Slovenská národnostná samospráva v Šalgótarjáne a Spolok šalgótarjánskych Slovákov a ich priateľov usporiadali 6. decembra bohatý kultúrny program. Slovenské popoludnie uviedla súťaž Kto čo vie o Slovákoch v Maďarsku, v Novohradskej župe a na Slovensku.
Po kvíze sa uskutočnilo stretnutie s našimi spisovateľmi Zoltánom B. Valkánom, Gregorom Papučkom a Imrichom Fuhlom. Záverom organizátori predstavili nový slovensko-maďarský fotoalbum, zobrazujúci 25 slovenských národnostných osád z Novohradskej a Hevešskej župy: To sme my - Mi ezek vagyunk. Na popoludnie pozvali priaznivcov slovenskej literatúry a záujemcov o slovenské dianie v Maďarsku z mesta a širšieho okolia.
Je potešiteľné, že predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková nezabúda na našich perom požehnaných autorov a už tradične v predvianočnom období ich pozýva do Šalgótarjánu na stretnutie s čitateľmi. Tentoraz to boli traja spisovatelia z Budapešti a z pilíšskych Mlynkov, pričom všetci pochádzajú z najstarších pilíšskych dedín: Pleš (Mlynky) a Kostelec (Kestúc), čo asi nie je náhoda.
Pani predsedníčka nás privítala pred Župnou knižnicou Bálinta Balassiho. V sále sa práve skončil kvíz a my sme sa cez prestávku mohli zvítať s obecenstvom. Stretli sme sa so známymi z rôznych okolitých slovenských osád, napríklad s predsedníčkou Slovenskej samosprávy v Níži Zuzanou Kučerovou, oduševneným organizátorom Jozefom Budaiom z Kirťu či členkou Slovenskej samosprávy v Lucine Piroškou Gyöngyösiovou.
Literárne stretnutie uviedla pani Ruženka Egyedová Baráneková, ktorá odovzdala slovo básnikovi Imrichovi Fuhlovi, tentoraz pútavému a vtipnému moderátorovi. Na knihami pokrytom stole bola aj čerstvá novinka - Zoltán Bárkányi Valkán správne načasoval jej vydanie. Z tlačiarne ju priviezli v ten deň ráno v Budapešti a popoludní ju už predstavili tu, v Šalgótarjáne. Autor si už zvykol, že v poslednej dobe každý druhý rok vydá novú zbierku. Táto - v poradí piata - obsahuje 27 epických útvarov, medzi nimi titulnú poviedku Jabloň. Podľa starej animistickej viery stromy, podobne ako ľudia, majú svoje dejiny. Sú stelesnením ducha našich predkov. Čo všetko by sme sa dozvedeli od tejto jablone, keby vedela hovoriť! - povedal moderátor a odovzdal slovo autorovi najnovšej zbierky.
Zoltán B. Valkán vychádzal z titulnej poviedky Jabloň, z dejín stromu, ktorý vo svojej záhrade zasadil toho času človek, istý Karol, ktorý po vojne, v rámci slovensko-maďarskej výmeny obyvateľstva, opustil svoj rodný kraj a presídlil sa na druhú stranu Dunaja. Ale na tú jabloň ani po mnohých desaťročiach nemohol zabudnúť. Medzitým záhrada a v nej aj jabloň dostala nového majiteľa, ktorý sa od rodičov dozvedel, že bola zasadená presne v roku jeho narodenia. Aj preto ju mal rád a opatroval ju. Blízko nej si postavil dom... Záhadné zmeny nastali aj v ďalšom vývoji jablone... Okolo týchto zmien autor pospomínal veľa životných peripetií, strastí, i krásnych ľudských príbehov... Má o tom aj svoje bohaté životné skúsenosti. Čo všetko ľudia v tej dobe museli prežiť, pretrpieť... Aj tí, ktorí sa presídlili, aj tí, ktorí ostali doma. Ani Karol, ktorému doliehalo na chrbát osem krížikov, nevydržal. Ešte raz v živote túžil vidieť tú jabloň. Prišiel spolu s manželkou do svojho rodiska ešte raz si ju pozrieť... Aby autor nemusel všetko vyrozprávať, rozdal prítomným svoju novú knižku, kde sa to môžu dočítať.
Imrich Fuhl sa poďakoval Z. B. Valkánovi za vystúpenie a odovzdal slovo svojmu krajanovi, tiež Mlynčanovi Gregorovi Papučkovi, ktorý načrel trocha do histórie. Pripomenul, že Slováci v Maďarsku mali medzi dvoma svetovými vojnami svojich ľudových básnikov a prozaikov. Keďže nemali možnosť osvojiť si vyspelú, modernú slovenčinu, písali vo svojom nárečí. Boli to uvedomelí Slováci (napr. sarvašskí bratia Korbeľovci), a tak takmer všetci sa koncom 40. rokov presídlili na Slovensko. Tí, ktorí tu ostali, nemali na čo nadviazať. Až v roku 1955 tu vyšla prvá literárna antológia (Hrušky mamovky Špiakovej), ale nastávajúce roky nežičili rozvoju našej literatúry. Až po roku 1975 nám ako-tak začalo svitať na lepšie časy, v týždenníku Ľudové noviny sa začali uverejňovať naše básne, poviedky a čoskoro vyšla aj antológia Výhonky (1978). V roku 1981 sme si založili Literárnu sekciu, prvú to literárnu organizáciu v histórii Slovákov v Maďarsku. Až potom začali vychádzať spočiatku antológie a čoskoro aj samostatné zbierky básní a prózy našich autorov. Dokonca nielen doma, ale i na Slovensku. Na ukážku G. Papuček predstavil niektoré svoje básne. I keď píše iba po slovensky, život ho naučil, že niektoré básne musí preložiť aj do maďarčiny. Nie všetci prítomní ovládali slovenčinu, preto sa predstavil aj do maďarčiny preloženými básňami. Účastníkom literárneho popoludnia predstavil aj našu literatúru pre deti, od vlastných zbierok detských básní cez zbierku ich zhudobnených variantov až ku CD nahrávke. Nakoniec predstavil aj zbierku prekladov básní Sándora Weöresa Keby svet bol drozdom. Prítomní si vypočuli, ako znejú Weöresove detské básne po slovensky, presvedčili sa o tom, že takisto sa dajú recitovať, ba aj spievať. Dokonca naša kapela Debnička mala s nimi toho času aj na Slovensku veľký úspech. G. Papuček priniesol svoju zbierku básní Na tom našom nátoni a Z. B. Valkán zbierku Jabloň, stretnutie s čitateľmi vyústilo do veselej autogramiády.
Slovenské pani učiteľky by si rady boli kúpili aj knižky zhudobnených básní Zaspievajme si!, ako aj preklady Keby svet bol drozdom, ale tie boli iba na ukážku. Bola by veľmi potrebná ich reedícia, aby sa dostali všade tam, kde sa vyučuje slovenčina.
Organizátori na záver rozdali prekrásny a veľmi osožný fotoalbum, ktorý predstavuje 25 slovenských osád Novohradskej a Hevešskej župy. Nádherné farebné fotografie dopĺňa stručný text v slovenskom, maďarskom a anglickom jazyku o histórii jednotlivých obcí, o živote tamojších Slovákov a o miestnych slovenských samosprávach.
Na literárnom stretnutí v Šalgótarjáne sa zišli naši spisovatelia s pozornými organizátormi a so skvelým obecenstvom, ktoré prejavilo úprimný záujem o ich tvorbu.
GP