Na takých ľudí sa nezabúda ● Z vďaky Vojtovi
Muž so širokým úsmevom a sýtym, mocným hlasom - Vojtech Kondrót. Jeho hlas som poznala prostredníctvom vysielania Slovenského rozhlasu, ale v skutočnosti vyznel akoby bol posadený oveľa hlbšie. A hoci bol jeho prejav dosť dominantný, najviac ma na Vojtovi zaujalo jeho počúvajúce srdce.
Okrem počúvania slov dokázal totiž vnímať a citlivo reagovať. Niežeby jeho posudzovanie básní vyznelo vždy priaznivo. Bol realistický, dokázal sa odosobniť a učil aj iných, najmä mladých a začínajúcich autorov, aby sa na vlastnú báseň pozreli tak trochu cudzími očami a vedeli ju posúdiť z rôznych uhlov.
Dobre si pamätám, ako ma mrzela jeho kritika. Keď som si však uvedomila, aká je cielená a že uplatnenie rád, ktoré som dostala, ma zakaždým viedlo o krok vpred - nechala som sa nasmerovať. Čítala som presne podľa jeho pokynov verše iných autorov, veľa som uvažovala, pracovala, prepisovala, cizelovala.
Vojtech Kondrót pomáhal mnohým básnikom. Nedávno mi to pripomenul môj básnický kolega a zároveň spolužiak - knihovník Gabriel Németh z Čiernej nad Tisou. Hoci Kopčany, kde žijem, ležia na západnej hranici Slovenska a Čierna nad Tisou na východnej hranici, pri prvých básnických krokoch nás oboch stál Vojto. Samozrejme, takých autorov, ktorých učil, je na Slovensku veľa. Mnohí úspešne píšu, pracujú v médiách. Nečudo, veď Vojtech Kondrót - tento činorodý poet - zastrešil Miniškolu poézie a prózy v časopise Kamarát, Dielňu mladých autorov v Novom slove bez rešpektu, svoju rubriku mal aj v Gama magazíne, v rozhlase. Stal sa tak otcom mnohých básnikov.
Z vďačnosti som svoju najnovšiu knižku Po špičkách otvorila prostredníctvom jeho krásnej básne Rozbilo sa dvoje hodín.
Určite je veľa spisovateľov a čitateľov, ktorí ho mali radi a ktorí si ho pamätajú dodnes. Na takých ľudí sa nezabúda...