Podobne ako dnes, aj v minulosti sa stávalo, že sa prívrženci niektorého ideového smeru názorovo rozišli a postavili sa na opačnú stranu. Tak to bolo aj v prípade spisovateľa, historika, publicistu, osvetového pracovníka Jonáša Záborského , ktorý prežil zložitý a rozporný život.
Študoval v Halle spoločne s Ľudovítom Štúrom a vtedy si celkom rozumeli. Po čase bolo všetko inak - z evanjelického farára Jonáša Záborského sa stal rímskokatolícky kňaz, a keď sa stretol so Štúrom, tváril sa, že ho nepozná. Príbeh jeho života bol dramatický, plný zvratov a nepredvídaných udalostí. Záborský bol často v opozícii voči súčasníkom, a to v ňom podnecovalo až nezdravú ctižiadosť a húževnatosť, naučilo ho to ešte väčšmi bojovať a nevzdávať sa.
Jonáš Záborský sa narodil 3. februára 1812 v turčianskej dedine Záborie, v chudobnej zemianskej rodine. Základnú školu navštevoval v rokoch 1818 - 1821 v Záborí, Hornom Jasene a Záturčí a ďalšie dva roky nižšie gymnázium v Necpaloch. Potom študoval na gymnáziu v Gemeri, na evanjelickom lýceu v Kežmarku a teológiu na kolégiu v Prešove. V rokoch 1834 - 1839 pôsobil ako kaplán v Pozdišovciach, odkiaľ odišiel študovať na univerzitu do Halle, kde sa stretol s Ľudovítom Štúrom a ďalšími slovenskými študentmi. Vo Vlastnom životopise, ktorý vyšiel v roku 1912, sa v spomienkach vrátil k študentským rokom a na rozdiel od spolužiakov z univerzity sa na mesto pozeral veľmi kriticky a opisoval ho ako nevľúdne, architektonicky nevkusné. Na svojom literárnom konte mal vtedy prvú ódu Na Slováků, ktorá vyšla v almanachu Zora roku 1836. Ľudovít Štúr ho vraj za ňu v škole vyobjímal.
Jonáš Záborský bol organizačne a literárne aktívny už počas štúdia na evanjelickom kolégiu v Prešove. Bol spoluzakladateľom homiletickej Spoločnosti slovenskej. Povzbudený básňou Na Slováků, ktorou sa oduševňovala štúrovská mládež, pustil sa do ďalšej tvorby v duchu kollárovsko-hollovskej klasicistickej poézie. V časopise Hronka publikoval ódy na Pavla Jozefa Šafárika, Jána Kollára, Antona Ľudovíta Muňaia a Karola Kuzmányho. Okrem toho sa venoval písaniu bájok, anekdot, alegórií, epigramov, aforizmov v klasicistickom duchu. Tieto diela mu vyšli v zbierke Bájok a v zbierke Žehry, do ktorej zaradil ódy, básnické listy, žihadlice a dve reči, písané hexametrom a elegickým distichom. Vyvolal tým búrlivú reakciu romanticky orientovaných štúrovských literátov, najmä Mikuláša Dohnányho a Jána Kalinčiaka, a podnietil širokú literárnu polemiku o princípoch klasicizmu a romantizmu. Napriek protikladným názorom väčšiny vtedajších literátov Jonáš Záborský zostal verný klasicistickému umeleckému názoru a uprednostňoval osvietenský racionalizmus, ktorý bol v protiklade s heglovskou dialektikou. Tým sa dostal do ešte väčšieho rozporu so štúrovcami.
Po návrate z univerzity v Halle v roku 1840 pôsobil Jonáš Záborský krátko ako kaplán M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši a dva roky - do roku 1842 - bol farárom v Rankovciach, kde mu vyhorela fara, škola i kostol. Po tejto tragickej udalosti na radu priateľa prestúpil do katolíckej cirkvi. Veril, že táto cirkev si bude viac ceniť jeho vzdelanie a urobí z neho profesora na kňazskom seminári v Košiciach. No nestalo sa tak.
Po vysvätení za rímskokatolíckeho kňaza pôsobil Jonáš Záborský ako nemecký kaplán a krátko ako profesor gréčtiny na Právnickej akadémii v Košiciach. V revolučných rokoch 1848 - 1849 ho prenasledovali za prechovávanie Žiadostí slovenského národa. Koncom februára 1849 prišiel Ľudovít Štúr do Košíc, kde sa stretol s vodcom Slovenského povstania Jozefom Miloslavom Hurbanom. V pomaďarčených Košiciach vládli zvláštne pomery a Jonáš Záborský, hoci pár mesiacov predtým (v novembri 1848) stál pred košickým súdom za propagáciu Žiadostí slovenského národa, sa zrazu tváril, že Štúra vôbec nepozná. Neskôr o ňom dokonca napísal, že je demagóg „s najhlbšou nenávisťou v srdci voči zemianstvu“.
Zakrátko nebol spokojný Jonáš Záborský ani na právnickej akadémii, a keď pochopil, že veľkú kariéru tam neurobí, odišiel. V rokoch 1850 - 1853 bol redaktorom vládnych Slovenských novín vo Viedni, ale so svojou komplikovanou povahou v tejto práci dlho nevydržal. Bol tvrdohlavý, hádavý, po čase sa nemohol zmieriť so zásahmi cenzúry do redigovania novín a rozhádaný a zatrpknutý z redakcie odišiel.
Od roku 1853 až do svojej smrti bol katolíckym kňazom v Župčanoch. Po príchode na biednu faru, ktorá stála v tieni veľkolepej kúrie, sa zapovedal, že už nezoberie pero do ruky a nebude nič písať. Pri tomto predsavzatí vydržal päť rokov, ale potom sa k literárne tvorbe vrátil a napísal svoje najznámejšie diela. Tam vznikla autobiograficky ladená próza Panslavistický farár, ktorou sa vnútorne vyrovnal s príkoriami vlastného života. Napísal tam aj známe dielo Dva dni v Chujave, v ktorom ukázal dve stránky života: „Jedným okom celý život plakať a druhým sa smiať,“ ako sám poznamenal.
Jonáš Záborský sa do slovenskej literatúry zapísal aj ako dramatik. Zaujal najmä historickou drámou Bitka u Rozhanoviec a známou veselohrou Najdúch. Väčšina jeho hier s historickou tematikou vyšla zásluhou Jozefa Karola Viktorina a Viliama Paulinyho Tótha knižne v súborných vydaniach Básne dramatické, Lžedimitrijady a Divadelné hry. Na fare v Župčanoch napísal ešte prózy Kulifaj, Dobrodružstvo v Kocúrkove a Svätoplukova zrada. V šesťdesiatych rokoch 19. storočia dokončil rozsiahly náboženský epos Vstúpenie Krista do Raja, z ktorého úryvok vyšiel v časopise Sokol. Toto jeho najväčšie veršované dielo ostalo v rukopise.
V roku 1875 pod vplyvom maďarských útokov proti slovenským školám a inštitúciám zaslal Matici českej dvetisíc zlatých a odovzdal jej do depozitu svoje rukopisné práce, ktoré sa dnes nachádzajú v Archíve literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine. Večný rebelant dožil život plný protirečení, tragických sporov a nepochopenia na fare v Župčanoch, kde 23. januára 1876 zomrel.
Jozef Leikert