Mzdový účtovník Jozef Horár sa už v stredu cítil na pracovisku natoľko vyčerpaný a zmorený, že nahlas presviedčal kolegov: nie je si istý, či sa vôbec dožije soboty. Pľul na nebesá, vulgárne nadával na svojich nadriadených: vraj nemajú zmilovanie a zavše mu navalia toľko roboty, čo sa v pracovnom čase ani nedá zvládnuť, alebo len veľmi ťažko.

- Práca šľachtí človeka, ale od roboty aj kone kapú, - šíril svoju životnú filozofiu. - Ale nech to čert vezme! - dodával zavše. - Nič sa nebojte, v sobotu na chate, v tichej záhradke, si s manželkou poriadne oddýchneme.

Jozef Horár v piatok predpoludním prezradil kolegom, že manželka už zaránky odcestovala na chatu, aby navarila, napiekla a všetko prichystala, čo len treba k bezstarostnému víkendu. V sobotu a nedeľu nikým a ničím nerušení chcú na čerstvom vzduchu vychutnávať neopakovateľné zážitky z pohľadu na prekrásnu prírodu a započúvať sa do jej hlbokého ticha.

Mzdovému účtovníkovi neuniklo, že kolegovia na neho spoza papierov závistlivo žmurkali a so strojeným úsmevom ho nabádali, aby si tam na záhradke len poriadne oddýchol a nemyslel na nič zlé, hlavne nie na prácu.

Jozef Horár v piatok podvečer vo veselej nálade, so širokým úsmevom na tvári vstúpil do chatky:

- Doniesol som aj dve fľaše vína, červené aj biele, - položil tašku na posteľ. - Biele vypime teraz a červené si nechajme na zajtra, - navrhol manželke.

- Nemysli, že ja ťa tu vyčkávam iba s kuracím paprikášom a bez vínka, nasucho, - usmiala sa manželka.

- Tak na čo ešte čakáme? Do toho! - zvolal účtovník veselo.

Kurací paprikáš chutil ako keď už dva dni nemáš nič v ústach. Statočne ho zalievali bielym vínečkom. Len čo bola fľaša prázdna, došla im slina aj na červené a Horár bez rozpakov otvoril aj druhú. Horárovci sa cítili skvele. Jedli, pili, nelenili. A keď sa pomaličky prepracovali aj druhej fľaštičke na dno, začali sa bez zábran oblapkávať. Ani sami nevedeli, kedy a ako sa dostali do postele. Jedno je isté: ráno ešte nepohltilo šero noci, keď silné búchanie na dverách ich našlo spolu v tuhom objatí na jednej posteli.

- Kto to už máta? Ešte je noc! - Horár vyplašene vyskočil z lôžka ako vystrelený.

- Jožko, hoď na seba niečo, nech nám neuletí, - rozchichotala sa manželka. - Čo ak pred dverami stojí nejaká krásavica a ulakomí sa ti naň?

Muž si natiahol pyžamové nohavice a žena si obliekla nočnú košeľu.

- Moment, už idem! - ozval sa mrzuto Horár.

- Sedmospáči, že vám nie je hanba! Slnko vám prepáli brucho a vy si spíte ako sysle!

Jozef Horár zbledol. Podľa hlasu spoza dverí si bol istý, že je tu vedúci učtárne. Bude to bezpochyby Ján Baran, jeho šéf. Ale kde by sa tu vzal? Do riti, kto ho sem pozval? Ja určite nie, dumal rozladene. Otvoril dvere a nemýlil sa: stál pred ním skutočne Baran so zvyčajným širokým úsmevom na tvári a popri ňom prešľapovala na mieste jeho nápadne bacuľatá manželka. Jej veľké, nepokojné prsia a krásne formovaný pevný zadok nikdy nezostali bez patričného povšimnutia.

- Vari sme vás len nevyrušili? Či áno? - zabľačal Baran. - Že máte chuť v takejto horúčave pelešiť sa!

Na tvárach im hrali rozpačité úsmevy, no Horár sa tváril, akoby ani nebol počul Baranove slová. Bacuľka zachraňovala situáciu. Keď záhradkár celé privítanie odbavil stručne a vecne, ako by pred dverami stáli pocestní bez prístrešia, rázne k nemu podišla a prekvapujúco mu koketne podala ruku.

- Môžeme si tam sadnúť pod starým orechom, - povedal Horár už celkom vľúdne a ruka v ruke s atraktívnou návštevníčkou zamieril k veteránovi stromov svojej záhrady. - Príde aj Amálka, moja žena, tá si tu gazduje, - pokračoval zdvorilo. - Prepáčte, vnútri ešte máme neporiadok, nestihli sme...

- Ale stihli! - opravila informáciu svojho muža pani Horárová, ktorá prišla Baranovcov pozdraviť už s horúcou kávičkou. - Občerstvenie nás tiež očakáva dnu pri stole, môžeme sa spolu naraňajkovať...

- Sme po raňajkách, občerstvením, ktoré sa neodmieta, by bolo dobre vychladené vínečko bílé, - zanôtil hosť.

Takto šéfa učtárne nepoznajú, pomyslel si Horár a hneď aj zareagoval:

- Máš recht, Janko, - súhlasil. - Bude hneď, ako vravíš. Je to najlepší nápad, ktorý som dnes počul, - trúfol si podpichnúť šéfa.

- Vy lichotník, - zareagovala miesto muža jeho polovička a dobrá diplomatka. Potom ubezpečovala hostiteľov, že prišli iba na chvíľku, nechcú dlho vyrušovať, lebo majú navštíviť ešte dvoch manželových priateľov.

- Aká škoda, mohli ste ešte ostať a naobedovať sa s nami, - pozýval Horár už zo slušnosti a hlavne s úmyslom ukázať sa pekným.

O chvíľu pán hlavný účtovník aj s manželkou usilovne natrhali do svojich sáčkov maliny, egreše, a keď Horárová pobadala ich záujem aj o čerstvú zeleninu, nabalila im aj reďkovku, cibuľku, mrkvu a iné plody zo zeleninovej záhradky.

Horára išlo poraziť. Keď sa Baranovci konečne spokojní rozlúčili s hostiteľmi, bolo už poludnie, čas obeda. Im sa však na jedlo nechcelo ani len pomyslieť. Znechutení a rozladení z nepozvanej návštevy ľahli si oddychovať na ležadlá pod orechom. Len-len že nezaspali, keď spoza bránky na nich zakričal Horárov brat s manželkou a dvoma dospelými dcérami. Novoprišelci neostali dlho, pojedli, popili a ako rýchlo prišli, tak ich aj nebolo.

Pokoj a ticho v záhradke však netrvalo dlho. Sotva sa manželia opäť uložili na ležadlá a s rozkošou začali užívať prichádzajúci spánok, prikvitla za veselého džavotu početná rodina Horárovej sestry.

- Hriech sedieť doma v takomto prekrásnom počasí. No nie? - zaštebotala sestra. - Aby ste sa tu nenudili, prišli sme vás navštíviť. Ďurko, - obrátila sa na svojho manžela, - nože vyber z tašky to víno.

Skôr než bolo víno na stole, o čisté poháre sa postarala pani domáca, pritom však nenápadne pošepkala manželovi, že hostí už nemá čím ponúknuť, nič neostalo ani zo zákuskov. Už aj čipsy sú het. Horár iba beznádejne mávol rukou.

Po treťom poháriku vína si hostia pozreli záhradku. Deti sem-tam pošliapali v hriadkách šalát, koreňovú zeleninu, potom sa vrhli na maliny. Horárovej sestra si narezala kyticu prekrásnych ruží, ktoré majitelia doposiaľ chránili ako oko v hlave.

- Len si kľudne vyberte! - rezignovane nabádal Horár svojich hostí. - Je ich tu habadej.

Pred záhradkou sa zastavilo ďalšie auto. Horár už iba bezmocne sledoval, že z neho vystúpil jeho bezprostredný nadriadený Šaňo Toman, sprevádzaný, pravdaže, manželkou. Nedalo sa nič robiť, aj tých milo privítal a posadil k stolu pod orechom. Priniesol ďalšiu fľašu vína, už z manželkinej rezervy. Ponalieval do pohárov, štrngli si. Hostia jednostaj šveholili a šveholili, až to hostiteľov omrzelo. Bez slovíčka počúvali, ale iba zdanlivo, nedokázali vnímať, o čo vôbec v celej debate ide. Horárovi sa už-už zavierali viečka, keď ho manželka pod stolom kopla do členka, beztak už boľavého.

- Našich hostí určite zaujíma záhradka. Jožko, ukáž im ju! - preberala k životu manžela.

Tomanovci si tiež začali zobkať z malín, ochutnávali kyselkavé egreše a, pochopiteľne, aj im sa páčili hriadky so zeleninou. Gazdiná ich nemusela dvakrát prosiť, aby si len nabrali smelo, čo sa im len do nylonového sáčku vojde.

Medzitým sa Horárova sestra s početnou rodinou prišla rozlúčiť. Gazda ich odprevadil až k bránke.

- Budúci týždeň vám donesieme čerstvé špekáčiky a slaninu na opekanie. Bude nám fajn, uvidíte, - sestra sa milo usmiala a tresla bránkou.

Horár kráčajúc naspäť k Tomanovcom tuho rozmýšľal o tom, že tento pozemok predá a kúpi si druhý, ale poriadne ďaleko. Že kde, to nikomu neprezradí. Návštevníkov si bude sám vyberať a nedopustí, aby sem takto lozil každý, kto si len zmyslí.

Na stole okrem ovocia už nebolo nič ani na zakusnutie. Aj poháre boli prázdne, po minerálke a víne zostali len návratné fľaše. Tomanovci sa pomaly začali zviechať.

- Šaňo, vy nechodíte na záhradku? - opýtal sa Horár s úprimným záujmom.

- Čoby sme nechodili! Skoro každé popoludnie sme tam, - prezradil Toman tiež otvorene. - Iba koncom týždňa nie, - dodal vážne.

- A to už prečo? - zagúľal očami Horár.

- Prečo, prečo? Nie sme sprostí celú sobotu a nedeľu častovať hostí. Prídu si bez ohlásenia, jedia, pijú, odpadu narobia… Mňa nech nikto nemá za blázna!

Dobre vravíš, tisol sa Horárovi súhlas na jazyk, ale radšej si to iba myslel, aby si návštevníci nepredĺžili termín odchodu.

Keď sa hostia predsa len rozlúčili, slnko si už sadalo za malú hôrku a čudesne pozlátilo vrchné konáre stromov. Horár aj Tomanovcov, ako sa patrí, vyprevadil po bránku.

- Predáme a basta! - ako na skúšku húdol si pre seba stroho, odhodlaný prekonať i poslednú prekážku, vlastnú ženu, citovo stále spätú s miestom svojej mladosti. Tá ho však zaskočila, na prekvapenie išla mu v ústrety už vystrojená na odchod:

- Rýchlo sa obleč, ideme!

Účtovník Jozef Horár sa aj bez pýtania dozvedel, že sa ide na návštevu k synovcovi na chatu. Ihneď mu prišlo na um, že pri synovcovej chate v parádnej prešovni pod stropom visia perfektne vyúdené šunky, voňavé klobásy a vo vnútri chladnej pivnice sa zoraďujú dubové sudy so znamenitým domácim vínkom…