Dcéra pani Studenej žila v nádhernom prostredí na okraji mesta, v tichej zelenej štvrti, nazývanej Lúkou boháčov.

Kto si tu postavil vilu, alebo len rodinný dom, ten naisto nepatril medzi chudobných občanov mesta. Bývali tu vskutku zámožné rodiny, ktorým mnohí - pravda, nie obyvatelia Lúky boháčov - právom mali čo závidieť. Pani Studená, keď vystúpila z taxíka, sa nikdy neponáhľala stlačiť zvonček pri bránke dcérinej vily, ale dobrú chvíľu postála na chodníku a dôkladne si poprezerala tunajšie prepychové domy. V takýto čas od pýchy vypäla hruď i hlavu a tak sa pozerala dookola. Bola hrdá na svoju dcéru Anetku. Keď sa už jej, materi, nepošťastilo, aspoň ona nech si užíva, kým je mladá, dumala pani Studená. Ten luxus si právom zaslúži, veď je krásna a svoju krásu dokázala šťastným sobášom veľmi dobre predať, chválila v duchu dcérušku.

Pani Studená sa každé dva týždne, vždy popoludní, nechala odviezť taxíkom k dcérke. Rada by ju navštevovala aj častejšie, ale Anetku by za nič na tomto svete nechcela obťažovať, veď si uvedomuje, že tá veru voľným časom neoplýva. Dcéra, v istých kruhoch už uznávaná grafička, ilustrátorka kníh, sa najnovšie pustila aj do maľovania krajiniek. Pracovala doma v kompletne zariadenom ateliéri. Napriek tomu pani Studená sa pred každou návštevou, podľa dohody, mladým telefonicky vopred ohlásila, aby ani náhodou neprišla nevhod. Dcéra totiž nielenže veľa pracovala, ale žila aj rušným spoločenským životom. Jej priatelia, výtvarníci, medzi nimi i známi bohémi, ktorí ani v pätách nemali, aby sa niekomu čo i len telefonicky ohlásili, chodili sem, kedy sa im len zachcelo. Prečo by aj nie, veď sa tu cítili skvele, tu nikdy nebola núdza o dobrú žranicu a o všakovaké vyberané, drahé pijatiky. Slovom, mali sa tu ako v raji.

Pani Studená na stretnutia s Anetou zavše čakala ako na spasenie. Manžel s ňou sem nechodil, v tých skorých popoludňajších hodinách ešte pracoval, lebo zatiaľ na dôchodok nemohol ani len pomyslieť. Pravdu povediac, pani Studenej tu manžel ani nechýbal. Jeho neprítomnosť umožnila matke a dcére celé popoludnie v pokoji a dôverne sa pozhovárať. On by tu obidvom ženám iba prekážal a bol by im celkom iste na ťarchu. Pravdou je aj to, že pani Studenú sem ani tak neťahala tá debata s Anetou, ale koho by nevábili priam nebeské dobroty, akými ju dcéra vždy počastovala a aké si oni doma veru dovoliť nemohli. Chýrne gruzínske či francúzske koňaky predtým ani len jazykom neopáčila. A potom tie obložené studené misy plné miešaných lahôdok... Mňam... zamľaskala labužnícky. Zavše jej pripomínali umelecké diela. Škoda, banovala, že ich rozoberú labužníci ako ona, ale ľutovala aj tých, ktorí z takýchto chutných jedál pôžitok nepoznali a nikdy ho ani poznať nebudú. V obývačke na konferenčnom stolíku nikdy nechýbali ani americké cigarety, z ktorých sa pani Studená ako dajaká náruživá fajčiarka, akou sa ona necítila, často ponúkla. (Doma jej manžel fajčenie prísne zakazoval.)

- Tvoj vnuk po obede spí spánkom nevinných detí, - riekla dcéra Aneta po otvorení bránky a bozkom na líčko srdečne privítala svoju mater. - Aspoň sa budeme môcť pokojne zhovárať, nikým nerušené môžeme trebárs spasiť aj celý svet, - dodala ako vždy dobre naladená Anetka. V obývačke svoju mater posadila do fotela pri konferenčnom stolíku, na ktorom bola už prichystaná studená misa, slané pečivo a sladké zákusky, nenačatá fľaša francúzskeho koňaku, originálny Napoleon, ako inak, a nechýbali ani americké voňavé chesterfieldky.

- Uvarím kávu, - riekla, - zatiaľ si nalej, máme tu tvoj obľúbený liečik a, samozrejme, nalej aj mne...

Pani Studená, keď ostala v obývačke sama, naplnila jeden z pohárikov a vzápätí ho prudkým pohybom obrátila do seba. V tom okamihu pocítila, ako jej vyzretý, jemný koňak zohrieva žalúdok a hrejivé teplo sa postupne rozlieva po celom tele. Trošku si odkašľala, potom naliala do obidvoch pohárikov. O niekoľko sekúnd elegantne držala medzi prstami už zapálenú cigaretku a vôkol sa šírila jej príjemne omamujúca vôňa.

- Už som tu, nech sa páči, - posunula dcéra šálku s kávou pred spokojnosťou žiariacu matku. - Prenáramne sa ti teším. Keby si nebola došla, bola by som ti volala… Mám pre teba dobré správy…

- Anetka, aj ty si u nás už dávno nebola, - prerušila dcéru, lebo si bola istá, že jej dobré správy by ani teraz neboli ničím iným, iba chvastaním sa, kto každý si objednal u nej grafiku alebo krajinku, kto zo známych výtvarníkov-bohémov sa sťal na mol alebo sa u nich aj výdatne povracal. - Otec ťa stále spomína a mne sa sťažuje, že nechodíš k nám… vraj že tebe už asi ani nechýbame… Predsa dobre vieš, ako sa vždy teší, aký je šťastný, keď prídeš…

- Viem, viem, aj ja sa v jeho spoločnosti cítim veľmi dobre, ale teraz sa chcem zdôveriť iba tebe…

- Ale také… iba mne? - matka sa prekvapene pozrela dcére do tváre. - Tak teda hovor… som samé ucho! - nadýchla sa teatrálne a čakala.

- Najprv si lognime z toho Napoleona, - navrhla dcéra. - Na ex! Jéj, či je len ohnivý tento trúnok… ako pahreba! - riekla s rozosmiatou tvárou. - Ponúkni sa aj kávou, kým nevychladne…

- Na kávu máme ešte času, - matka si potiahla z cigarety a labužnícky vypúšťala dym. - Tak a teraz von s tým! Čo mi chceš povedať?

Anetka nad stolom obidvoma rukami siahla po matkinej ruke.

- Mama, musím ti zahlásiť radostnú správu, - riekla a chvíľku vyčkala. - Budeš dvojnásobnou babičkou! Veru, takto sa veci majú… Tešíš sa? - opýtala sa a zvedavo sa zahľadela do mamkiných očí.

Matka chvíľku mlčala a medzitým nenápadne vyslobodila svoju ruku zo zajatia dcériných dlaní.

- Si si istá? - zapichla oči do dcérinej tváre.

- Áno, - odpovedala Aneta a tvár sa jej rozžiarila šťastím. - Je to celkom isté… Predpoludním som bola u lekára…

Matka pomaličky zatláčala ohorok cigarety v popolníku a získavala čas. Váhavo siahla po poháriku s koňakom. Najprv si z neho odchlipla, potom zvyšok vypila na dúšok.

Mamkine správanie dcéru náramne sklamalo, celkom ju vyšinulo z rovnováhy. Očakávala, že keď sa dozvie novinku, čo bude, pochopiteľne, i pre ňu príjemná a vítaná, od radosti ju vyobjíma a vybozkáva. Začal ju pomaly opanovávať nepríjemný pocit, až sa jej urobilo zle.

- Mama, ty sa vari ani neraduješ? - zagúľala očami. - Ako keby sa to teba ani vôbec, ale vôbec netýkalo…

- Ale mám radosť, pochopiteľne, teším sa, - odpovedala matka strojeným úsmevom. - Iba niečo mi tu nehrá…

- Veď ti vravím, som tehotná, je to isté… Synček bude mať alebo bračeka, alebo sestričku… Čomu nerozumieš?

Matka naliala do pohárika, tento krát iba sebe. Potom sa natiahla po ďalšiu cigaretu, zapálila si ju a zhlboka si z nej potiahla.

- Kedy ste sa rozhodli, že budete vychovávať dve decká? - chladne sa spýtala a meravo hľadela na zapálenú cigaretu, čo držala medzi prstami.

- Kedy? - zopakovala dcéra otázku a na tvári sa jej badateľne rozliala červeň. - Ihneď po svadbe sme snívali o dvoch bábätkách… Že časom budeme štvorčlenná rodina… šťastná štvorčlenná rodina…

- Nerob si zo mňa blázna! Vážne sa ťa pýtam…

- Ja ti zasa vážne vravím… som šťastná, že…

- Dosť! - zvýšila matka hlas. - Keď si teraz šťastná, tak ako mi vysvetlíš, že nedávno si bola na potrate, ako si mi vtedy povedala, na malej, nepatrnej plastike...

- Mama, prosím ťa, to nemá nič spoločné s mojim terajším tehotenstvom.

- Akože nemá? Veď pred chvíľou si povedala, že od svadby chcete dve decká. Tak mi, prosím ťa, vysvetli, prečo si bola vtedy na tom zákroku?

Matka si opäť naliala z koňaku a znovu ho razom hodila do seba. Potom opäť skúmavo hľadela do rozpálenej dcérinej tváre.

- Mama, pozri sa, ťažko mi je o tom hovoriť… Ide o to, že…

- Preboha! Predsa my sme boli doteraz k sebe vždy úprimné, - skočila matka dcére do reči. - Medzi nami nikdy neexistovala žiadna háklivá téma… Otvorene sme hovorili o všetkom… Nič nebolo tabu. A teraz naraz mi tu bľaboceš o nejakej chúlostivej, či citlivej veci… Mne, tvojej matke!

- Mama, prosím ťa, neurážaj ma…

Pani Studená sa nechtiac zasmiala:

- Nie ja teba, ale ty mňa urážaš!

V obývačke zavládlo hlboké, tiesnivé ticho. Dcéra vycítila, že musí s farbou von:

- Mama, pozri sa, ja od chvíle, ako som sa vydala, som si zaumienila, že porodím dieťa iba od manžela… Moje morálne cítenie mi nedovolilo, aby som priniesla na svet dieťa, v otcovstve ktorého som si nebola celkom istá. Česť ma vtedy poslala na potrat, myslela som pritom aj na teba a na celú rodinu... V terajšom tehotenstve som si celkom istá… Otcom dieťaťa je môj vlastný muž, opakujem: môj vlast...ný... man... žel!

Matka pri pohľade na zmučený výraz v dcérinej tvári sa hlasne hystericky rozosmiala:

- Tvoja morálka ti nedovolila… Čo ti diktovala? Aby si dala zavraždiť v lone už počatý nevinný život? Počúvaj ma, dcérka moja. Keby som bola toho času uvažovala tak ako teraz ty a pridržiavala sa takých morálnych zásad, o akých mi tu rečníš, veruže nikdy by si nebola uzrela svetlo Božie. Viem to celkom iste…

Aneta ustrnula. Pred očami sa jej všetko zatmilo. Ako by ju ovalili nejakým tvrdým predmetom po hlave. Polohlasne zasyčala:

- Čo to tu trepeš? Vieš ty vôbec, čo hovoríš?

- Samozrejme, že viem… Ako i ty dobre vieš, o čom mi ty hovoríš…

Dcéru ani čoby opustili všetky sily, klesla do fotela a hystericky sa rozplakala.

- Maj predsa svedomie, mama, povedz mi, - prosíkala, vzlykala, - keď nie som dcéra tvojho muža, tak koho? Povedz mi, kto je mojím otcom!?

Obidve ženy sa postavili ako na povel, razom. Stáli oproti sebe a navzájom si s nesmiernou nenávisťou a odporom hľadeli do očí. Po chvíľke desivého ticha dcéra pristúpila k matke a z celej sily ňou zalomcovala:

- Kto je mojím otcom? - pýtala sa zmätene. - Mama, prečo mlčíš? Povedz! Mám právo to vedieť! - zrúkla a surovo odsotila mater od seba. Potom klesla do fotela, sklonila hlavu a znovu sa hlasito rozplakala.

Pani Studená mykla plecom. Namiesto odpovede sa prudko obrátila chrbtom k dcére a rázne opustila obývačku. V predizbe schmatla zo skrinky svoju kabelku, zúrivo kopla do dverí a rýchlo prestúpila prah. Vzápätí sa jej zmocnil pocit akéhosi šťastia, že je vonku. Dvere za sebou nechala otvorené dokorán.