V okovách času - nadčasovo ● Mocná veža vysokej múdrosti
Básnici sú na to, aby znepokojovali ľudí otázkami, a takto verejne oslovená veda a politika, ak vie, nech odpovie na básnikove aktuálne, ba pálčivé opytovacie vety.
Keďže básnik na svoje otázniky nedostal uspokojivú odpoveď ani od vedcov, ani od politikov, musel sa vrátiť k svojim pradávnym istotám, ako je viera, láska, pokora, vernosť, tvorivá práca, vytrvalosť statočnosť a stálosť. Tieto prastaré hodnotové konštanty našiel v svojich slovenských predkoch, v zablatenom živote slovenských otcov a matiek. Ale aby sa zaskvela svojou ozajstnou žiarou nad nami hviezda ich pravdy, musel ju očistiť od nánosu nežičlivého času, aby dokázal jej nadčasovú, večnú hodnotu, ako doposiaľ utajený, zamlčaný a predsa znovuobjavený poklad nášho víchricami ubíjaného života. Hovorí sa, že naše slovenské korene sú už dávno pod zemou. Mali by sme zároveň myslieť aj na to, že práve tieto zablatené korene držia pri živote celý ten strom, nech už príde naň trebárs víchor alebo hrom.
Juraj Antal - Dolnozemský, autor básnickej zbierky V okovách času, vydanej pri príležitosti 260. výročia založenia Slovenského Komlóša, v dávnej minulosti našiel odpoveď na všetky otázky našej doby, ktorá stratila cestu, správny smer, ako o tom podáva svedectvo ľudová pieseň:
„Ideme, ideme, ej, cestičku nevieme,
ej, cestičku nevieme.
Dobrí ľudia vedia, ej, oni nám povedia,
ej, oni nám povedia.“
Ale kdeže sú tí dobrí ľudia? Aby sme boli celkom konkrétni, dnes môžeme byť hrdí na takých dobrých a talentovaných ľudí, ako bol napr. Ján Gerči, Ján Sekerka, bratia Korbeľovci, Štefan Hudák, Ondrej Kulík, Štefan Nemčok, Jozef Ondráš Markuš, Judita Tomková, Július Dedinský, Pavel Samuel, Michal Bernula, Helena Čarejšová-Hrabovská, atď... Oni a mnohí iní predstavujú naše aj dnes živé korene, lebo ich odkaz vernosti bude stále živý a aktuálny aj v budúcnosti. Slovami básnika: „Živé, čerstvé korene, na prežitie stvorené.” A ďalej v básni My sme tu doma čítame: „...čo bolo, už je preč, chráňme si radšej našu reč! Ukážme teraz svetu, že vieme čítať dejiny, a že sme k súžitiu obrovskú múdrosť zdedili.”
Život našich predkov nám hovorí o tom, odkiaľ ideme a kam smerujeme. Ich živý odkaz hovorí aj o tom, čo je to sloboda a spravodlivosť. Lebo čím viacej bol dakto utláčaný pre svoje nízke spoločenské postavenie, alebo pre svoju národnú inakosť, tým jasnejší a zrozumiteľnejší obraz si dokáže vytvoriť o slobode a spravodlivosti. Z pekla mnohorakého, alebo, povedzme, všestranného útlaku do ríše slobody nespútanej fantázie týchto slovenských dejateľov, čiže do reálneho neba kresťanskej viery (ktorá je predpokladom večného života), vedie veľmi hrboľatá cesta. Strom ľudského života má dva hlavné korene: národné a kozmické povedomie. Ak len jeden chýba z týchto dvoch koreňov, ide o človeka duševne chorého, ak chýbajú obidva, ide o človeka duševne mŕtveho. Národné povedomie je neodlučiteľnou organickou zložkou ľudského sebapoznania, ľudskej dôstojnosti. Kozmické povedomie je neodlučiteľnou organickou zložkou kresťanského sebapoznania, kresťanskej dôstojnosti. Ten prvý koreň určuje vzťah človeka k svojmu národu, rodisku, rodine, rodnej reči a kultúre a zároveň determinuje jeho miesto na Zemi. Ten druhý koreň určuje vzťah človeka k Bohu, k sebe samému a k ostatným ľuďom a zároveň determinuje miesto človeka (ľudstva) vo Vesmíre. Spomenutí naši predkovia mali zdravé oba tieto hlavné korene. Preto nám, zablúdeným, môžu aj dnes ukázať správny smer.
Viera a nádej básnika Dolnozemského pochádza taktiež od našich veriacich predkov. V básni Komlóš čítame: „Čo čakalo otcov, matky, keď s únavou na zem kľakli? (...) V srdciach niesli pevnú vieru, že čiernu zem skrotia celú, nakoniec pred nimi sklesne! Boj priniesol svoje plody, ona nielen v náruč vezme, lež aj pre každého rodí.“
Každý človek, ktorý odhodlane zápasí s osudom o záchranu základných hodnôt života, nevyhnutne sa stretne s bytostnými otázkami ľudskej existencie. Kde je pôvod a čo je cieľom života? Čo je to človek? Či je človek človeku vrúcnym, verným druhom, alebo vlkom, či katom? S kým si líhame do postele? S láskou alebo so šelmou? Prečo sme sa narodili, prečo žijeme a prečo musíme zomrieť? Zvieratá si nemusia hlavu lámať nad takýmito otázkami, keďže nedisponujú schopnosťou myslenia. Ale sú aj takí ľudia, ktorí si nelámu hlavu nad tým, prečo aj dnes umierajú hladom milióny ľudí, vrátane státisícov detí. Ako vyriešiť otázku preľudnenia našej planéty, nášho jediného možného spoločného domova? Vojnami, alebo racionálnym plánovaním, optimálnym organizovaním nášho spoločenského života? Lebo nie to je najbohatšia krajina, kde sa vyrába najviac poľnohospodárskych a priemyselných produktov na jednu osobu, lež taká, v ktorej sú spravodlivo rozdelené plody tvorivej práce a v ktorej je spravodlivo rozdelená aj práca.
Žiaľ, sú i ľudia, ktorí myslia takto: Žijeme iba raz, využime maximálne tento krátky čas, ktorý máme k dispozícii. Kedy sa zrodí spoločnosť, v ktorej by žili ľudia pre človeka dôstojným životom bez ohľadu na ich pôvod a spoločenské postavenie? Kde je taká spoločnosť? Ktorá politická strana dokáže vytvoriť takú spoločnosť, v ktorej sa uplatňujú zásady slobody, rovnosti a bratstva? Za koho je hodno hlasovať? Za ktorú stranu, za ktorú osobu? V básni Zima čítame: „Páni sa zase hrajú so sľubmi, vôbec ich netrápi, čo bude s ľuďmi! Z dejín, žiaľ, sme sa nepoučili ani na jednej strane, ako byť, iba si nezodpovedne duše hrýzť!” Keď sa ma niekto opýtal, na koho som hlasoval, povedal som, že jedine za Ježiša Krista, lebo v jeho prísľuboch som sa ešte nikdy nesklamal. Sväté písmo podáva svedectvo o tom, že Ježiš Kristus onedlho príde k nám znova, a to s veľkou slávou a mocou, keď oprávnene a spravodlivo posúdi živých a mŕtvych podľa ich skutkov. Oprávnene, lebo on je naším stvoriteľom a vykupiteľom v jednej osobe, on je majiteľom celej Zeme a všetkého, čo je na nej. Spravodlivo, lebo on je nielen synom Božím, lež aj synom človeka. To bude on, ktorý obnoví nebo aj zem, kde bude panovať večná pravda a večný mier. Ale aj zatiaľ musíme nejako „prežiť, pretrpieť, trpezlivo pretrvať, chrániť nepretržitosť! Kto posúdi správne, že dnes čo je dosť?” - radí autor, a zároveň nám kladie ďalšiu básnickú otázku. V básni Čas spas môžeme čítať: „Skrušuje nás každého - pútnikov dočasných - čas! To nikdy nevieme, že dokiaľ je platný pas!” Zbierka V okovách času dostala názov podľa titulu rovnomennej básne, v ktorej čítame: „Čas, som ti povďačný. Mám ťa rád, čo aj v ťažkých okovách! Váham, ale viem, že ako väzeň žijem s tebou, z teba, v tebe, a v srdci nosím ciele.” Záverom si všimnime autorove slová na zadnom prebale knihy: „Čas plynie a ja len dúfam, že táto básnická zbierka pretrvá, a vy si ju budete môcť prečítať aj s odstupom času.”
Prečítajte si pozorne všetky básne tohto básnika-samouka a zistíte, že ešte nie je všetko stratené. Všimnite si nadčasové hodnoty jeho životných zásad. Básnik sa ocitol v okovách času, z ktorých ho však vyslobodila viera jeho predkov, viera básnika, viera v budúcnosť človeka, ktorá sama osebe predstavuje ozajstnú nadčasovosť. Čiže večnosť, ktorá je tu prítomná a rukolapná v ďalších veriacich generáciách, v živote našich potomkov. Teda vo vás, milí čitatelia, ktorí si nás môžete čítať aj s odstupom času, keď my (vaši predkovia, vaše slovenské zablatené korene), budeme už dávno pod zemou, o ktorej básnik spieval takto: „Boj priniesol svoje plody, ona nielen v náruč vezme, lež aj pre každého rodí.”
LuNo-Archív:
http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3668
http://www.luno.hu/mambo/index.php?option=content&task=view&id=3152
Ľudia
zase
blúdia!
Celé zástupy!
Tam hore
- zahrmelo!
Do všedných dní
naráža strach,
na dedinskom dome
podľahol starý dach!
Pôstny vietor
do očú dúcha prach!
Akoby do ružova
rozkvitli omyly,
zelenajú sa
čerstvé mohyly.
Pýšia sa
veselí zradcovia,
dostali sa k slovu.
A my?
A my ďalej máme
smolu?!
Človek omáľa,
váha, zlyhá, hľadá,
v omyloch putuje,
a chce byť aspoň
o včerajšky viac,
alebo čo iba
o jedinú
mizernú piaď!
Pozor!
Slovo nemá kde cúvať,
pozor, stop!
Čušíme ako hrob!
Ďalej ani krok
dozadu!
Tu už len odhodlaný,
múdry
núka správnu radu.
Tam hore
celú noc
zápasili
rozvadené
sily,
kruto bleskami
hromy bili.
Studený strach,
nepokoj vládol
nad všetkým,
čo len dýchalo
a bolo živé,
z oblohy
ani na druhý deň
neskapali
oblaky sivé!
Spustil sa prudký dážď,
pod mlákami
v blate ležala opitá zem!
Konečne splnil sa sedliakom
dávno želaný,
jarný sen.
Ospevujeme vás,
mnohokrát
aj falošným hlasom.
Vás,
ktoré vždy a vždycky
zápasíte s časom.
Pokiaľ my nemáme
ani pokyn na to,
vaša rada je aj
nad ozajstné zlato.
Keď potrebné by bolo
horieť,
my tam iba tlieme.
Tú číročistú
pravdu o vás
už len prineskoro zvieme.