Oldřich Kníchal ● Vyhnanstvo a raj
Na vlastný obraz? Znelo to lichotivo a povzbudivo, až vypäl hruď. Lenže aký je ten obraz, keď ho nevidí. Môže sa s ním iba zhovárať. Nechápavo potriasol hlavou.
Ten, kto dokáže stvoriť bytosť na svoju podobu, musí byť nekonečne mocný, alebo dokonca všemohúci. No ani ten, kto vzišiel z jeho rúk, nemôže byť čírym tieňom svojho stvoriteľa. Ak nie všemocný, tak aspoň mocný, premocný, zamyslel sa Adam a tá myšlienka sa mu zavŕtala do hlavy. Márne napínal pamäť, nemohol si spomenúť na nič, bezvýsledne pátral vo svojom plytkom vedomí. Nevedel nič o svete a živote, nechápal, odkiaľ a prečo sa tu vzal. Nemal to najmenšie poňatie o veciach, ktoré ho odrazu obklopili. Netušil, odkiaľ mu do tela vniká tá sviežosť a čo spôsobuje ten slastný pocit v údoch.
Pôda pod bedrami bola kyprá a teplá, akoby sa zrodil spolu s ňou. Adam vnímal spev vtákov, dýchal vôňu zelene, načúval zurčaniu prameňa a nevedel, čo si teraz počne so sebou a čo s ním zamýšľa ten nadovšetko záhadný a všemohúci stvoriteľ.
Náhle sa v jeho útrobách ozvala potreba čohosi, čo nedokázal pomenovať, a čím naliehavejšie sa hlásila, tým väčšmi sa mu žiadalo urobiť niečo, aby ju ukojil. Otvoril ústa:
- Pane, čo mám urobiť, keď mi vyschýna v hrdle a žalúdok sa mi zviera prázdnotou ?
- To sa ti prihodí ešte veľakrát, - ticho sa zasmial Neviditeľný. Preto si v mojej záhrade, kde nájdeš všetko potrebné. Plody stromov utíšia tvoj hlad a svieži prameň uhasí tvoj smäd.
- Hlad a smäd - opakoval Adam, akoby spoznával príčinu svojho nepokoja. Ešte stále ho sužovala otázka, čo s ním bude ďalej.
- Pane, ak si mi dal svoju tvár, potom mám aj moc, aby som tiež dokázal stvoriť tvár podľa svojej tváre.
- Pravdaže, budeš otcom svojich potomkov, - pobavene pritakal Neviditeľný. Je to veľká a zodpovedná úloha. Nestačí však iba zasiať semeno svojho rodu, musíš veľmi dbať na to, aby to semeno vyklíčilo a dalo dobrú úrodu. Ak sa ti to nepodarí, spôsobíš mi sklamanie.
- Nechcem ťa sklamať, - sebavedome sa zatváril Adam. - Lenže čo mám robiť, aby sa mi to podarilo?
- Začni svoj deň. Očisti sa v teplom prameni a potom zájdi na pasienky a dozeraj mi na stáda. Keď slnko zájde za obzor, vráť sa do svojho príbytku a ulož sa k spánku.
Horúčava kosila stále úpornejšie. Dňom a nocou praskali uschnuté stromy a bezlisté vetvy padali na zem a menili sa na raždie. Nad košiarikom a okolo neho krúžili supy a hyeny, vetriace blízkosť krvavej hostiny.
Napokon svitli dni, keď sa suchá a horúca smrť zadrapila do ľudí. Opäť nastal čas vajatania a zúfalstva, čas volania o pomoc. Žena si darmo prikladala batoliatko k prsiam, sotva jej mlieko vystreklo z prsníka, hneď sa beznádejne zrazilo. Posledná ovečka, ešte než dodýchala, olizovala nehybné ružové tielko uložené na suchej rozpálenej slame.
Adam a Eva si v zúfalstve hrýzli pery až do krvi. Z očú im tryskal prúd sĺz, príliš slaný, aby dokázal uhasiť neznesiteľný smäd. Omdlievali, tackajúc sa v bolestných kŕčoch a pred vidinou potôčika prýštiaceho z hlbín rajskej záhrady.
Na samom dne beznádeje ich ovládla podivná a spásna myšlienka. Zachytili sa jej úporne, so zvyškom ubúdajúcej sily. Na mieste, kde Adam objavil stopy machu a lišajníka, sa pohrúžili do zeme, prenikali do nej hlbšie a hlbšie, až narazili na lepkavú hlinu. To ich povzbudilo. Prilipli k tej hrude ako k poslednej nádeji. Hlina sa ich prichytávala, tak nasiakla zvyškom ich telesnej vlahy. Keď sa zdalo, že obidvaja v najbližšom okamihu padnú námahou, pred zrakom sa im zalesklo bahnisté dno.
Je to len sen? Prelud alebo zázrak? - spytovali sa. Možno iba blúznia, uisťovali sa v duchu, lebo ústa nedokázali vydať ani hlásky. Stal sa zázrak – spoznávali, že zem, do ktorej sa zahĺbili celým telom, konečne vydala svoj dlho utajovaný poklad. Sklonili sa nad tým pokladom, padli naň tvárou a ústami sa prisali k lesknúcej sa hladine. Premohla ich neodolateľná únava a sen. Spočinuli na tom nepatrnom kúsku vlhkej pôdy, nehybne, zvinutí do klbka, akoby sa už navždy mali poručiť osudu.
Precitli na chlad a vlhko. Vzápätí sa zachvievali pod náporom lejaku, bičujúceho ich nahé telá. Zimnične sa motkali v hustom bahne. Zo studne, ktorú vyhĺbili slabými rukami, však nevychádzala smrť, ale život. Krotko a nesmierne pomaly, ako po svojom zrodení sa kolenačky vliekli dažďovou clonou k svojmu chatrnému obydliu. Po tvári im stekal prach zeme zmiešaný s vodou.
x x x
Ľudia pod skalnou horou boli v myšlienkach ešte ďaleko od hodiny záhuby v tom vzdialenom svete. Ich pozornosť upútavala starosť o vlastný zajtrajšok a zajtrajšok potomka, ktorý sa mal zanedlho zrodiť z Evinho lona. Ak sa narodí a ostane nažive, stane sa tak iste preto, aby na svete nezostali osamote. Ak sa dožijú ďalších rokov, môžu sa dočkať príchodu svojich detných detí a potom už pokojne odídu s vedomím, že ani ich deti neostanú opustené. Nepokojné snáď až za hrob ostane jedine ich svedomie. Nespokojnosť so sebou samými ich bude trýzniť do najdlhšej smrti. A potom? Čo bude ďalej? Dočkajú sa pokoja vo večnosti a dočkajú sa ho vôbec, keď sa predsa nikdy nedozvedia, čo sa stane s nimi po ich odchode.
Ako to tu bude raz vyzerať ? - rozhliadol sa Adam okolo seba. Ustavičným úsilím a vlastnými rukami donútil kamenistú pôdu, aby rodila a dávala plody. Vysadil stromy na úžitok i okrasu, postavil príbytok pre seba a ženu, pre čas pohody i nepohody. Vlastnoručne zhotovenými nástrojmi opracovával kameň a drevo. Čo všetko raz môže dosiahnuť celý rod, ten dlhý zástup, ktorého bude neustále pribúdať, až tých potomkov bude viac ako hviezd na nebi. Pohľadom zablúdil do tých výšin a so zovretou hruďou užasol nad svojou malosťou a snáď i márnosťou svojho počínania. Nikdy a nič nebude dokončené a všetko sa bude začínať odznova? Tam, hore, sa odpradávna nič nezmenilo a nezmení sa nikdy. Tam, na nebesiach, kam on nedosiahne svojou vôľou. Mohol by hoci úplne zmeniť život na zemi, ale tam, v nekonečných výškach a hlbinách sveta, sa nepohne jedno jediné zrnko.
Všetka súš je z číreho prachu, ale z čoho sú hviezdy, Mesiac a Slnko, ktoré im svietia na cestu vo dne i v noci? V mysli mu blysla spomienka z rajskej záhrady, kde mu Všemohúci rozprával o svojom stvoriteľskom diele. Ako rozkázal vodám na nebi, aby sa oddelili od vôd na zemi, a potom aby sa moria na zemi oddelili od všetkej pevniny.
Slnko, Mesiac a hviezdy sú iste zo svetla tepla, čo vyžarujú na zem, aby nevychladla. Vlaha z nebeských vôd dáva klíčiť a kvitnúť rastlinám a z vôd zeme sa napája všetko živé tvorstvo. Teplo, svetlo a voda zohrievajú a zúrodňujú číročistý prach !
Slnko práve stálo v nadhlavníku a príjemne zohrievalo údy. Adam pookrial pod vľúdnymi papršlekmi a so vzdychom si spomenul na bezoblačné chvíle odpočinku a rozjímania v záhrade svojej mladosti, na chvíle blaženej nevinnosti v ruke všemohúceho stvoriteľa. Akoby sa mu v tejto chvíli prihováral jeho hlas: - Tu, pod slnkom, si prvýkrát otvoril oči a tu, pod tým istým slnkom, ich privrieš naposledy.
Adam otvoril oči doširoka, aby ešte väčšmi vychutnal pohľad na nekonečne zázračnú oblohu a opakoval si slová z dávneho času: Všetko je dobré tak, ako je a všetko, čo je na nebi a zemi, má svoju príčinu.
Akoby opäť prežíval deň svojho stvorenia: plnými dúškami vdychoval povetrie presýtené teplom a svetlom. Cez pokožku mu presakovali kvapôčky potu a telom mu prúdili riavy prašných zrniečok. Cítil, ako nohami vrastá do zeme a keď privrel oči, uvidel hviezdy a oddával sa ich vábnej žiari. Namýšľal si, že je z dvojakého prachu, že jeho miesto je zároveň tam, hore, i tu, dole, až sa mu z tej závratnej predstavy zatočila hlava.
Slnko sa už skláňalo k západu, ale on tam ešte vždy postával ako v ošiali, s pocitom, že sa okolo neho dejú neobyčajné veci a že najbližšia chvíľa sa mu stane osudnou. Až po chvíli sa dočkal nesmiernej úľavy a vtedy ho odrazu opustila úzkosť a obavy. Kedysi mu tieto pocity boli cudzie.
x x x
Vraj raz ich syn, ako to tvrdí Eva, dopestuje práve také sladké ovocie, aké užívali v záhrade svojej mladosti. Práve také sladké – ako to môže vedieť. Buď sa nedokáže zmieriť s tou stratou, alebo sa dočista zabudla vo svojej kolíske. Eva ho už dávnejšie ubezpečila, že ich syn (lebo v skutočnosti obaja dúfali, že to bude syn) by sa mal naučiť obrábať zem a pestovať obilie. Chlieb bude ich každodenným ovocím a potravou. A druhý syn (lebo v skutočnosti obaja dúfali, že to bude zase syn) by mal poľovať na zvery, ktoré sa raz na zemi rozhojnia. A ten tretí syn (lebo dúfali, že budú mať troch synov) by mal vyháňať na pašu dobytok. Oráč, lovec a pastier – všetci traja budú spoločnou rukou zveľaďovať imanie rodu a tešiť sa úcte a láske svojich potomkov. Lež Všemohúci je nevyspytateľný a nevedno, dokedy ich bude skúšať za činy predkov. Po dlhom, predlhom čase sa im snáď podarí obmäkčiť ho svojou prítulnosťou a láskou. A vtedy sa stane to, čo sa nepodarilo Adamovým deťom, jeho detným deťom a deťom ich detí.
Keď v duchu dospel do tej vzdialenej budúcnosti, o ktorej teraz tak vrúcne sníval, odľahlo mu na srdci i duši. S nádejou sa pozeral do tej nesmiernej diaľavy. Jeho potomkovia, nekonečne dlhé zástupy potomkov, si v tisícorakých skúškach vymodlia priazeň a milosrdenstvo pre seba a od tej chvíle aj pre tých, ktorí sa zrodia po nich.
A možnože práve vtedy, v tej nekonečne ďalekej budúcnosti, zablúdi aj k jeho prachu aspoň iskra a záblesk toho veľkolepého a slávneho dňa a ožiari temnotu jeho hrobu, prepadnutého do hlbokej zeme. Vtedy k nemu doľahne ozvena radosti, na ktorú tam čakal celé veky. A vtedy na zlomok času precitne z večného spánku a uvidí, čo ľudské oko ešte nevidelo: všetkých svojich potomkov, ako stoja na jeho spráchnivených pleciach a s nesmiernym údivom hľadia na neho, spočívajúceho v tej hĺbke.
A vtedy pocíti aj tú neznesiteľnú ťarchu človeka, ktorý stál na počiatku, ťarchu človeka, ktorý ako prvý okúsil ovocie dobrého i zlého a odvtedy sa neustále zmietal pod tým ťažkým bremenom.
To všetko precíti a dá precítiť aj ostatným iba na okamih, lebo vzápätí sa opäť pohrúži do večnosti pred tvárou svojho Stvoriteľa.
x x x
Uplynulo zopár mesiacov a Kain mal za sebou prvé krôčiky. Obľúbil si svoje miestečko pod starým cédrom, spriatelil sa s domácimi zvieratkami a vôbec – dychtil po objavovaní sveta okolo seba. Pozoroval let vtákov, naučil sa poznávať a rozoznávať lesné plodiny, iba štverať sa na skalnú stenu mal prísne zakázané. A všade tam, kam práve rodičovské oko nedovidelo. Vďaka svojej živelnej hravosti a dravosti dokázal sa vynájsť vo všetkom a všade a žiadne pestvo mu nebolo dosť bujné, aby sa čo len pokúsil krotiť vo svojej bezuzdnosti. Bezuzdnosť, to bolo slovo, ktoré tak často vyslovovali Adam a Eva, keď sa zhovárali v jeho neprítomnosti.
Kain rozumel reči vtákov, za ktorými trielil najväčšmi. Nemohol sa vynadívať na ich obdivuhodne rýchly a pôvabný let a ich bleskurýchle úniky v ňom vzbudzovali závisť, ktorá sa chvíľami vybíjala v zúrivosti. Koľkokrát si vyhliadol operenca, aby sa k nemu prikradol, ale polapiť ho sa mu nepodarilo nikdy. Jeho ruka bola na to príliš pomalá. Ako posadnutý strojil na tých nedostihnuteľných letáčikov pasce, ale žiadny sa do nich nezachytil. Skúšal ich prilákať návnadou, predkladal im obilné zrnká a dúfal, že mu budú zobať z dlane. Bol však príliš nedočkavý a vtáčik mu ufrkol skôr než sa k nemu priblížil. Ak sa na zem zniesol celý kŕdeľ, Kain strácal trpezlivosť. Vtedy pribehol a prútom švihal naslepo, ale krídla sa vzniesli a už ich nebolo.
x x x
Adam sa v spomienkach vracal do záhrady svojej mladosti, odkiaľ raz začne rozprávať svoj príbeh. Vypovie ho svojím chabým jazykom, nechá prehovoriť zástupy anjelov, vypočuje si ho zo šumenia stromov a vody. Zanechá svedectvo o svojom páde, bude v ňom vystríhať všetkých, ktorí prídu po ňom a ktorí o ňom nevedia.
Svojím chabým jazykom sa prihovorí vševládnemu tvorcovi, ktorý pozná jeho myšlienky a skutky. Podá svedectvo o prvých ľuďoch. Bude hovoriť o harmónii nebies a zeme, predstave, ktorej sa oddával až do onoho tragického dňa, keď sa sám spreneveril svojej túžbe. Odkedy podľahol pokušeniu, vtrhli do jeho myšlienok a slov bezradnosť a tieseň. Pokolenia po ňom ustrnú v nepochopení nad otázkou, čo ho k tomu činu viedlo. Túžba po korune trpiteľstva alebo ctibažnosť ?
Tvorca, ktorý raz príde na svet, bude z iného rodu. Premôže Pokušiteľa a prikáže ľuďom i anjelom nové zákony a s veľkou slávou odomkne brány rajskej záhrady. Po dlhom čase dedičia prvého človeka budú smieť vstúpiť do nebeských palácov Najvyššieho. Nikto okrem neho nevie, kedy nastane ten deň.
Adam mal ešte v živej pamäti čudesné výjavy, ktoré sa odohrávali v záhrade jeho mladosti. Ako sa z anjelov a cherubínov, spočiatku odlietajúcich s palmovou ratolesťou, stávali predbojovníci kráľovstva, ktoré zvestoval Všemohúci. Kráľovstva, ktoré malo zavládnuť na nebi i na zemi, kráľovstva, ktorého príchodu bránili sily temna. Tieto sily sa od počiatku pokúšali zvrhnúť z trónu vládcu svetla, založiť ríšu temna, uvrhnúť do tej temnoty nebo a zem a rozpútať pustošenie a skazu.
Vtedy sily svetla povstali a zakročili proti vzbúrencom. Na nebeských poliach sa zhromažďovali pluky anjelov a cherubínov, žiara ich planúcich mečov šírila nové prenikavé svetlo a hromy trombónov velili k útoku.
Zbory bielokrídlych brancov na čele s archanjelmi vyrážali do hlbín na ťaženie proti padlým anjelom v službách ríše temna. Nebeské poľnice hlaholili vo dne i v noci. Deň čo deň a noc čo noc sa odohrávali boje na život a na smrť a vážky víťazstva a porážky sa striedavo vychyľovali na obidve strany.
Sily temna nebolo možno poraziť úplne, ale rovnako nebolo možno zvíťaziť nad silami svetla. Zástupy žiariacich bojovníkov nastupovali a vracali sa z bitiek, ktoré sa nekončili víťazstvom ani porážkou. Nekončili sa nikdy. Nebeské zbory však ani na chvíľu nepoľavovali vo svojom nápore.
Keď sa už-už zdalo, že v boji začínajú ochabovať, hlas všemohúceho vládcu svetla znásobil ich sily a oslepujúci svit jeho tváre prenikol temnotami. Anjeli, ktorí sa ocitli v jeho blízkosti a počuli jeho slová, šírili zvesti o tom, že tento krutý boj potrvá až do skonania sveta. Vtedy sa rozhodne o víťazoch a porazených. Nikto okrem Najvyššieho nevie, kedy príde ten deň a tá hodina.
Anjeli – vírilo Adamovi v mysli, anjeli s ohnivými mečmi. Videl pred sebou zástupy v bielom, ktoré vykročili na zvuk poľníc. V čase jeho mladosti sa mu to všetko zdalo ako detská hra, ale po trpkých skúškach na zemi zapochyboval o svojej udatnosti a odvahe, o sebe samom. O schopnosti bojovať proti temným hlbinám, denne sa vydávať na ťaženie do nedohľadnej čiernej noci s jedným jediným cieľom. Až raz zvrhnú vládcu temna, na nebi a na zemi zavládne mier, záhrada jeho mladosti sa rozprestrie po všetky obzory a jej brány sa otvoria dokorán.
Pre toto všetko, preto, aby Adam nikdy nespustil zo zreteľa svoj cieľ, aby znovu získal stratenú milosť, anjel z vyššej vôle nesmel prehovoriť k svojmu chránencovi, nesmel mu dať vedieť o sebe. Iba sa nebadane a čas od času vkrádal do Adamovej duše a vytrvalo v nej prebúdzal nádej. Adamovi ten vytrvalý a tajomný hlas nesmel prezradiť, či koná tak, ako si to želá Všemohúci. Dosť na tom, že jeho dušu zachovávalo a živilo svetlo, ktoré vyžarovalo aj vo chvíľach úzkosti a obáv. Bolo treba počítať s tým, že Adam nedokáže bezpečne vzdorovať temnu, že ho podlomí hrozba a strach. Adam, kmásaný strachom, by mohol zaspätkovať pred netvorom, ktorému tak dlho dokázal odolávať. Preto mu anjel tak často vnukal predstavu blaženosti a jasu, neodmysliteľnú od rajskej záhrady. Ohúrený touto živou predstavou Adam sa slastne túlil do seba akoby ho čičíkali slová útechy.
Anjel bol ďalej na stráži. Načúval vzdialenému hlaholu na nebeských poliach, kde vojsko znovu nastupovalo do boja v temných hlbinách.