Stretnutie milovníkov slovenskej literatúry v Békešskej Čabe
Dom slovenskej kultúry v Békešskej Čabe usporiadal v tomto roku už tretie stretnutie milovníkov slovenskej literatúry. Na celodennom podujatí každý účastník zarecitoval svoju najobľúbenejšiu báseň, alebo predčítal úryvok z knihy, ktorá ho najviac zaujala v poslednom období.
Predpoludním patrilo pódium Domu slovenskej kultúry mládeži. Škôlkari zo slovenskej materskej školy pod vedením Sabíny Slovákovej zarecitovali a zaspievali pri príležitosti Dňa matiek. Vystúpili aj deti s tetou Evou Gregorovou z materskej školy na Kölcseyho ulici. Štvrtáci zo slovenskej základnej školy pod vedením učiteľky Natálie Lopušniovej okrem básní a piesní predniesli aj rozprávky.
Popoludní začal rad predčítaní Dr. Ján Tadanai ukážkami z výskumnej práce Ľudovíta Haána pod názvom Pamätihodnosti B. Čabánske. Táto najstaršia bádateľská práca o dejinách Békešskej Čaby bola vydaná r. 1845. V druhom, obšírnejšom vydaní, ktoré vyšlo r. 1866 sa uvádza, že r. 1716 žilo na Čabe iba 110 duší. O sto rokov ich už bolo 17128. Roku 1857 z 26705 obyvateľov bolo 20671 Slovákov. So Slovákmi spolu žili Maďari (4856), Rumuni (501), Židia (426), Cigáni (201) a Nemci (50). V ďalších častiach autor spomína vymeriavanie viníc, veľkú víchricu (serget, 1816), drahotu (1817), keď olaskí Cigáni zo Sedmohradska zahynuli od hladu na čabianskych uliciach, sibírsku zimu, zúrenie cholery (v rokoch 1831, 1849, 1855), zemetrasenie (1834), úder hromu (1837), povodeň (1844), vykúpenie z urbára (31. dec. 1845), postavenie kostolov, škôl, parného mlyna (1853) a železnice (1858). V tomto úryvku môžeme sledovať aj vývin školstva na Čabe. V rokoch 1786-87 bola postavená centrálna školská budova. Neskôr postavili ďalšie školy: r. 1823 dolnú školu, r. 1830 hornú školu, r. 1842 kaštieľsku a hornotabánsku školu a zriadili vyššiu meštiansku školu, r. 1850 vinickú školu, r. 1857 tabánsku školu a r. 1858 trhánsku školu. No museli vystopovať, kde bola horná a kde dolná časť mesta a kde postavili trhánsku školu. Podľa Tadanaiho zostavil Gyula Dedinszky menoslov evanjelikov, ktorí sa od r. 1718 do r. 1800 narodili, ženili a zomreli na Čabe. Menoslov je v rukopise, ktorý by bolo vhodné vydať, napríklad pri príležitosti 295. výročia znovuosídlenia mesta.
Deň slovenskej literatúry pokračoval veselými čabianskymi príbehmi. Alžbeta Lesková predčítala humorný príbeh o Šimbákovcoch z knihy Ondreja Krupu: Humor ľudu (2000), potom Emília Kováčová predniesla úryvok Drahá večera z knihy Gyulu Dedinszkého Veselá Čaba (1967).
Eva Győrfiová zarecitovala báseň Pavla Máriu Kubiša, ktorý spomína Dolnú zem, kde Slováci zaťali motyky. Anna Ištvánová sa zapojila do programu s básňou Ivana Miroslava Ambruša z Nadlaku Byť Slovákom. Riaditeľka Domu slovenskej kultúry prezradila, že má túto báseň na stole, aby nezabudla, kto je a pre koho pracuje.
Oľga Fodorová si vybrala báseň bývalého čabianskeho maturanta Gregora Papučka Pilíšske hrušky. Báseň ospevuje zem, korene a otcove hrušky.
Mária Kiseľová, učiteľka na dôchodku, bývalá maturantka čabianskeho slovenského gymnázia - ako ďalšie dodatky o školstve v meste - predčítala svoje spomienky o tajnom literárnom krúžku, ktorý pôsobil v Slovenskom gymnáziu na Čabe.
Na záver čabiansky ľudový básnik Ondrej Zeleňánsky potešil poslucháčov svojimi najnovšími básňami Život náš, Báťa Janko susedov, Zabíjačka, Pamiatke, v ktorých zvečnil život slovenského ľudu na Čabe a v okolitých sálašoch.
Organizátorka stretnutia Alžbeta Ančinová vo svojom záverečnom prejave konštatovala, že literárne stretnutie sa sústredilo na tému histórie 295-ročnej Békešskej Čaby. Prišli naši predkovia (citáty od Haána) a my spomíname (básne Zeleňánskeho)...
Ildika Očovská