto udalostí na život drobného človeka.

Posledným a najrozsiahlejším Švantnerovým dielom, ktoré tiež vyšlo až po jeho smrti, je román Život bez konca, v ktorom sa prejavili všetky tvorivé schopnosti autora. Román sa skladá z troch častí, z ktorých každá zastupuje jedno dominantné prostredie - dedina, malomesto i veľkomesto - a jeden úsek zo života hlavnej hrdinky Paulíny. Aj historický čas sa v románe delí na tri hlavné obdobia medzi rokmi 1894 a 1934 (monarchia, vojna a republika). Polaritou života a smrti si dielo udržiava vnútornú súvislosť s predošlou autorovou tvorbou.

Ústrednou myšlienkou diela je predstava života ako večne plynúceho prúdu, ako rieky, ktorá pramení vysoko v horách a dolu na rovine sa rozlieva do širokého toku. Konkrétnou náplňou tejto predstavy je život hrdinky od jej narodenia po dospelosť a narodenie prvej vnučky.

V tomto tematickom rámci Švantner buduje široko založený obraz slovenskej spoločnosti zobrazovaného obdobia, ktorý zahrnuje takmer všetky jej zložky: život drobných roľníkov i kovoroľníkov, dedinských zbohatlíkov a kšeftárov, život dedinskej inteligencie i malomestských džentríkov, veľkomestského lumpenproletariátu, priemyselných robotníkov atď. Život hrdinky plynie na tomto pozadí akoby nevšímavo a je riadený skôr biologickými zákonitosťami. Táto rozsiahla sága bola podkladom aj pre televízny seriál. Za podklad televíznej inscenácie slúžila aj Nevesta hôľ a niektoré Švantnerove novely vrátane Malky.

Záverom treba podotknúť, že na rozdiel od prvých zdržanlivých povojnových reakcií na Švantnerovo dielo - a tu máme na mysli jeho Malku a Nevestu hôľ - plného docenenia sa mu dostalo až oveľa neskôr, začiatkom osemdesiatych rokov.

(ok)