Skvelým perom požehnaný básnik Štefan Žáry toho času napísal, že aj básnik je iba človek, „aj naňho čaká roztvorená zem.“ Žiaľ, potvrdil to najnovšie aj prípad nášho sarvašského básnika, ktorý od roku 2009 býval v Tokaji. Básnik Michal Blaško 25. februára 2014, v 73. roku svojho života, po dlhodobej ťažkej chorobe odišiel od nás - do večnosti.

Michal Blaško sa narodil r. 1941 v Sarvaši, v slovenskej evanjelickej rodine. Základnú a strednú školu ukončil vo svojom rodnom meste. V roku 1963 skončil v Budapešti štúdium ekonómie a v roku 1968 aj učiteľstva. Potom sa stal úradníkom v Békešskej Čabe. Po roku sa presťahoval do Tokaja, kde 30 rokov pôsobil ako učiteľ, z toho 20 rokov bol aj knihovníkom. Ako dôchodca sa vrátil do svojho rodiska, žil v Kardoši pod Sarvašom, ale v roku 2009 ho osud zase vrátil do Tokaja.

Svoju slovenskú identitu skalopevne potvrdil vo svojich básňach Kto som ja? a Ľem Slovák som. Aj keď mu život nedožičil učiť sa v slovenských školách, predsa sa stal pevcom a kronikárom svojho národa. Básne začal písať už v piatej triede základnej školy. Písal dvojjazyčne, a svoje slovenské básne písal v miestnom nárečí. Snažil sa pozdvihnúť na básnickú, spisovnú úroveň krásnu sarvašskú slovenčinu. Tvoril tradičné viazané verše, ale aj prekvapujúce kaligramy, a žongloval so slovami na rôzne spôsoby. Zbieral a knižne zachoval aj rôzne druhy ľudovej slovesnosti (anekdoty, piesne a pod.). Jeho knižky sú ilustrované kresbami, maľbami, linorytmi, ktoré mu darovali jeho známi umelci a priatelia (Ruzicskay, Andrusko, Tenkács,...), a vlastnými fotografiami. Aj v jeho maďarských textoch sa miestami objaví slovenské slovíčko, veršík, sloha, ba občas aj celá báseň, vykľuje sa jeho slovenské Ja.

Akákoľvek práca sa mu v živote dostala, vykonával ju svedomite, čím si vyslúžil uznanie a vyznamenania. Posledné z nich bolo v roku 2013, keď pri 50. výročí ukončenia štúdia na Ekonomickej univerzite v Budapešti získal zlatý diplom. Bolo to zaslúžené a skvelé ohodnotenie jeho celoživotnej svedomitej práce. Žiaľ, choroba si nevyberá. On už vtedy bol vážne chorý. A práve teraz, prvého marca, keď sa rodia tieto riadky, jeho odprevádzajú na tokajský cintorín: dcéra Katka, sesternica Anka a ďalší príbuzní, priatelia a dobrí ľudia, na posledný odpočinok.

Miško bol aj úprimným a verným priateľom. Vraví sa, že naozaj zomiera len ten, na koho sa už nikto nepamätá. Miško nám tu nechal 8 kníh, v nich nám on žije a bude žiť aj ďalej. Česť jeho pamiatke.

Gregor Papuček

Slová do večnosti

Ťažko nám je na duši,
veru ťažko,
že si odišiel od nás,
Miško Blaško.

Kardošania, aj mnohí
Tvoji známi
spomínajú na Teba
spolu s nami.

Smúti za Tebou Sarvaš,
Malý Senec,
aj ten, čo Ti tu zo slov
pletie veniec.
Aj ten tokajský veľký
sprievod ľudí,
v ktorých Tvoj náhly odchod
smútok budí.

Anekdoty, pesničky,
múdre slová
čiperne si pozbieral
svojim znova.

Chránil si lesk sarvašskej
slovenčiny,
písomne si poháňal
naše mlyny.

Odišiel si, už si tam,
priateľ drahý,
nemárnil si zbytočne
svoje snahy.

Nechal si nám osem kníh,
mannu z neba.
Tvoju dušu máme v nich,
čiže: Teba.

Za to všetko vďaku a
hold Ti vzdáme,
a česť Tvojej pamiatke
zachováme.