Zdenka Laciková ● Rok

Január má zimnú tvár. Pozrel na ňu, zrazu,

zamrzlo mu zrkadlo od chladného mrazu.

 

Dvanásť detí, mesiacov, prišlo ku mne včera

a riekli mi: Opíš nás! No tak, chyť sa pera!

 

Tak tu sedím. Poslušne, s oddanosťou sluhu,

popisujúc mesiace, píšem báseň dlhú.

 

Január má zimnú tvár. Pozrel na ňu, zrazu,

zamrzlo mu zrkadlo od chladného mrazu.

 

Február má kalendár o dosť kratší veru.

Nevie chytiť zlodejov, čo mu dníčky berú?

 

Marec sa rád usmieva, veď s ním celá lúka

štedrou rukou veselo prvé kvety núka.

 

Apríl býva bláznivý, veď je pravda taká,

že raz slnkom poteší a raz dažďom ľaká.

 

Máj mesiačik pre lásku a čas pre básnika,

veršom v zámke svojich pier krásu odomyká.

 

Jún sa lúči so školou, on vie, že čas letí,

že jeho deň posledný majú rady deti.

 

Júl má náruč slnečnú. Teplým bronzom zvoní.

Cválajú k nám prázdniny na slncovom koni.

 

Augustové oči sú moria modročisté,

zem si v nich tvár umýva ako rosa lístie.

 

September je september. Čo mám k tomu dodať?

Že čas, prievan v hodinách tečie ako voda?

 

Október je studený. Každý vieme svoje.

Vetry v holých konároch hrajú na hoboje

 

a november ponáhľa, aby prišla zima.

Všetkým kvetom do radu dychom hlavy stína.

 

Čo december? Ospalý. On pred dlhým snením

prestrel bielu perinu po celučkej zemi.

 

Január ...a dokola. Už mi skrehli dlane.

Tak to ide. Stále tak. Tak je napísané.