Jozef Fašang, skladník v okresnom priemyselnom kombináte, je pevne presvedčený, že všetko zlé sa s ním začalo priskoro, ešte v ranom detstve.

Už v škôlke sa mu nielen deti, ale často aj učiteľky vysmievali a akoby ani krstné meno nemal, volali ho jednoducho Tučko, ba niekedy aj Tučniak. Neskôr, ako každého pubertiaka, i jeho trápili vyrážky, ibaže on ich mal priveľa. Nielen na tvári, ale ušlo sa mu z nich aj na chrbát a hruď. Obézny pubertiak s pupencami! Posmechu si každý deň od spolužiakov užil vyše hlavy. Tučný tínedžer s vyrážkami na tvári i na tele! Môže pre chalana existovať ešte čosi ponižujúcejšie?! Nie, nemôže. Jozef Fašang na túto moru nechce dnes ani pomyslieť. Ako ani na rodičov, ktorí si z jeho žiaľu nerobili ťažkú hlavu. Pubertu treba prežiť, posmeľovali sa navzájom, veď dieťa z toho vyrastie a väčšinou všetko dobre dopadne. Väčšinou. Ale v jeho prípade nedopadlo.

***

Malý Jožko Fašang chodil do šiestej či do siedmej triedy, keď učiteľ kreslenia si dal zavolať jeho rodičov a presvedčil ich, aby chlapca ako zriedkavý talent zapísali do výtvarného krúžku. Rodičia, celí natešení, ani chvíľku neváhali, lebo krúžok viedol v meste známy sochár – nemenej známy bohém, ktorému mnohí závideli úspechy. A veru mali mu aj čo závidieť. Prečo by ľudia po rokoch nemohli želať ich Jožkovi hoci aj väčšiu slávu, ako tomu sochárovi, uvažovali. Jožko Fašang sa však na druhé zamestnanie výtvarného krúžku už nedostavil. On chcel kresliť a nie hlinu miesiť! Vo svojich predstavách vždy túžil byť grafikom alebo maliarom. Ani vo sne mu nenapadlo, aby hlinu miesil, šúľal, robil z nej guľôčky a všelijaké iné faciny. A potom aj tu si strieľali z jeho obezity a z jeho vyrážok. Nie, on už po prvej hodine ani počuť nechcel o sochárstve. Otec ho zmlátil, ale matka sa ho zastala. Keď nechce, nechce! Veď je ešte príliš mladý, aby sa vážne rozhodol a talent predsa nezmizne ako tieň, študovať bude neskôr.

Jožko Fašang neskôr skutočne študoval. Ale nie výtvarníctvo na strednej umeleckej škole, ako to plánoval spolu s rodičmi. Triedna učiteľka jeho prihlášku na ďalšie štúdium totiž nepostúpila do odbornej školy, ale jednoducho ju poslala do gymnázia, kde bol riaditeľom jej manžel a potreboval žiakov do prvého ročníka. Jožko Fašang sa vo svojej triednej prenáramne sklamal a žiadal rodičov, aby robili dačo, aby zaúradovali. Tí však iba mávli rukou. Aj s maturitou z gymnázia môžeš študovať na vysokej škole múzických umení, upokojovali ho. Ba nielen tam, ale na bársktorej vysokej. Nič sa neboj, celý svet sa pred tebou otvorí, môžeš sa stať umelcom, ale hoci aj diplomatom a budeš viacej v zahraničí ako doma.

Roky plynuli, ale Jozef Fašang sa umelcom ani diplomatom nestal, v skutočnosti nebol ničím. Iba skladníkom. Na strednej škole sa mu učenie celkom sprotivilo. O vysokej škole nechcel ani počuť. Bol rád, že horko-ťažko zmaturoval. Chcel zarábať a nie študovať. Rodičia boli z jeho rozhodnutia veľmi nešťastní, takmer ho vyhnali z domu. Potajomky však dúfali, že ak sa dostane na pracovisko, kde sa bude cítiť zbytočný, rozmyslí si to. Fašang mladší si však nič nerozmyslel. Ba prvé roky sa tešil, že mu otec našiel takú nanič robotu, ľahkú prácu, primeranú chlapcovi s maturitou. Žiadna námaha, žiadna zodpovednosť. Ako skladník od šiestej do druhej popoludní zapisoval, kto aké náradie či nástroj odniesol a vyškrtol meno, keď ho vrátil. To bolo čosi preňho.

Mladý Fašang sa pomaly dostal do veku, keď muži začínajú pomýšľať na vlastnú rodinu, na manželku, deti. Na pracovisku veľké sympatie prejavoval Anke Studenej, ktorú poznal z videnia ešte zo strednej školy. Padol do zajatia jej počestných očí, krásnej, športom vyformovanej postavy a jej vzdelania. Vedel o nej, že popri práci diaľkovo študuje na vysokej škole, chce byť učiteľkou angličtiny. V živote po prvýkrát sa zamiloval – ako sa vraví – až po uši. Anka Studená sa však tvárila, akoby o ničom nevedela a správala sa voči nemu primerane ako milá kolegyňa a bývalá spolužiačka. Jeho si však všimla iná. Padol do oka škuľavej, tučnej Žofke Šilingovej, ktorá ani netajila, že ju doslova roztopil rapavý a tiež tučný kolega a je z neho úplne paf. Nakoľko skladník nemal žiadne šance u Anky, tak sa musel uspokojiť so Žofkou. Aj sa uspokojil. Vzali sa.

Mladomanžel sníval o dvoch detičkách, o synovi a dcérke. Žofke sa však manželovo prianie a snenie nijako nepozdávalo. Je rozkysnutá viac než dosť, pripomínala mu, a zle aj pomyslieť, ako by vyzerala tehotná, beztak je ako melón. Nie, ona nechce žiadne decko. Čím skôr, tým lepšie, ak na dieťa zabudne. Fašang neskôr už nespomínal deti, mlčal, aby neurazil manželku. Koniec koncov sa takto ani nemohol dožiť otcovstva. Osud, presnejšie manželka, mu nedopriala vlastného potomka, ani synčeka, ani dcérku.

Fašang mladší netúžil iba po deťoch, ale aj po vlastnom rodinnom dome so záhradkou. Po pestrých kvetinách, po vlastnom chutnom ovocí a čerstvej zelenine. Po dlhočizných rokoch v podnájme u svokrovcov sa však musel uspokojiť s malým, jednoizbovým bytom v paneláku na okraji mesta. Pochopiteľne, zo starého nábytku svokrovcov sa do nového bytu prakticky nezmestilo nič. Ak chceli spať v posteli, ukladať si veci do skrine alebo si niečo uklochtiť, museli kúpiť nový, moderný nábytok. Aj si kúpili. Pochopiteľne, na splátky.

***

V novom byte sa stalo, čo by si Fašang, keby aj sto rokov žil, nedokázal ani len predstaviť. Bolo skoré popoludnie, keď sa vrátil z roboty do takmer prázdneho bytu. Nechýbala v ňom iba manželka Žofka, ale takmer všetko, čím sa len pohnúť dalo. Po novom nábytku, televízore a stojacej lampe ani stopy. Holá bola aj podlaha, iba podlhovastý tmavší fľak na parketách prezrádzal presné miesto nepálskeho koberca. Nedotknuté boli však jeho maľby a grafiky na stene, pre ktoré sa mu deň čo deň vysmievala manželka, spochybňujúc jeho vkus a vôbec jeho výtvarný talent.

Fašang len stál uprostred izby a vyvaľoval oči na miesto, kde ešte pred pár hodinami stála posteľ a nábytok pri stene. Neveril vlastným očiam. Nič nechápal. Iba po dobrej chvíľke mu začalo svitať v hlave: Žofka ho asi opustila. Nie, nemýli sa. V poslednom čase sa správala voči nemu viac ako čudne. Takmer s ním ani nestrácala reč, iba sa podráždene hašterila, jednostaj ho nepríjemne komandovala. Keď neposlúchol jej príkazy, dvoma rukami ho nie raz ani dva surovo od seba odsotila. Ba stalo sa, že ho kopla do členku. Vtedy raz, jeden jediný raz, ju chytil pod krk a riadne ňou potriasol. Teraz už naisto vie, že sa nesprával rozumne. Nemal to robiť, lebo vzápätí utŕžil také zaucho, až sa mu v očiach zaiskrilo a na chvíľku stratil dych aj rovnováhu.

Nehybne, celý ubolený stál v izbe s rukami vbok, a aby sa nerozplakal, prudko sa zvrtol a trielil z bytu ako vystrašený zajac. Na ulici ani nevedel, ktorým smerom má vykročiť. Ocitol sa pred sklom velikánskeho výkladu. Pohľad na vlastnú tvár ho doslova vydesil. Zočil strhanú, rapavú, stareckú tvár a smutné oči bez lesku. Naplnený horkosťou stihol ešte postrehnúť, že akým tempom prichádza o vlasy, takým mu na tvári pribúda hlbokých vrások.

Zronený a zmätený z ubíjajúceho pocitu zbytočnosti vykročil smerom k mostu nad širokou riekou. Kedysi dávno s otcom na tieto miesta chodievali na ryby. Vedel o nej veľa, vedel, že rieka tu má silný prúd, že uprostred je hlboká a neďaleko mosta v nej odjakživa strháva ľudí divoká krútňava.

V strede mosta sa zastavil. Bol už celkom pokojný. Už ho netrápil ako nočná mora desivý pocit zbytočnosti, nežialil nad svojimi neúspechmi v živote. Už na ne vôbec nemyslel, ani napriek tomu, že ich bolo neúrekom. Cítil sa akosi ľahko a pružne sťa v detstve. Pokojne vrhol pohľad na rýchlo sa valiaci prúd rieky a mohutne, plnou silou sa odrazil od zábradlia mosta.

O niekoľko sekúnd na pravom boku pocítil úder vody a vzápäť spomalené rútenie sa smerom ku dnu rieky. Nestratil vedomie, jasne si uvedomil, ako sa nohami dotýka kamenistého, štrkového dna rieky. V tom ho akási tajomná sila energicky ťahala hore. Keď vystrčil hlavu z vody, pudovo zalapal po vzduchu, čo ho prenáramne naštvalo. Silou- mocou sa opäť ponoril pod hladinu a pevne si zaumienil, že nebude dýchať. Tá záhadná sila ho však opäť vyšvihla nad vodu a donútila ho ústami nasávať vzduch. Ani prúd mu neprial, vliekol ho rovno ku brehu. Daromne sa usiloval zo všetkých síl plávať k prostriedku rieky, kde, ako si pamätal, mala byť tá prudká krútňava. Nie a nie sa dostať k nej. Beznádejne, odovzdaný osudu, úplne na dne síl sa nechal unášať prúdom rieky, až ho vlny nemilosrdne vyšmarili na breh.

Po nábreží sa prechádzalo a postávalo veľa ľudí, ale nikto z nich si nevšimol prítomnosť mokrého, tučného a neznámeho muža. Táto ľahostajnosť spoluobčanov Fašanga prenáramne nasrdila.

- Či nevidíte, aký som mokrý! - zrúkol na nich. - Chcel som sa zmárniť! Skočil som z mosta!

- Čo to tu bľaboce tento truľo? - ozvali sa podaktorí. - Ešteže sa chcel zmárniť! Načo taký pije, keď chľast neznáša?

- Nedobrý čas si si vybral na kúpanie! - vysmievali sa mu iní. - Mohol si ešte zo týždeň i dva počkať.

- Šialený rybár, - mávol rukou postarší pán.

Jozef Fašang sa nedal.

- Veruže som si chcel zobrať život! - kričal na plné hrdlo nahnevane. - Predsa mám na to právo! Či nie?

- Kde sa kúpal tento ujo? - opytovalo sa malé dievčatko svojej babky.

- Na kúpanie je chladno, tento ujo sa možno opitý iba pocikal, - riekla celkom vážne stará pani.

Jozef Fašang sa cítil ako zbitý pes. Zahanbený si na mokrom saku pomaly pozapínal gombík za gombíkom.

- Neuveriteľné, - huhlal si cestou domov. - Taká smola! Nič sa mi nedarí. Ale vonkoncom nič. Ešte ani toto mi nevyšlo…