Na dedinu pomaly zaľahla tma a na večernej zimnej oblohe tu i tam už zažiarili prvé jasné hviezdy.

Po celú noc i deň mrzlo, čoraz drsnejší nečas veštil tuhú zimu. Od Komínovej skaly fúkal ľadový severák, prečesával dedinu, zapieral sa do striech domov a na dvoroch naháňal snehové vločky. Tetka Ilča si prehodila na seba vlniak a pomaličky, neistým krokom vyšla z kuchyne na dvor. Najprv namierila rovno na koniec hospodárskej budovy, aby zatvorila plechové pivničné dvere na zámku. Potom takisto pomaly, opatrne podišla ku kurínu, odstavila nabok malý rebrík pre sliepky a aj tu starostlivo zamkla dvierka. Do tretice nezatvorené neostali ani dvere zadnej komory.

Keď vonku už všetko dôkladne pozamykala, cestou do kuchyne si uvedomila, že sa jej zmocňuje akýsi čudný pocit tiesne, a to nie prvý raz od rána. Úporne rozmýšľala, prečo nepociťuje v sebe žiadnu sviatočnú náladu, prečo ju neovládlo žiadne dojatie ani vznešenosť. Po dlhé-dlhočízné roky v tento deň tomu ešte nikdy takto nebolo. A potom by sa aj patrilo citovo sa vžiť do najväčšieho sviatku roka, sviatku narodenia Krista Pána. Úprimne ju trápilo, že mala v duši akosi prázdno, že je voči sviatku Božieho narodenia ľahostajná. Zahanbila sa. Po chvíľočke sa však v mysli ospravedlňovala sama sebe: bude to kvôli starobe, veď už má bližšie k deväťdesiatke ako k osemdesiatke.

- Pre mňa sú už všetky dni rovnaké, - hundrala si polohlasne popod nos. - Je to jeden nekonečný kolotoč, aj jeden, aj druhý deň odchádza rovnako.

Len čo teta Ilča vstúpila do kuchyne, nos jej pošteklila vôňa variacej sa rybacej polievky z kapra. Táto vôňa ihneď vzbudila v nej pocit uspokojenia a zadosťučinenia. Kdesi v hlbinách svojej duše predsa len ožíval tak veľmi očakávaný sviatok Narodenia Pána, veď rybaciu polievku nikdy inokedy nevarí, iba na Vianoce. Keď si pri sporáku ohriala od zimy skrehnuté ruky, zo skrinky s obrusmi vytiahla hnedú kašmírovú šatku, ktorú pred tromi rokmi dostala od jedinej dcéry. Nikdy ju ani nemala na hlave, uložila ju do šuplíka a občas sa v nej pokochala, očami i rukami sa s pôžitkom dotýkala mäkulinkej vlny. Ako aj teraz. Najprv sa zhlboka nadýchla dráždivej vône šatky, potom si ju priložila k tvári a jemne ňou hladkala od zimy do červena vyštípané líca. Chladný, mäkký dotyk hodvábu ju celkom rozcitlivel, no v momente, keď sa jej do očú tisli slzy, z obavy, že sa rozplače, vrátila sa k sporáku. Zdvihla pokrievku, naklonila sa nad hrncom a pozorne sledovala, ako vrie polievka, skúmala jej farbu a vôňu. Chvíľami načrela varechou do hrnca, pofúkala a znalecky okoštovala horúcu polievku. Uznanlivo kývla hlavou, bola spokojná. Je akurát taká, aká má byť. Trošku kyslastá a od smotany biela. Aj koreňová zelenina, ako zistila, sa v nej uvarila do mäkka. Iné jej už neostalo, iba ohriať druhý chod večere: makové pupáky z rožkov, ktoré pripravila ešte popoludní. Štedrovečerná slávnostná večera je hotová, radovala sa v duchu. Celá jej tvár sa vyjasnila, z očí jej vyžarovala mäkkosť a obklopila ju pohoda. Ešte niekoľko minút a prestrie stôl, rozhodla sa.

Tetka Ilča z jednej minúty na druhú ani čo by sa vymenila. Zvŕtala sa pri sporáku i okolo stola, na ktorom najprv rozložila tri hlboké taniere a k nim patriace príbory. Potom veľkým kuchynským nožom odkrojila tri krajce chleba, tie tiež priložila k tanierom na papierové servítky. Ľutovala len, že budú jesť chlieb z obchodu a nie taký chutný domáci, aký ona kedysi dávno dokázala upiecť v murovanej peci za domom. Bez dlhého rozmýšľania priniesla z komory pripravený pinták červeného vína, znamenitý frankúš, čo dostala od susedky Marči. Ona vlastné víno už nemá. Ale ani pomyslieť, aby dnes na stole nebolo. Ako by to vyzeralo, slávnostná vianočná večera a mala by sa zapiť obyčajnou vodou a nie dobrým domácim ohnivým vínečkom? Vodou si ľudia predsa ani neštrngnú, nezavinšujú šťastné a veselé sviatky, tá je tak dobrá na veľkonočnú oblievačku, dumala tetka Ilča. Len aby na niečo nezabudla, znervózňovala sa. Od napätia už ani presne nevnímala, čo robí, ocitla sa v špajzke a nespomenula si, čo ešte chcela. Nakukla do pitvora a cez okno vyzerala, či ešte nejdú. Nemohla sa dočkať, ako na skúšku si tichučko zopakovala:

- Nalejem vám do pohárikov, - šepkala polohlasne. - Dcérka moja, ty si pekne pri otcovi, ja si sadnem oproti vám. Takto, aby sme sa dobre videli…

Tetka Ilča očakávaním celá vzrušená už plne prežívala slávnostnú náladu Božieho narodenia. Úporne striehla na izbové dvere, priam číhala, kedy sa otvoria a kedy sa v nich objaví manžel s jedinou dcérou po boku. Presne ako zadávna, pred mnohými rokmi, keď boli ešte všetci spolu. Teraz by nemali prísť? Odháňala úlipnú myšlienku, prečo by aj neprišli? Uvažovala ďalej. Predsa takých Vianoc ešte nemali, že by dcéra pri slávnostne prestretom štedrovečernom stole svoju stoličku nechala prázdnu. Ani manžel nikdy nechýbal. Aj lanského roku bol na Svätvečer tu, a bol celkom rozradostený. Vychvaľoval rybaciu polievku, aj makové pupáky a doprial si zopár pohárikov vínečka, z toho domáceho, od susedky. Iba vtedy mu zastrel smútok tvár, keď ona začala spomínať chorú dcérku tam za morom, v tej v ďalekej cudzine. Aj jemu ostalo tak smutno, ľúto a otupno, že si neskôr ukradomky aj poplakal. Vie to ona veľmi dobre. Slzám sa človek v takej chvíli neubráni.

- Poďte už, poďte! - súrila tetka Ilča svojich najbližších a už vopred sa tešila posedeniu pri spoločnej sviatočnej večeri. Ako im len bude dobre, veď budú spolu. Jedna radosť ako si budú navzájom dobre rozumieť, dumala. Tešila sa aj spomienkam na dávne Vianoce, na pekné darčeky, pamiatky čoraz vzácnejšie, ktoré by sa u každého z rodiny našli zachovalé dodnes. Bola si istá, že myšlienkami sa vrátia aj do zašlých čias a pospomínajú svojich najbližších, ktorí už dávno odišli do večnosti, ale v ich mysliach žijú, nevytratili sa z nich.

- Jaj, ovocie! - vyľakane skríkla tetka Ilča a priložila si ruku k čelu, akoby jej telom odrazu lomcovala horúčka.

Vbehla do komory, pozorne preskúmala najprv jablká, potom orechy. Vybrala do zástery tri najkrajšie červené, zdravé jablká a pridala k nim aj tri orechy. Každý dostane svoj diel, položí im ich k tanierom. Keď rozkroja jablká a rozbijú orechy, tie im prezradia, či budú zdraví.

O chvíľku sa opäť vrátila do komory po ďalšie jablko. Ošúpala z neho kožku, položila ju na horúcu platňu sporáka a o niekoľko minút celá kuchyňa zaváňala vianočnou jablčnou vôňou.

- Už dávno mali byť tu, - tetka Ilča si zhlboka vzdychla a zmorená únavou klesla za kuchynský stôl. - Že by sa im bolo nebodaj dačo prihodilo? - stupňoval sa v nej nepokoj.

Nevydržala ďalej nečinne čakať. Vstala, pomaly a nečujne sa prechádzala po miestnosti, z jedného rohu kuchyne k druhému. Očami blúdila po bielej stene a zrak jej spočinul na malom drevenom kríži s telom ukrižovaného Ježiša Krista. Privrela viečka, prežehnala sa a z hĺbky duše pokorne vyslovovala šeptom slová svojej prosby. Modlila sa za manžela a dcéru, orodovala za nich, aby ochránení od zlého prišli čím skôr.

Po dobrej chvíli prešla k sporáku, opatrne chytila za obidve uši hrniec s horúcou polievkou, podišla k stolu a položila ho do stredu. Polievky sa však ani nedotkla. Naďalej čakala. Prenáramne dlho, trpezlivo, vytrvalo. Potom pozdvihla svoj zrak na nástenné hodiny a s hrôzou zistila, že je veru už neskoro, preveľmi neskoro. Naviac jej sluch zachytil, že hlahol zvona z kostolnej veže oznamuje blížiacu sa polnočnú omšu. Vyzváňanie ju vydesilo a vrátilo do skutočnosti. Veď predsa na koho to čaká a prečo vôbec čaká? - ohromila ju otázka a v tej sekunde akoby jej odrazu svitlo v mozgu poznanie, ktoré bez okolkov prijala. Čaká a čakať môže, ale daromne...

Siahla po naberačke, aby si na tanier nabrala trošku polievky. Vzápätí si to rozmyslela. Jej chuť do jedla sa vyparila ako dym. Mala pocit, že teraz by jej dole hrdlom beztak neprešiel ani hltík. A nielen chuť do jedla jej prešla, ale už preveľmi dávno stratila aj chuť do života. Lebo tí, ktorých ona čaká, sa už pobrali na pravdu Božiu. Vie to ona veľmi dobre. Obidvaja odišli do večnosti pred necelým rokom, ako keby sa boli vopred dohovorili. Manžel o dva mesiace skôr, na jar, leží na strmine pri kostole. Jeho odchod na oný svet prišiel nečakane a rýchlo. Nikdy nepolihoval v posteli, ani si na nič neťažkal. Nikdy. Myšlienka na smrť mu bola cudzia. Jednoducho náhle odpadol, do nemocnice sa ani nedostal, skonal doma. Všemohúci sa zmiloval nad ním, nedopustil, aby do blaženosti musel prejsť v mukách dlhej, bolestivej choroby. Dcérka na pohrebe svojho otca nebola, nemohla dôjsť, bola vtedy už veľmi vážne chorá. Navyše veľmi ďaleko, v Amerike, kam ju osud zavial a láska odvábila. Došiel si po ňu chlapec, dcérina láska z detstva, ktorý po päťdesiatom šiestom našiel nový, pre neho lepší a bezpečnejší domov ďaleko za oceánom. Rozlúčka s dcérou bola vtedy pre ňu takmer neznesiteľná, div jej srdce od toľkého žiaľu nepuklo. Jedinou jej potechou bolo iba to, že každé dva roky, zavše na hody, na svätého Klementa, ju prišla dcéra navštíviť. Tie dni boli pre ňu naozajstnými sviatkami, plné nesmiernej radosti a pohody. Naposledy sa s dcérkou videli pred tromi rokmi, keď jej doniesla tú prepeknú kašmírovú šatku. Odvtedy už nikdy nie. Nevidela ju, ani keď už bola nebohá, lebo od žiaľu nebola schopná podujať sa na cestu na pohreb. Nielen pre svoju nemohúcnosť, ale bola si celkom istá, že ten pohreb v ďalekej krajine by bol aj jej poslednou rozlúčkou s týmto svetom.

Po manželovi a dcérke ostali iba fotografie, ktoré vyložila na steny v izbe a v kuchyni, aby ich zavše videla a tak bola s nimi spolu. Aj teraz sa pozerá do ich tvárí a oni tiež hľadia na ňu. Manžel a dcérka sa mlčky pozerajú do jej očí akýmsi láskavým, povzbudzujúcim pohľadom. Akoby ju volali a posmeľovali, že sa nemá čoho báť.

- Ja by som aj išla, a to trebárs aj v tejto chvíľke, - prihovárala sa dôverne fotografiám okolo seba. - Musím však ešte trošičku počkať, kedy ma Pán Boh k sebe povolá…

Tetka Ilča si potom kajúcne pokľakla pred dreveným krížom, privrela viečka, zopäla ruky a v tom ťažkom, dusivom tichu sa začala opäť pokorne modliť. Modlila sa za spasenie manželovej i dcérkinej duše a prosila Všemohúceho, aby na konci svetského času, keď všetci ľudia budú stáť pred posledným súdom, oni traja stáli spolu, vedľa seba…