Bolo ráno ako každé iné. Tma pomaličky ustupovala.

Cez chladné bočné panely činžiakov sa prešmykli prvé teplé ranné lúče slnka. Začalo svitať. Mocná armáda svetlých bojovníkov konečne zvíťazila nad úradovaním temnoty. Vtáctvo sa prebúdzalo z nočného spánku. Na poloprázdnych cestách vyhľadávala potravu potulná zver. Kvapky rannej rosy napájali suché konáre z leta unavených stromov. Život sa dal do kolobehu. Ženy, muži a deti sa vydali za svojimi povinnosťami.

Urastený mladý muž sa zhora pozeral na toto poplašené, ale organizované chaotické mravenisko. Pohľad na hŕstku sem-tam pobehujúceho ustarosteného ľudstva ho vždy rozveselil. S detinským úsmevom na tvári a s rannou šálkou silnej kávy v ruke sledoval občas radostný, inokedy smutný osud ustavične pracujúceho človeka. Balkón bol miestom úvah a nerozlúštených otázok o ľuďoch, svete aj bytí. Tu hľadal deň čo deň svoju duševnú očistu a rovnováhu. Snažil sa vymaniť sa zo sveta stresu a psychického tlaku. Vždy po rannom rituáli vstal a roztvoril ruky, akoby vyháňal zlé energie a myšlienky zo svojho tela i hlavy. Natiahol sa. Napriek zdanlivej nemenlivosti aj jeho hnal život stále dopredu. Až teraz, keď jeho tvár začali hladkať prvé ranné lúče slnka, si uvedomil, že je čas.

Vladimír bol mužom, ktorý si dal záležať na vzhľade a na spoločnosti. Rokmi nahromadené skúsenosti vedel funkčne využiť vo všetkých stránkach ľudského ja. Keď bolo treba, prispôsobil sa, nevídavali ho smutného. Všetko boľavé si zaškatuľkoval vo svojej mysli. V samote si napokon tieto balíčky kúsok po kúsku roztvoril a vyrovnával sa s ich obsahom. Niektoré rany boli zdanlivo malé, ale tým viac bolestivé. Väčšie balíky sa bál otvoriť, ťažko sa bojovalo s vyvierajúcimi spomienkami. Opätovne otvárané a prežívané rany vyvolávali rinúce sa, takpovediac novorodenecké slzy, ktoré premohli silnú mužskú náturu. Vlado málokedy odhaľoval strastiplný obsah týchto balíkov.

Po prehltnutí poslednej kvapky silu vzbudiaceho tmavého nápoja si obliekol starostlivo nachystané šaty, obul si lakom ošetrené topánky. Šepmo zatvoril dvere a vybral sa do ulíc prebúdzajúceho sa mesta. Cestu si každodenne spríjemňoval sledovaním drobných, pre turistu až nepozorovateľných zmien v okolí. Pavol akurát otváral kníhkupectvo, Petre doviezli nový tovar, u Katky v pekárni stoja v rade. Ráno ako každé iné, predsa v niečom odlišné. Vtáčik nikdy neletí tým istým smerom, rosa nikdy neovlaží kvety na tom istom mieste. Zmena je v maličkostiach. Ony sú skutočnými strojcami ľudského osudu. Vlado to veľmi dobre vedel. Naučil sa tešiť sa z nich, teda každý deň prežíval, akoby bol posledným.

Na kratšej ceste popri parku si všimol vylomenú lavičku. Z minulosti sa mu hneď vymanili polozabudnuté spomienky. Tento predmet bol spojený s prelomovými úsekmi v jeho živote. Na tomto mieste ho neraz opatrovali, keď to prehnal s alkoholom, tu sa stretával so svojou Láskou. Z pamäti sa mu najprv vytrhla táto časť minulosti, ktorá privábila ďalšie a ďalšie. Zjavila sa mu pred očami celá udalosť, každé jedno slovíčko zo stretnutia. Potom sa vrátil späť do školských lavíc a opäť prežíval vzrušenie, keď ju prvýkrát zbadal. Potom do pubertálneho obdobia, keď padol prvý bozk. Rozpamätal sa aj na to, ako ich považovali za netradične tradičný pár... ale teraz? Lavička vylomená, časom poznačená, ľuďmi opovrhnutá.

Niežeby bol Vlado nejakým neprívetivým a drsným chalanom. Bol mužom slobodného myslenia, takpovediac nestraníckeho svetonázoru. Vedel však, čo chce, vždy bol pripravený na každú alternatívu. Mal rád, keď všetko išlo ako po masle. Doma bol zase chlapom, ktorý neopovrhoval prácou, rád pomohol každému, kto o to požiadal. K svojej Láske sa správal milo. Keď sa v niečom nezhodli, a bolo takých situácii dosť, upustil v priazeň svojej polovičky. Jedným slovom, bol človekom, aký nerastie pod každým stromom.

Odvtedy, ako zbadal ľudskou rukou zneuctenú lavičku, nevedel myslieť na nič iné, len na prvé stretnutie s Láskou. Čím viac na ňu myslel, tým viac ju chcel objať. Zadumaný išiel ďalej ulicou, predtým vzácne a úmyselne vyhľadávané detaily mu len preleteli pred očami. Len zo zvyku sa zastavil pred niektorými obchodmi či reštauráciami a spomínal si na každú každučičkú udalosť so svojím párom. Tu oslavovali výročie, tam radi nakupovali, tamže si zamaškrtili. Podobne ako sa opotrebovali tieto pohostinstvá a služby, aj ich vzťah sa značne zmenil. V posledných týždňoch majú tichú domácnosť. Žeby čas naozaj všetko vychladil?

Na konci ulice stál jeho chlebodarca, pohostinstvo. Kľúčmi otvoril dvere, zapol svetlá, prezliekol sa do rovnošaty a vyčkával. Vedel, že medzi prvými prídu siví, oblečením nevýnimoční kávičkári s dennou tlačou pod pazuchou. Tí istí ľudia, tie isté zvyky. Nasledujú pivkári z robotníckej triedy, ktorí sa nahrnú hneď po kávičkároch. Tento postup sa opakuje až do obeda, potom sa štruktúra naruší. Dobre to vedel každý čašník, predajca aj kvetinár v ulici. Na konci dňa z pohostinstva vyletia sem-tam sa motajúci ľudia, nešikovne hľadajúci svoje príbytky.

Najočakávanejším skvostom dňa však boli poludňajšie hodiny, ktoré si ušetril pre kamarátov. Tí ho veľmi často a radi navštevovali, veď sa poznali od narodenia. Vždy prichystal obľúbené miesto, pripravil popolník, načapoval pivá a napäto vyzeral vzácnych hostí. Tí na seba nenechali dlho čakať, prišli načas, azda ani hodinky netikajú presnejšie. Chlapi ani hora si sadli okolo starostlivo pripraveného okrúhleho stola. Začala sa debata. Tém bolo neúrekom, od literatúry až po politiku. Cestovateľ-pozorovateľ by povedal, že starí kamaráti zo školy sa po viacerých rokoch stretli a vybrali sa zapiť staré dobré časy.

Zrazu nastalo ticho. Zhovorčivý spolok stíchol, mlčky popíjal čerstvo narazené pivo. Teraz sa ujal slova Vlado. Rozprával o veciach každému známych, ale nepreberaných. Nielenže hovoril o zážitkoch z detstva, záškoláctve, nehode, liečení sa, lež aj o Láske. Poslucháči v pomykove počúvali oprášené príbehy, vystrašene sledovali jeden druhého. Vyzerali ani vyoraná myš. Po vypití posledného pohárika spoločnosť zazívala, zdvihla sa, napokon sa každý pohol svojou cestou. Náš hrdina jedným švihom poupratoval, umyl poháre, prezliekol sa z uniformy do šiat obyčajného človeka a bleskurýchlo sa vybral domov.

Ulica si už navliekla popolavý plášť. Naveky zhltla nocou stlmené vtáčie čvíkoty. Len zopár čiernych tieňov prešlo okolo. Vlado sa naďalej venoval svojej zábavke na neznámo-známej ceste. Pátranie po zmenách sťažila tmavá paleta farieb ulice, aj ukrutne dlhé kroky motivované vôňou domova. Udychčaný sa zastavil v nonstope, aby kúpil maličké prekvapenie a nejakú rýchlu špecialitu na večeru. Pred bytom, už na konci s dychom, prebehol poštu, otvoril, vkročil:

„Ahoj, Mucinko, som doma!“ povedal polohlasne, čakajúc na odpoveď. Hneď pochopil, že v byte je sám. Premiestnil sa do kuchyne uvariť si čaj.

Naostatok sa prezliekol do pyžama a sadol si na balkón nabažiť sa zvukov mesta. Bolo až prekvapivé ticho, vymreto. Noc sťaby stvorená na rozuzlenie najkomplikovanejších, človeka trápiacich otázok. Vlado chcel túto atmosféru plne využiť. Pomaličky a precízne otváral uskladnené imaginárne balíčky, chcel oslobodiť svoju márnu ľudskú dušu. Zvažoval možnosti, prešiel obe strany mincí. Nebolo večera, žeby vynechal túto povinnú sebaanalýzu. Po rozuzlení nových udalostí sa mu do rúk dostalo niečo väčšie a ťažšie. Boli to nahromadené spomienky ukryté pred zrakom, precízne uskladnené hlboko v podvedomí.

Vlado sa už viackrát snažil otvoriť tento balík, ale vždy ho premohli slzy. Myseľ mu radila, aby sa pozrel pravde do očí, no city nepovolili. Úplne sa zrútil. Sadol si. Začal sa triasť. Skrz olovnaté kvapky sĺz zmohol sa len na niekoľko slabík. Bola to spätná reakcia organizmu na neprestajne sa obviňujúceho človeka. Slzy a preskakujúce hlasivky vzbudzovali dojem príchodu bolestivých utrpení a múk. Susedia, z márnych ozvien hlučných zvolaní a nezrozumiteľných, či chaotických modlitieb, vyrozumeli jedine otázky bez odpovedí. Tieto nasledovali nocou zoslabené výkriky seba viniaceho človeka prosiaceho o odpustenie: „Prepáč! Prosím! Prepáč! Nechcel som Ti...ublížiť! Mucinko! Odpusť, Láska!“

Nadišlo ráno ako každé iné. Tma opäť ustúpila, nahradil ju svit. Vtáctvo sa rozčvirikalo. Zeleň získala svoju rannú dávku životodarnej sily. Život sa znovu rozhýbal. Vlado otvoril vpadnuté oči. Pozdravil sa Láske, ale nikto neodpovedal. Bol si vedomý váhy svojich nerestí a hriechov. Vstal a vyšiel na balkón s veľkou šálkou silnej kávy...