Prvý spoločný byt bol ich spoľahlivým útočiskom, ochrancom pred nežiaducimi vonkajšími vplyvmi. Izoloval ich od všetkého, od námestia, od ulíc, od mesta, ale aj od pracoviska.

Koncom týždňa z neho ani nevychádzali: v nočnom úbore upratovali, oprali týždeň zbieranú spodnú bielizeň, niečo si čítali, spolu sledovali televízor a potom sa milovali. Milovali sa tak vášnivo a nenásytne, že často ich pri tom pristihli rané zore.

Spočiatku. Kedysi dávno.

Krížik a Krížiková sa potom postupne začali jeden druhému odcudzovať. Tento proces sa nezastavil, ba ani len nespomalil, ani keď sa im narodila túžobne očakávaná dcérka. Je pravda, že svoj záujem, pozornosť a city darovali dieťaťu, ale nie spoločne, lež každý zvlášť. Medzi sebou sa naďalej handrkovali a naťahovali, obyčajne pre tie najnepatrnejšie maličkosti. Akoby na povel keď manžel čítal, manželka ani náhodou nevzala do rúk knihu, ale si pochutnávala na jedle. Alebo naopak. Takýto čas však Krížikovú natoľko dráždilo manželovo mľaskanie, že mu to drsne dala aj najavo. Nedokázala sa ovládať. Hnev jej navalil krv do tváre a od jedu šmarila knihu o stenu. Televízor spolu už dávno nepozerali, lebo bol zdrojom sváru a nekonečných hádok. Priestor pred obrazovkou sa stal skutočným rodinným bojiskom, ktoré sa postupne rozšírilo aj na spálňu, kuchyňu, na chodbu a tým preniklo až do uší susedov.

Krížik a Krížiková dlhší čas spávali na francúzskej posteli obrátení k sebe chrbtom, kým sa aj tento stav mužovi nesprotivil a v neskorých večerných hodinách si nezačal ustielať v obývačke na gauč. Sprvu ho trochu aj hrýzlo svedomie, že pred uložením sa na spánok manželku aspoň nepoláskal, ale túto myšlienku vzápätí odohnal.

Oproti víkendovým večerom večerné hodiny všedných dní plynuli ľahšie, vtedy bolo čo robiť. Krížik sa často učil s dcérkou, presnejšie kontroloval, ako ovláda učivo. Keď niečo nevedela, alebo jemu sa zdalo, že nevie, neúprosne ju prekáral, až sa dievčatko rozplakalo. Pravda, vysvetľovať sa mu už nechcelo, namiesto toho preklínajúc vyučovacie metódy nadával na učiteľky:

- Ktože to kedy očul, že sa takto vyučuje dejepis! – hromžil. – A potom sa nečudujme, že tieto decká nič nevedia o hrdinstve svojho národa.

Krížiková takýto čas niečo klochtila, alebo len sedela bez slova so založenými rukami a tvárila sa, že rozmýšľa. Bolo jej zvykom hľadieť do prázdna. Manžela prenáramne dráždil meravý výraz jej tváre bez prejavu akéhokoľvek citu a ona to vedela. Ju zasa hnevalo to, keď sa jej muž neustále vypytoval: na čo myslíš? Čo koho do toho, na čo ona myslí!? Človek už ani myslieť nemôže slobodne!? Bože, sloboda... čo by si s ňou i počala v jej veku? Nevdojak sa zriedka zadívala na svoju pekne ustlanú posteľ a spomenula si na tú starú francúzsku. Zobral si ju slobodný bratranec, ostala v rodine.

Roky plynuli ako voda v rieke a v nich sa opakovali sviatky: Vianoce, Veľké noci, meniny, narodeniny i výročia svadby. Spočiatku si manželia pri týchto príležitostiach kupovali všelijaké darčeky, ale po rokoch sa obdarúvali už iba na Vianoce. Muž vyfasoval zavše kravatu a manželka kolínsku vodu. (S odpornou vôňou, ako to často žena spomínala). Skriňa v obývačke sa časom naplnila viazankami a ženina starožitná toaletná skrinka zasa flakónikmi od kolínskej vody.

*

Už-už sa ukazovalo, že Krížikovci to v takomto „harmonickom nedorozumení” (tiež konštatovanie Krížikovej), dotiahnu až do samého konca, keď sa od koreňov zmenil život ich trojčlennej rodiny. Hlavného skladníka Krížika poslali do dôchodku, Krížiková naďalej pracovala ako účtovníčka (bola od Krížika mladšia o sedem rokov) a na vydaj už stará dcéra, bacuľka, učila nevychované decká na základnej škole.

Krížik ani nevedel, čo si počať s toľkou slobodou, čo ho gniavila od prvého dňa odchodu do dôchodku. Spočiatku sa iba ponevieral v blízkom parčíku, kde bolo ticho a nič sa nedialo, čo ho, pochopiteľne, nudilo. Predpoludnie preto zavše začal v niektorom bufete sŕkaním nekvalitnej, slabej kávy, potom pomaly, so sklonenou hlavou a ovisnutými plecami, kráčal po chodníku smerom k neďalekej krčme. Celou cestou ho zavše trápila jediná myšlienka: ako by sa mohol dostať k vlastnému bytíku. Pochopiteľne, aj sám dobre vedel, že bez peňazí, a to bez poriadnej kôpky peňazí, nič neurobí. Preto v nádeji dostať sa po zopár miliónov dvakrát týždenne hral lotériu, no každý utorok a piatok vychádzal zo stávkovej kancelárie so zveseným nosom a s horkosťou na jazyku preklínal osud, prečo práve jeho šťastie oblúkom obchádza.

Predpoludním hodinku-dve pobudol v smradľavej krčme, kde sa pri kyselkavom streku zhováral s ľuďmi jemu podobnými, alebo jednoducho sa sťažoval, ako mu krivdia doma, kde ho (jeho slovami) ani za človeka nepokladajú. Dvanásta hodina Krížika pravidelne našla už vo vedľajšej zadymenej reštaurácii so samoobsluhou, aby dačo zhltol. Obyčajne si dal nejakú mastnú polievku, potom ako druhý chod si vybral vždy iba niečo bez mäsa. Kapustové alebo tvarohové fliačky, prípadne nejaké jedlo zo zemiakov. Po obede – i keď sa ho zmocnila ospanlivosť a najradšej by bol doma oddychoval – si ostal ešte chvíľu posedieť pri stole.

- Obrali ma o byt, - prihovoril sa hosťovi pri susednom stole, ktorý akosi bez zjavnej chuti ľahostajne sŕkal polievku. – O všetko ma okradli. Už vyše roka sa ako vyhnaný pes ponevieram po uliciach. Manželka, čo manželka?, tá beštia, spolu s nepodarenou dcérou, keby ma po príchode z práce zbadali povaľovať sa na posteli, stvorili by z bytu mučiareň, to najhroznejšie peklo, aké si kto vie predstaviť. Trieskali by dverami, búchali by do stien a pustili by televízor i rádio čo najhlasnejšie, pričom by súčasne vysávali pod posteľou, na ktorej oddychujem. Ale ani toto by ešte nebolo všetko! Hlasne by sa jedna druhej pýtali, kedy už čert mieni zobrať do frasa toho starého blázna, čiže mňa. Takto sa u nás veci majú, pane…

*

Krížiková s dcérou medzi sebou už dávno hovorili o tom, ako dobre a rozumne by mohli žiť, keby v byte bývali iba ony dve. Starý im je v ceste, je im na ťarchu a sú z neho celkom vykoľajené. Čo je to za manžela, za otca, ktorý svoj dôchodok rozhadzuje po krčmách a občas si poriadne aj uhne, čo chodí na futbalové zápasy a doma podráždene reaguje na všetko, čo sa okolo neho deje? Takého muža sa treba zbaviť a čím skôr, tým lepšie!

- Predsa pomerne dobre zarábame, vyžijeme aj bez neho, - posmeľovali sa vzájomne. – Načo nám teda je?

Krížiková zadala papiere o rozvod a o necelý rok sa zrodil rozsudok.

Krížik sa zo spoločného bytu musel vysťahovať. Do podnájmu. Odtiaľ chodil potom každý deň už po dávno vyšliapanom chodníku: ráno pil nekvalitnú kávu v bufete, predpoludním si dal kyselkavý strek v krčme, sem-tam zašiel do stávkovej kancelárie a okolo obeda do reštaurácie so samoobsluhou. Vždy popoludní sa ponevieral v nákupných centrách, v tržniciach, vozil sa v autobusoch hromadnej dopravy a z obloka sledoval ruch mesta, náhliacich sa ľudí, alebo len tak sa obšmietal po chodníkoch okolo vysokých mestských stavieb Najlepšie sa cítil na futbalovom štadióne, na tribúne sa mu podarilo i duševne upokojiť. Po rozvode sa začal zaujímať aj o iné športy, chodil na hádzanú, na tenis, ba obľúbil si aj box. Najradšej však vyhľadával miesta, kde sa mohol vysťažovať, ako sa ho zbavili tie nehanebné beštie a prečo je nútený žiť ako bezdomovec. Aspoň zatiaľ, kým sa konečne nedostane k nejakému vlastnému kvartieľu.

Krížik, odkedy nebýval doma, zoznámil sa s mnohými a všelijakými ľuďmi. Aj nových priateľov by si bol získal, nebyť jeho uzavretosti do seba. Bol stále nespokojný s celým svetom a správal sa ako trucovité decko. Vnímavejší pozorovateľ však vybadal na jeho tvári akúsi poníženosť či preľaknutosť. V krčme pri kyselkavom streku sa ho raz od neho oveľa mladší spolufanúšik opýtal:

- Pán Krížik, prečo sa furt len sťažujete? Prečo si myslíte, že vás postihol najhorší život na svete? Predsa máte kde spať, chodíte čisto oblečený, vyjde vám denne aj na strek-dva a kto vám bráni, aby ste chodili aj na zápasy? No, a čo je najdôležitejšie: ste voľný ako vtáčik!

Po rozvode pri delení spoločného majetku byt, pravdaže, prisúdili ženám. Krížik od bývalej manželky a dcéry dostal iba menšiu sumu z hotovosti, čo si počas rokov horko-ťažko našetrili. Nuž a sľub, že polovicu hodnoty bytu mu budú posielať v mesačných splátkach.

Krížik s rozsudkom súdu súhlasil. V príprave na nový, samostatný život si z vysúdených peňazí kúpil hneď dva obleky, tmavý i svetlý, štyri garnitúry bielizne, elegantné náramkové hodinky a zlatý pečatný prsteň. Na otázku, prečo hodinky a prsteň, by sotva vedel odpovedať. Nemohol v hĺbke duše myslieť na nejaké ženské? Kto vie? Po troch mesiacoch však najprv prsteň, potom aj hodinky predal. Na vlastnej koži sa presvedčil, že bývanie v podnájme nie je lacný špás, pre chudobného človeka je to priam luxus. Z dôchodku a zo splátok, čo dostával mesačne od bývalej manželky, sotva mohol hradiť svoje každodenné výdavky. Doslova živoril. Jeho známi, ktorí s ním spolucítili, v snahe dajako mu pomôcť ho presviedčali, aby pocit hanby hodil bokom a požiadal mestský úrad o nejaké rozumnejšie riešenie jeho bytového problému. Predsa chudobný, rozvedený a dokonca pokorený dôchodca má právo na vlastný, i keď menej komfortný sociálny bytík.

Na bytovom oddelení úradníčky Krížika milo privítali. Aj sám sa prekvapil, ako otvorene s ním hovorili a hlavne s neskrývaným súcitom a úprimnou snahou mu pomôcť. Ubezpečovali ho, že sa určite nesklame a bude spokojný s riešením, čo mu ponúknu.

Krížik veľmi dlho a netrpezlivo čakal na sľúbené vybavenie svojej žiadosti. Čakal a dúfal. Čakal a naďalej sa jednostaj sťažoval, pričom dni a mesiace sa mu vliekli slimačím tempom. Aj keď sa čas míňal len veľmi pomaly, beztak sa dočkal toho pekného jarného slnečného dňa, keď namiesto potulovania sa po dávno zunovaných miestach mohol v podnájme baliť svoje osobné veci.

- Ani veriť sa mi nechce, že je koniec môjmu utrpeniu, - oduševňoval sa v stávkovej kancelárii, v krčme, v tržnici, na štadióne, ale i v autobuse. – Môžete mi závidieť, som šťastný, že mám opäť vlastný byt a že si v ňom budem robiť čo ja chcem!

Krížik sa vo svojom novom malom bytíku prenáramne dobre cítil. Zariaďoval si ho však veľmi pomaly, pomocou príbuzných, niečo dostal a niečo i kúpil. Vtedy si spomenul na starú dobrú francúzsku posteľ, zaujímal sa o ňu, ale tá už kdesi doslúžila. Ako on. Zvyká si na tých pár metrov štvorcových, dosť na to, aby si tu žil ako sa jemu ráči. Stačili mu natoľko, že čoraz zriedkavejšie z bytu vychádzal. Celé hodiny čumel na obrazovku, až ho oči začali štípať a slzy z nich kanuli ani na pohrebe. Nechcelo sa mu z bytu ani kvôli futbalu, ale ani kvôli dočasným známym. A keď vynechal aj tradičné futbalové derby roka, spolufanúšikovia sa jeden druhého bezradne vypytovali: Kde je Krížik? Preboha, vari sa mu len niečo nestalo?

Jeden z fanúšikov, ten, ktorý ho občas po zápasoch zo súcitu pozýval do krčmy na obvyklý kyselkavý strek, neodolal vlastnej zvedavosti. Rozhodol sa svojho starého známeho navštíviť.

Keď sa pomaly otvorili dvere, objavil sa v nich muž, ktorého v prvej chvíli nespoznával. Stál pred ním starec v špinavom župane, tvár mal zarastenú, akoby sa neholil už niekoľko týždňov a nápadné boli aj jeho mastné, podobne asi dlhší čas nemyté vlasy. Návštevníka priam vyľakala aj sivá pleť zvädnutej tváre, vpadnuté oči bez lesku a tmavé kruhy pod očami. Krížik? To mal byť Krížik?

 - Preboha, pán Krížik, hádam len nie ste chorý? – zmohol sa na otázku spolufanúšik ako starostlivý priateľ.

- Á, kdeže! Iba sa mi nikam nechce chodiť, - hľadal slová na vysvetlenie svojho nezáujmu o vonkajší svet.

Nie s veľkým nadšením pozval krčmového kumpána ďalej. Hanbil sa, že bytík má ešte napoly prázdny a hosťa sotva má na čo posadiť.

- Tu sa cítim najlepšie, - pokračoval Krížik. - Celé dni oddychujem, najradšej si ľahnem a pozerám televízor... občas si niečo prečítam…

O necelé tri týždne spolufanúšik a kumpán z krčmy ho opäť vyhľadal. Priviezol mu starú malú skrinku, stoličku a ľahké lehátko.

- Pán Krížik! - búchal na dvere.

No márne. Krížik neodpovedal. Návštevník ho našiel ležať horeznačky tesne za dverami.

Hlavného skladníka na dôchodku pochovali po necelých piatich mesiacoch po jeho nasťahovaní sa do sociálneho bytíka. Príbuzní na kare s ľútosťou spomínali, že ešte si mohol v novom byte požiť, nemusel sa tak ponáhľať. Jeden druhého sa pýtali, či nebol Krížik vážne chorý? Nik o žiadnej chorobe nevedel, preto prítomní nechápavo iba krútili hlavami. Nemohli vedieť, že Krížik vydržal útrapy tvrdých zápasov o holú existenciu, strasti a slasti manželstva, ľahostajnosť ľudí voči nemu, všetky prenasledovania, ponižovania i opovrhovania, o život ho pripravila nečinnosť, hlboká apatia...