Ondrej Šimička, čerstvý dôchodca, dosť často a rád cestoval vlakom.

Nielen preto, že cestoval už zadarmo, ale hlavne kvôli tomu, že jeho staručká matka žila osamote v jednej ďalekej horskej dedine, ktorú on veľmi dávno opustil. Pre neho navštevovať mater bolo najjednoduchšie, najpohodlnejšie a, pochopiteľne, aj najlacnejšie jedine vlakom.

Aj tento raz, ako zavše, si vyhliadol druhý vagón za lokomotívou. Chystal sa nastúpiť, ale cestu mu zahatala postaršia žena v širokej sukni. Naťahovala sa s veľkým kufriskom a nie a nie ho dostať cez otvorené dvere do vagóna. Ondrej Šimička, dobre vychovaný, zvlášť voči ženám pozorný muž, zdvorilo ponúkol svoju pomoc a kufor zľahka vyšvihol do vagóna. Potom, keď ženu umiestnil vo voľnom kupé, bez ostychu si k nej prisadol sťa k dobrej známej. Ako inak?

Medzitým rušeň prudko trhol vlakovou súpravou a pohol sa vpred. Starká sa chvíľu prehrabávala v kabelke. Očividne s potešením z nej vytiahla dámske hodinky a nahlas zauvažovala:

- Vlaky sú dnes už presné, nie ako kedysi.

- Často cestujete? - nezastieral svoju zvedavosť Šimička. - Ja sa veru dosť nacestujem, - dodal akoby na vysvetlenie.

- Ojój, ani sa nepýtajte, veruže často, - usmievala sa starká a dobrá nálada ju neopúšťala. Pred príchodom vlaku si robila veľké starosti, ako sa vyštverá s toľkou batožinou po vysokých schodíkoch a či bude mať miesto na sedenie. A hľa, aké šťastie, že sa tu objavil tento spolucestujúci, ktorý rýchlo získal jej dôveru.

- Tak často cestujem, že doma už ani nebývam, - dodala. - Už oddávna som doslova bezdomovkyňa.

- Bezdomovkyňa? - zagúľal očami Šimička. Nebol si istý, či to táto žena myslí vážne, alebo iba špásuje. - Nemáte deti? Rodinu?

 - Tri dcéry a dvoch synov som vychovala. Odtiaľto ďaleko, v Zemplíne. Ale teraz všetci žijú tu, v hlavnom meste a v jeho okolí.

- Tak potom nechápem, - poznamenal Šimička.

- Tomu sa ani nečudujem, - riekla starká. - Nielen vy, ale ani iným to nijako nejde do hlavy. Môj osud je zvláštny. Zriedkavý, - dodala, keď videla, že muž so záujmom sleduje, čo hovorí.

- Ako som už spomenula, vychovala som päť detí, - začala starká vysvetľovať. - Tie však jedno za druhým opúšťali rodný dom. Najprv odchádzali študovať a potom za prácou. U nás nebolo kde zarobiť peniaze. Ani teraz nie je. V Zemplíne už oddávna preveľmi mnoho ľudí nemá prácu ani peniaze. Mnohí preto nedokážu platiť ani základné poplatky. Neplatičom raz-dva vypnú elektrinu, plyn, dokonca sa stáva, že ich odpoja aj od vody…

- Nielen v Zemplíne je tomu tak, ale v mnohých iných zaostalých končinách krajiny, - poznamenal dôrazne Šimička. - V tých chudobných regiónoch veru ľudia majú nulovú šancu zohnať zamestnanie.

- Ako vravíte, - pritakala starká. - Ľudia pália odtiaľ, ako dajakí previnilci, čo dedinu podpálili, alebo miestnu sporiteľňu vykradli. Zdrhli aj naše deti. Najprv nám odišiel starší syn, potom najstaršia dcéra. Usadili sa v hlavnom meste. Ako magnet priťahovali svojich súrodencov. Každý z nich, chvála Pánu Bohu, si našiel v Pešti alebo v okolitých dedinách nejakú robotu a dajaké, i keď na začiatku len skromné, ale prijateľné bývanie. Ani sme sa nenazdali a ostali sme s manželom sami samučkí. Vtedy sme, pravda, boli ešte oveľa mladší, do roboty súcejší. A plní všelijakých plánov. Dohodli sme sa, že akonáhle pôjdeme do dôchodku, aj my tu všetko necháme a odsťahujeme sa bližšie k našim deťom. Človek mieni, Pán Boh mení. Stalo sa, čo sa stať nemalo. Manžel ma náhle opustil. Infarkt. Aj moje zdravie bolo už podlomené. Myslela som si, že manželovu smrť neprežijem. Deti ma často navštevovali, nebolo týždňa, že by ma niektoré z nich nedošlo pozrieť. Naisto si to museli nejako organizovať medzi sebou. Ja som si iba hlavu lámala a strachovala sa, čo len bude so mnou, so starou, chorľavou ženou? Predsa na deti sa celkom spoliehať už nemôžem. Veď aj tie už prežívajú svoje vlastné osudy, nesú zodpovednosť za vlastnú rodinu. Slovom, každé z nich si nosí svoj neľahký kríž. Nemôžu predsa toľko a tak ďaleko cestovať za mnou.

Starká sa na chvíľu odmlčala. Ani čo by uvažovala, či sa vôbec má ďalej spovedať.

- Ako je to s tým vaším častým cestovaním? - opýtal sa Šimička s neskrývaným záujmom.

- Po dlhej zime, keď som polihovala, na jar akoby ma boli vymenili, - pokračovala starká. - K Veľkej noci som sa cítila už celkom dobre. Predstavte si, na Veľkonočný pondelok sa ku mne nahrnuli všetci piati. Také ešte nikdy nebolo, že by k hociktorému sviatku boli došli vospolok. Mne bolo toto ich správanie veľmi podozrivé. Tušila som, že dačo vyhútali a síce také niečo, čo sa aj mňa týka. Keď sme skončili spoločný obed, najstaršia dcéra vyšla s farbou von. Vraj mamka, takto to ďalej nemôže ísť. Aby som uznala, že všetci majú už svoje stále bývanie, majú dobré pracoviská, a preto nikto z nich sa ku mne nastálo nasťahovať nemôže. Ale ani to si neželajú, aby sa furt len strachovali o mňa, či nie som chorá, či ma má kto opatriť, alebo ma ratovať, keď potrebujem pomoc. Vraj, aby som ani náhodou nepochodila tak, ako teta Anastázia, moja sesternica, ktorá celé štyri dni bezmocne ležala v posteli a nikto k nej ani len nenahliadol. Priznám sa, pane, ja som sa pri týchto slovách rozplakala. Veľmi som ľutovala Anastázku, ale ani ja som nevedela, že je na smrť chorá. Iba toľko som vtedy podotkla, že nedá sa nič robiť, takýto je už osud starých ľudí. To ste mali vidieť, ako sa len na mňa osopili! Aby som prestala s takýmito rečičkami! Vraj osud je aj v našich rukách, môžeme ho všelijako ovplyvňovať. Naraz hovorili všetci, skákali si jeden druhému do reči. Ja som z toho, čo tu vykrikovali, jediné slovíčko nepochopila. Zakryla som si uši dlaňami.

- To vám teda pripravili krásne sviatky, ja by som sa im za to pekne poďakoval, - rozohnil sa Šimička.

- Veru bolo za čo! Ale dobre, že sa tak stalo. Najstaršia dcéra energicky rozhodla: mamka, dobre počúvajte, ide nám o vás! Dom predáme, peniaze vložíme do banky a vy pôjdete s nami. Budete bývať vždy u niektorého z nás, dokola u každého. Vraj na dom už majú aj kupca. Slušne zaplatí. Ale ja som o tom ani len počuť nechcela. Povedala som im, že otcovu časť z domu predať môžu, ale moju nie. Ja sa svojej nezrieknem. Nikdy! To ste mali počuť, pane! Ako keby ich všetkých bol had poštípal, nasrdili sa. Prehovárali ma, každý z nich osve mi predložil svoje argumenty. Presviedčali ma krížom-krážom. Nakoniec som si povedala, že nemá žiadny význam stavať sa im na odpor, pohašteriť sa s vlastnými deťmi. Naostatok som privolila.

- Podobné historky i ja poznám, je ich neúrekom, - riekol Šimička. - Deti dom i hnuteľnosti predali, peniaze si rozdelili medzi sebou a pekne ich už aj premrhali. Či sa mýlim? - dodal muž uštipačne.

- Á, kdeže! Peniaze sú v banke. Každé z mojich detí má prácu, má vlastný dom. Len malú časť z peňazí som rozdelila medzi nimi, aby si ponakupovali, po čom veľmi túžia. Čo sa týka mňa, ja som si z peňazí neodložila ani groš. Skromne vyžijem zo svojho družstevného dôchodku. Slovom, po Veľkej noci som sa najprv nasťahovala k najstaršiemu synovi. Pobudla som tam presne dva mesiace. Od neho som na dva mesiace odišla k staršej dcére, potom dva mesiace som bývala u druhého, mladšieho syna. Prísne po dvoch mesiacoch som striedala svoje bydlisko, aby som nikomu nebola na ťarchu, ale aby si na mňa nikto na dlhší čas nároky nerobil. Preveľké šťastie, že všetci moji najbližší bývajú tu pokope. Behom troch-štyroch hodín veselo môžem zmeniť svoje trvalé bydlisko. Veruže trvalé. Dokonca tých mojich trvalých bydlísk je päť, - zvážnela starká a oddala sa spomienkam.

Mladý sprievodca so širokým úsmevom na tvári sa objavil vo dverách kupé:

- Dobrý deň, teta Zuzka! Zasa sa sťahujeme?

- Zasa, termín mi vypršal, - potešila sa starká sprievodcovi ako starému známemu a svoju radosť ani neskrývala. - Presuniem sa o dve dediny ďalej.

- A teraz ku komu cestujete?

- K najstaršiemu synovi. Ním sa začína rad…

- Ej, teta Zuzka, či vám je len dobre! Cestujete si, tešíte sa životu…

- Cestovať musím, syn môj, nemám vlastné bývanie, som bezdomovkyňa…

- Ale také dačo, - zaerdžal sprievodca, - vy nemôžete byť bezdomovkyňa, predsa máte toľko domov, koľko detí…

- Milý človek, - hodila starká pohľad za odchádzajúcim sprievodcom. - Keď má trošku času, vždy si prisadne ku mne na pár slov. Ja sa s ním veľmi rada zhováram. A nielen s ním, ale s každým, kto si ma vypočuje.

Vlak pomaly ale citeľne začal brzdiť. Starká sa rýchlo začala zviechať.

- Ja som už znovu doma, - riekla. - A vlak tu stojí iba minútku, - dodala akoby na vysvetlenie. - Ďakujem za spoločnosť a šťastnú cestu vám!

Keď Šimička ostal v kupé sám, nemohol prestať myslieť na... vraj bezdomovkyňu. Nevedel, či ju má ľutovať, alebo jej závidieť. Vzápätí sa mu do mysle vtisla jeho úbohá mater, od ktorej bol ešte na takých sto-stodvadsať kilometrov. Potajme opatrne sa začal pohrávať s myšlienkou: čo keby sa aj jeho mater stala bezdomovkyňou? Takou, akou je stará žena, ktorá pred chvíľou vystúpila z vlaku?

Dlho-predlho uvažoval, ako by mal riešiť matkin a zároveň aj svoj vlastný problém. Ale márne. Opantala ho neistota, strach, taký, že bolel. Predsa do budúcnosti nemôže nahliadnuť, nemôže dopredu vedieť, čo je správne a čo nie! Až na mieste, v tom zapadákove, keď sa približoval k rodnému domu, sa pomaličky, postupne upokojoval. Už ho negniavili bariéry neistoty a zlého ničivého pocitu. Keď stisol kľučku na vchodovej bránke, bol už pevne rozhodnutý: bude konať. So súhlasom brata a sestry. Budú konať spolu. Ako deti tej bezdomovkyne. Presne tak.