Hrejivé lúče aprílového slnka už predpoludním vylákali mnohých ľudí z panelákov na čerstvý vzduch do blízkeho parku. Po dlhočiznej zime veľmi túžili po pohode čerstvou zeleňou hýriaceho parku, kde tichý šepot spriaznených duší, ozveny nenáhlych krokov, ba aj monotónny, tlmený hukot vzdialených dopravných tepien ladí na uvoľnenie a slastné uspokojenie.

Teta Marča Bujnová, družstevníčka na dôchodku, v súčasnosti obyvateľka mesta, v tmavých šatách, s kašmírovou šatkou na hlave, sama sedela na lavičke a zvedavo sledovala všetko, čo a ako sa v jej bezprostrednej blízkosti robí.

Mladé mamičky s kočíkmi prechádzali popri nej a ich vľúdne pohľady a milé úsmevy nevtieravo dávali najavo, že si ju všímajú. Opodiaľ sedela skupinka mužov vážnych tvárí, aké nesporne pristali ich dôchodcovskému veku, ktorí sa vzájomne presvedčovali rečou zrelého tela - širokými gestami dávali tu jednému, tu druhému za pravdu. O čom sa asi tak môžu zhovárať, niečo ich iste škrie, uvažovala teta Marča, keď ich zvedavo sledovala, no slovka nepočula.

- Dovolíte? - prebral ju zo zadumania nesmelý ženský hlas.

- Samozrejme. Nech sa vám len ľúbi! - zdvihla hlavu teta Marča. Zdvorilo sa pousmiala na neznámu, útlu a nápadne cintľavú ženičku tak vo svojom veku a rukou ukázala na miesto vedľa seba.

- Prepáčte mi! Vidím, ste sama a všetky lavičky sú obsadené, - ospravedlňovala sa neznáma starká.

- Áno, počasie je prekrásne, - pritakala teta Marča a posunula sa kúsok ku kraju lavičky.

Medzi ženami zavládlo ticho. Obidve sa zahľadeli nevdojak hlbšie do vnútra parku. Obe cítili silné nutkanie prihovoriť sa tej druhej, nadviazať rozhovor.

- Ak sa nemýlim, my sme sa už niekde videli, - ozvala sa neznáma po dobrej chvíľke. - Videla som vás v tunajšom obchode.

- Áno, chodím ta po trošku mlieka, kúsok chleba, zopár rožkov. Toľko ešte unesiem… A potom, tí moji nech majú zo mňa aj nejaký osoh…

- V ktorom bývate? - opýtala sa žena a hodila hlavou oproti na panelové vežiaky.

- V tomto tu, v najbližšom, - ukázala teta Marča pravicou na vysoký činžiak.

- Ja zasa od vášho vežiaku vľavo v prvom, v tom dvanásťposchodovom. Na desiatom poschodí.

- Tak sme susedia, - usmiala sa teta Marča. - A ani nevieme o tom…

- Á, veď tu nikto nikoho nepozná, - poznamenala trochu mrzuto vetchučká starká. Bolo jej nad slnko jasnejšie, že má do činenia s dedinčankou. Iba sa treba na ňu pozrieť a kto má oči, ihneď to zistí. - S mojím mužom tu bývame už štyridsaťosem rokov a nikoho nepoznáme, - pokračovala. - Sprvu sme sa priatelili so susedmi, čo sa sem spolu s nami nasťahovali. Ich ale už dávno niet. A teraz už nevieme ani kto býva vo vedľajšom byte… Tí skoro ráno odchádzajú a neskoro večer prichádzajú domov. Boh vie, kde sú celý deň… A vy, ak sa smiem opýtať, kde ste sa tu vzali, odkiaľ ste prišli?

- Z Novohradu, z takého kopcovitého vidieka, - odpovedala teta Marča. - Je to prekrásny kraj. Pre mňa najkrajší na celom svete. Zavše, keď si naň spomeniem, srdce ma zabolí. Ale, nič sa nedalo robiť, musela som odtiaľ odísť…

- Každý z nás nesie svoj ťažký kríž, - poznamenala nová spoločníčka. - Nikto to nemá ľahké…

- Keď si Všemohúci pozval k sebe môjho muža a ostala som sama, myslela som, že to neprežijem, - začala sa teta Marča spovedať zo svojich žiaľov. - Veď skoro šesťdesiat rokov sme žili spolu. Bol to dobrý človek. Tichý, pracovitý. Po jeho smrti celé dni, týždne som preplakala, nie a nie nájsť si miesto v dome… Daromne bolo roboty neúrekom. Hydina, prasa, záhrada, vinica… Všetko, všetko si nárokovalo moju starostlivosť… Robila som od svitu do mrku. Až dovtedy, kým sa dcéra nedozvedela o smrti mojej sesternice Anči, ktorá žila v dedine tiež sama samučičká. V noci spadla z postele a našli ju nebohú iba o také dva či tri dni. Vtedy dcéra pevne rozhodla, že sa mám presťahovať k nim, do mesta, do tohto paneláku. Čo som mohla robiť? Nič. Súhlasila som s ňou. Čo vám poviem? Veľmi lacno som predala dom, za babku aj vinohrad a všetku hnuteľnosť. Peniaze som dala im, - starká pravicou ukázala na panelák. - Oni ich predsa väčšmi potrebujú ako ja. Veď je prenáramná drahota, ceny všetkého, ale skutočne všetkého sa šplhajú k nebesiam… A potom, chceli by z tohto paneláku aj oni niekam preč...

- Veru, ani v meste nepadajú pečené holuby, - súhlasila nová spoločníčka. - Už ste si tu zvykli?

- Zvykla? Kdeže zvykla! - mávla rukou tetka Marča. - Cítim sa tu ako cudzia. Sprvu som si myslela, ak budem zdraviť ľudí, ktorých stretávam v činžiaku, v parku, alebo v obchode, staneme sa známymi, dôvernejšími. Každý sa iba nechápavo, začudovane díval, čumel na mňa, ako teľa na nové vráta. Kto som, čo som, že sa im takto prihováram? Dnes už ani ja nikoho nezdravím, vonkoncom nikoho! Ani napriek tomu nie, že si nemôžem na to zvyknúť. Predsa je to nenormálne. My doma ani náhodou neprejdeme popri druhom tak, aby sme sa nepozdravili ako ľudia, aby sme si nepovedali aspoň toľko, že pánboh vám daj dobrý deň alebo dobrý večer. No, a keď sme sa pekne pozdravili, tak si vymeníme aj zopár dobrých slov. Ako sa vám vodí? Ako sa máš? Zdraví ste? Poď okoštovať nové vínko! A podobne. Ale tu sa takéto nič neudeje, toto všetko je tu nepredstaviteľné. Milá pani, viem to ja veľmi dobre, že keby som nebývala u dcéry, ale povedzme sama, trebárs aj na celom ôsmom poschodí a zmyslela bych si zavrieť oči naveky, uverte mi, len po dlhočiznom čase by niekto naďabil na mňa. Aj to iba náhodou. Tu si nikto nikoho nevšíma! - vzdychla si teta Marča. - Tu je celkom iný svet ako u nás na dedine. Tam sa každý stará o každého. Každý o každom všetko vie. Každý každému, ak je pomoc potrebná, pomôže. Tu každý každučký myslí len na seba. Behá ako s nasoleným zadkom, nepozerá na nikoho a na nič. Nevšimol by si ani to, že vedľa zmizol panelák...

- Veru, tak je to, - súhlasila druhá starká. - Ani my s manželom nikoho nezdravíme, ale ani nás, starých a chorých ľudí, si nikto nevšíma. Žijeme si sami samučkí. Syn ešte za socializmu ako mladomanžel zutekal za hranice. Zdrhol spolu so svojou ženou. Nevydržal to tu. Túžil po lepšom, bohatšom a hlavne spravodlivejšom živote. Zakotvil veľmi ďaleko, až v Kanade, kde mal známych a priateľov z detstva, ktorí emigrovali ešte po päťdesiatom šiestom. My sme doposiaľ ani naše už dospievajúce vnúčatá nikdy nevideli. Osud nám nedoprial, aby sme sa stretli. A teraz sme už obidvaja veľmi chorí, takmer bezvládni. Nemôžeme ísť k nim a oni zasa nemôžu k nám.

- Dnes už predsa bez akýchkoľvek problémov by mohli pricestovať, - namietla teta Marča.

- Mohli, ale predsa len nemôžu, - cintľavka si zhlboka vzdychla. - Sú chudobní ako tá kostolná myš. Syn už dlhší čas akosi chorľavie a navyše, také tri, ale hádam aj štyri roky nemá prácu. Vnúčatá chodia ešte do školy, nezarábajú. Nuž čo? Slovom, celá rodina tam doslova živorí… Ale, radšej dajme tomu pokoj...

Obidve starké sa opäť odmlčali. Pozorovali ľudí brázdiacich parkom a psov, čo pobehúvali pred nimi a čuchali stopy.

- Už ste si zvykli na tieto rovnaké domy? Sú jak škatule... - prerušila ticho starká.

- Alebo ako obrovské holubníky vedľa seba! - trpko sa rozosmiala teta Marča. -. Nedokážem rozoznať tieto preveľké a podľa mňa škaredé paneláky. Všetky sú navlas rovnaké. Prezradím vám, ako som nedávno pochodila. Splietla som si schodište. Vyšla som výťahom na ôsme poschodie, pred dverami som si z tašky vybrala kľúče. Ako som sa tam hrabala v kľúčoch, dvere sa odrazu otvorili. Ja som od strachu skoro omdlela. Vo dverách stála žena asi v mojom veku, a to ste mali vidieť, ako drsne sa na mňa osopila. Či sa nehanbím, taká stariga, vlámať sa do cudzieho bytu? Od ľaku zmätene som iba koktala a pokúšala som sa vysvetliť jej, že ide o omyl. Až po dobre dlhej, trápnej chvíli mi uverila. Možno som v nej vyvolala aj súcit, lebo potom zišla so mnou na ulicu a ukázala mi naše schodište.

- Môžem sa vás opýtať, či tu poznáte niekoho, s kým sa občas môžete stretnúť a trošku sa pozhovárať?

- Nie, okrem rodiny nie.

- Nie? Celý deň ste sama samučká?

- Veru tak, - priznala sa teta Marča. - Okrem dcéry a zaťa, ktorí prichádzajú domov a vidia sa až večer, celý deň nemám žiadnu spoločnosť. Aj ich deti, čiže moje vnúčatá, vyrástli, vyleteli z hniezda a dávno sa osamostatnili. Ešte ani v obchode sa nemám komu prihovoriť, veď je tam samoobsluha. Azda iba pri kase s pokladníčkou by sme si mohli vymeniť slovko- dve, ale tej sa darmo pýtam na hocičo, tvári sa, ako by ma ani nepočula. Uverte mi, pani, ja nie som súca do tohoto sveta, do tohoto spanšteného sveta. Daromne sa snažím, trápim, nemôžem si tu zvyknúť, cítiť a povedať si, že som tu ozaj doma. Kde je už môj dom, dvor, humno, záhradka!? Zavolali ma, som tu... Ale toto mesto nie je pre mňa. Som tu celkom sťa v cudzej krajine...

- Nič to, pani moja, nebojte sa, iba prvý rok je taký ťažký, - utešovala starká svoju novú známu, razom jej blízku. - Uverte, milá pani, - pokračovala cintľavka, - hocikam by ste išli, začiatok by bol všade prenáramne ťažký. Po roku si človek potom pomaly zvykne...

- Akýže prvý rok!? - bôľne zavzdychla teta Marča. - Bože, keby len rok…

- Prečo? Ako dlho ste tu?

- Ani sama tomu nechcem veriť, - teta Marča sa trpko usmiala. - Je tomu už deväť rokov, čo som ostala sama. Presne deväť rokov bude teraz v máji, na Turíce.

Starká začudovane zdvihla obočie. Pomaly vstala a po chvíľke uvažovania podávajúc ruku rozhodne riekla:

- Dovidenia zajtra! Stretnime sa tu, o takomto čase… Dobre?

- Budem vás tu čakať, - odpovedala teta Marča Bujnová tichučko. - Určite ma tu nájdete, - dodala ešte tichším hlasom.