Logo

Andrej Medvegy (1941 - 2005) - Krst

Kategória: Literatúra

Andrej Medvegy (1941 - 2005) K r s t

Matúš sedel v kresle s prehodenými nohami - v tmavom obleku, v bielej košeli s kravatou. Ako sa patrí pri slávnostných udalostiach. Žena sa ešte prehŕňala v skrini. Hádzala na lôžko vešiak za vešiakom. Jeden po druhom skúmavo dvíhala pred seba a s nepatrným úškľabkom ich hádzala späť.

- Tieto sú príliš tesné, zdôrazňujú nadbytok okolo drieku. Tie zase tmavé. Nejdeme predsa na pohreb!

Matúš urobil výrazný pohyb a veľavravne pozrel na hodinky. Bolo desať minút po šiestej.

- Boli sme dohovorení na šiestu, však? - spýtal sa ironicky, ale bez stopy nervozity v hlase.

Žena stiahla obočie, ale neodvetila. Vybrala zo skrine najčastejšie nosenú, najobľúbenejšiu sukňu a blúzku.

- Zjednodušíme si celú záležitosť. Budeme predsa doma a nie v Hiltone.

Kým si žena upravovala účes, Matúš uvažoval o tejto neobvyklej situácii. Ako keby bol počul v rozhlase, v reklamnej rubrike. Zarýmoval si nahlas:

Naše najnovšie služby! Volajte nás!

Krstíme i doma na žiadosť más!

- Nerob si z toho posmech! A najmä nie v takých mizerných veršoch! - zahriakla ho manželka žartovne.

Predtým by si nedokázal niečo podobné ani len predstaviť. Starý otec nahovoril svojho priateľa kňaza - spolužiaka z gymnázia asi spred šesťdesiatich rokov - aby mu vnučku pokrstil v byte, v najužšom rodinnom kruhu. Pán farár sa dal presvedčiť. „Nemluvniatko nanajvýš uloží do obľúbenej vaničky z umelej hmoty a nie pod svätenú vodu”, usmial sa Matúš pod fúzy. A manželke:

- Nemyslíš si, že chýbajú už iba krstní rodičia?

Museli vyjsť iba o poschodie vyššie. Rodina už bola pospolu. Hlavný hrdina dňa - trojmesačná Juditka - sa v nepočetnej spoločnosti cítila očividne dobre.

- Pije sa aj pri takýchto príležitostiach? - poobzeral sa Matúš po izbe, po prikrytých stoloch s dopoly naplnenými pohárikmi.

Presne o pol siedmej sa ozval zvonček. Starý otec šiel otvoriť dvere. Z predizby počuť, akoby na opernom javisku, sýty barytón, úryvky monológu. Vo dverách vedľa zhrbeného starého otca sa objaví obor v reverende. Nad mohutným telom trochu naklonená biela hlava, usmievavo prísny pohľad. Starý otec pyšne predstavuje celej spoločnosti svojho najlepšieho priateľa Fabiána.

- Odkiaľ je ten dôverne známy pohľad? A ten hlas? - zamyslel sa Matúš. Potom sa snaží zbaviť trápnej myšlienky, aby uvoľnil v mozgu trochu priestoru prirodzenej zvedavosti - ako sa robí „domáci krst”.

Spoločnosť stíchla. Kňaz širokými gestami, s trocha naklonenou hlavou sa pateticky rozvraví o ľudskom šťastí, o zodpovednosti rodičov, ...lebo rodič má byť rodičom i v dospelom veku dieťaťa, - pričom zodvihol hrubý ukazovák k nebu.

Vtom akoby Matúšom prebehol elektrický prúd. To je ten pohyb, to je ten hlas, tie gestá, ktoré ho pokúšajú už tridsať rokov.

Pred očami mu preblysne rad obrazov. Žena kľačí v kostole pred kazateľňou s päťročným chlapcom. Kňaz-obor ukazovákom zodvihnutým k nebu zreve na ženu sťa hlas boží:

- Von z kostola!

Matúš počuje zúfalý hlas ženy:

- Preboha! Aspoň chlapca zachráňte! On sa už narodil kresťanom!

Opäť hlas boží:

- Practe sa von, lebo to oznámim nilašom!

Obrazy citlivého premietača pamäti zmizli. Vrátila sa prítomnosť. Keď sa farár naklonil nad dieťaťom, z Matúša vybuchlo:

- Nedotýkajte sa ho! - a bezvládne sa zvalil na najbližšie kreslo. O niekoľko minút, keď opäť nastal „poriadok”, pán farár s porozumením hodnotil:

- Daromná vec, ten večný zhon! Nie div, že sme nervove všetci celkom zničení!