Koreň v rodnej zemi ● Z veršov Zdenky Lacikovej
Neprichádzam k vám s múdrosťou.
Čo jedným múdrosť - iným zdá sa prosté.
Balíček básní. Balík slov
vám podám. Prosím, na srdci ho noste.
Zhrbene pri kolovrate
pradie čas cesty,
dlhé trate,
s vretienkom sa svižne točia.
Hry detstva navždy
ukryl v očiach.
Noc, tiel nemá pantomíma,
mladosti z hlavy
veniec sníma.
Ráno vdýchlo pokoj čistý.
Nôtia kohútí
tenoristi.
Vraj toľko rokov! A taká mladá?
Ty nezostarneš nikdy hádam,
veď každá jar ti, tak ako vtáky,
i mladosť vráti. Život je taký.
Viem, ja už viem to, čas vpred ísť musí,
no smieť sa vrátiť, zasa pásť husi,
plakať aj smiať sa, všetko do vôle,
objať vás ľudia, polia, topole
a vyjsť na stráne s hrudou zoranou,
ohriať si dlane teplom gaštanov...
Z rozprávok sa k nám sype voda.
Slamky sa chytám stále vyššie.
Mesačný krajec zlá noc hlodá.
Divne sa zboka nabok kníše.
Predo mnou tma. Tma z astrachánu.
Znova sa túlaš cestou zmyslov.
Už si ma všimni, ustráchanú.
Stratené slová tíško vyslov.
V korunách stromov mladosť hniezdi
a pod jej krídlom tvoja duša
počíta všetky šťastné hviezdy.
Zaletieť až k nim v duchu skúša.
Pevný je koreň v rodnej zemi
a čo má krídla - všetko letí.
Ak by bol svet dnes zrazu nemý,
kričal by kameň hlasom detí.
Dať celé detstvo do uzlíka,
zabaliť všetko, čo má cenu,
obzrieť sa, zasmiať a či vzlykať
na ceste k diaľkam, k neznámemu?
Už rastie báseň, zrelé semä,
v jej jemnosti je skrytá sila.
Aj keby ústa boli nemé,
aj tak by v srdci vyklíčila.
V prítmí babkinej povaly
zuneli osie hniezda.
Tam sme sa svetu schovali.
Tam, trochu bližšie k hviezdam.
Voňalo žito medené,
široko rozhrabané.
Byť zasa v detskom Edene,
začierať malé dlane
do teplej vrstvy pšenice!
Z nej vlhká sladkosť sála.
Odmeriam plné merice.
Navždy sa cítim malá.
So snehom do sŕdc pokoj padá,
radosťou tichou zavanie.
Mráz bielo píše po záhradách
sviatočné snežné želanie.
Čas odhryzol si ďalšie sústo.
Ďalší rok placho kráča k nám
a praje, nech tam, kde je pusto,
nie je už nikdy nikto sám.
Mať klobúk, hneď ho z hlavy zložím
a nechám svoje vlasy vetru.
S úklonom úsmev smerom k lóži.
Tak dohraj, trúbka, už mi netrúb.
Už dohrané je predstavenie,
už každý čaká na poklony.
Len čas sa stále ďalej ženie
a nikto z nás ho nedohoní.
Zdenka Laciková, rodená Pešlová, pochádza z Prašíc. Narodila sa v roku 1969 v Topoľčanoch. Absolvovala Strednú knihovnícku školu a Strednú pedagogickú školu v Bratislave. Pred vydaním debutu Vínopády (v roku 2000) publikovala v Sme, Novom slove, Dotykoch a Gama magazíne. Jej básne a zamyslenia boli recitované v Slovenskom rozhlase, rádiu Twist a VTV. Úspešná bola v autorských súťažiach Literárne Šurany, Literárne Topoľčany, Literárna Senica a Literárny Zvolen, je laureátkou Chalupkovho Brezna, víťazkou Mělnického Pegasa a viacnásobnou víťazkou O Tachovskou renetu v ČR. Za svoju literárnu tvorbu získala Cenu Ministerstva školstva SR, Cenu Mikuláša Kováča udelenú Literárnym a hudobným múzeom pri ŠVK v Banskej Bystrici, v ČR Cenu Jana Masaryka udelenú nadáciou JANUA v Prahe. Poetka je členkou Spolku slovenských spisovateľov. V roku 2001 vyšla autorke básnická zbierka Úponky, v roku 2003 Spieva mi život, v roku 2006 Koreň v rodnej zemi a Husle v nás. Poetka je vydatá, má syna a dcéru. Žije a tvorí v Kopčanoch. Webová stránka poetky Zdenky Lacikovej: http://www.zdenkalacikova.webgarden.cz
