Tibor Žilka ● Pavol Strauss a Milan Rúfus
Sprievodnú štúdiu k súboru prekladov dvoch významných slovenských literárnych osobností napísal vedúci Ústavu slavistiky KUPP v Pilíšskej Čabe Tibor Žilka.
Vo vývine slovensko-maďarských literárnych vzťahov pre oblasť poézie vzal na seba nezastupiteľnú úlohu básnik a prekladateľ Vojtech Kondrót (27. 11. 1940 - 18. 1. 2003). Počas svojho tvorivého života preložil do slovenčiny impozantný počet zhruba 30 000 maďarských veršovaných riadkov. Po jeho nečakanej, náhlej smrti na Slovensku vzniklo menšie vákuum v prekladaní maďarskej poézie. Pravda, nezabúdajme, že aj v dôsledku smrti básnika a prekladateľa C. Štítnického, ktorý zomrel takisto roku 2003. Nateraz výraznejší podiel na nových básnických prekladoch majú literáti trvalo pôsobiaci v Maďarsku. V súčasnosti sústavná básnická prekladateľská aktivita je spojená s menom prozaika a esejistu Oldřicha Kníchala. Jeho meno signuje okrem iného antológiu maďarskej poézie na Slovensku, v Rumunsku a v srbskej Vojvodine, ďalej Endreho Adyho, Ágnese Nemesovej Nagyovej, Jánosa Pilinszkého a i. Popritom, hoci zatiaľ ojedinelo, vyšli aj maďarské preklady slovenských básnikov. Učiteľ Rímskokatolíckej vysokej školy pedagogickej Jánosa Vitéza v Ostrihome Sándor Tóth, preložil do maďarčiny súbor básní Milana Rúfusa a Pavla Straussa s náboženskými motívmi a vydal ich dvojjazyčne pod názvom Liptói lantosok - Liptovskí pevci (vyd. Siker BT, bez udania miesta a roku). O tomto vydaní, ako aj o úrovni prekladu, čitatelia Ľudových novín dostali informáciu v článku na pokračovanie Slovenská literatúra po maďarsky, maďarská po slovensky 1-2 (LN 13. a 20. októbra 2005, č. 41 a 42, ss.10). Sprievodnú štúdiu k tomuto súboru prekladov dvoch významných slovenských literárnych osobností napísal prof. Tibor Žilka, vedúci Ústavu slavistiky KUPP v Pilíšskej Čabe. Je koncipovaná pre neslovenského záujemcu, ktorý nemá systematické vedomosti o slovenskej literatúre. Zatiaľ vyšla len po maďarsky a teraz ju sprístupňujeme po slovensky. Komparatívne, a teda objavne upozorňuje na viaceré zhodné i nezhodné momenty tvorby Pavla Straussa, duchom konvertovaného slovenského katolíka, a Milana Rúfusa, ktorý zasa vyrastal v protestantskej atmosfére slovenskej rodiny v Liptove.
Medzi týmito dvomi básnikmi bol veľký vekový rozdiel. Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v severoslovenskom Liptovskom Mikuláši, Milan Rúfus o 16 rokov neskôr 10. decembra 1928. Avšak gymnázium obaja skončili v Liptovskom Mikuláši, prirodzene, zakaždým v inom období. Keď Milan Rúfus maturoval, vtedy sa Pavol Strauss už pokladal za úspešného spisovateľa, hoci preňho bolo prvoradé vedomie a zaviazanosť k lekárskemu poslaniu. Tvorivú spisovateľskú prácu pestoval skôr zo záľuby, než ako posadnutý pisár.
Pavol Strauss svojimi básňami a esejami naozaj nemal zámer búšiť na bránu a na múry tak ako, povedzme, Endre Ady. Skalpelom vykonávané úlohy robil deň čo deň z povolania, kým autorské pero bral do ruky skôr len vo vedľajšom zamestnaní, takpovediac „na polovičný úväzok“.
U Milana Rúfusa je poradie opačné: hoci až do odchodu do dôchodku pôsobil na univerzitnej katedre, akiste sa sotva nájde niekto, kto by toto pracovné zaradenie mohol nazvať za prvoradé. Nejde o to, že by sa Rúfusovo pedagogické pôsobenie bolo degradovalo na druhoradú činnosť, ale jednoducho o to, že všetci, ktorí sme boli jeho poslucháčmi, videli sme v ňom predovšetkým básnika. Celkom stručne: básnikom bol aj vtedy, keď prednášal.
V záujme poriadku však prednosť predsa len náleží staršiemu, začnime teda našu charakteristiku Pavlom Straussom. Tým skôr, že v dôsledku pôvodu sa mu v živote ušiel veľmi premenlivý, typicky stredoeurópsky osud.
Židovský chlapec nemal ešte ani päť rokov, keď začal chodiť do katolíckeho kostola. Ale kým konvertoval, musel uplynúť ešte dlhý čas. Stalo sa tak totiž až roku 1942. Na katolícku vieru prestúpil ako tridsaťročný.
Po skončení gymnaziálnych štúdií sa Pavol Strauss (maturoval roku 1931) zapísal na Lekársku fakultu Viedenskej univerzity, kde aj absolvoval dva semestre. Stadiaľ sa dostal do Prahy na Nemeckú univerzitu a tam roku 1937 získal lekársky diplom. Keďže po nemecky vedel na úrovni materinského jazyka, v tomto jazyku uzreli svetlo sveta jeho prvé dve básnické zbierky. Už aj názvy zbierok sú nezvyčajné: Die kanone auf dem Ei (Delo na vajci, 1936), Schwarze Verse (Čierne básne, 1937). Prvý názov chtiac-nechtiac evokuje surrealistickú poéziu. Nie náhodou. Vtedy v českom prostredí surrealizmus získal pomerne veľký životný priestor. Ako maku bolo básnikov, ktorí sa stali prívržencami tohto umeleckého smeru. Na začiatku tridsiatych rokov Vítězslav Nezval, jedna z najvýznamnejších osobností českej literatúry 20. storočia, vydal tri surrealistické básnické zbierky.
Keď Strauss publikoval svoje knižky, surrealistická skupina zohrávala významnú úlohu už aj na Slovensku. Jej členmi boli a v nej pôsobili Rudolf Fabry, Štefan Žáry, Pavel Bunčák, ako aj prozaik, neskorší signatár Charty 1977, Dominik Tatarka. Surrealizmus vplýval dokonca aj na katolíckych básnikov, jeho stopy sú rozoznateľné vo vtedajšej poézii katolíckeho básnika Rudolfa Dilonga. Nemecké básne Pavla Straussa však patria medzi prvé surrealistické výtvory v nemeckej poézii, lebo v nej sa predsa len rozvíjal predovšetkým expresionizmus. Je známe, že aj v Maďarsku sa skôr šíril expresionizmus, v maďarskej poézii sa surrealizmus udomácňoval ťažšie.
Pražská literárna atmosféra teda do značnej miery vymedzila literárne experimenty a orientáciu Pavla Straussa. Tu mal príležitosť stretnúť sa s Vítězslavom Nezvalom, Maxom Brodom, Franzom Werfelom, ale poznal aj Hermanna Brocha, ktorého Milan Kundera v diele pod názvom Umění románu bezmála ospevuje chválospevmi a pokladá za jedného z najlepších spisovateľov 20. storočia. Úprimne povedané, aj Pavol Strauss často spomína meno tohto spisovateľa a vo svojej knižnici veľmi starostlivo opatroval jeho nemecké diela a viaceré z nich čítal zakaždým znova a znova. Ale s kým udržiaval najužšie kontakty, to bol pražský rodák Oskar Baum (1883-1941), slepý básnik a prozaik, ktorý mal 11 rokov, keď v Plzni stratil zrak. Neskôr pôsobil ako učiteľ hudby a zomrel na následky operácie skôr, než sa tak malo stať. Jeho manželka a členovia rodiny neskôr zahynuli v Terezíne.
Spomínajúc Prahu, na myseľ nám zíde predovšetkým veľká trojka: Franz Kafka, Franz Werfel, a prirodzene, Reiner Maria Rilke. S Franzom Kafkom spája Pavla Straussa aj deň smrti: obaja zomreli 3. júna, ibaže Franz Kafka o 70 rokov skôr. Avšak posledne menovaný Reiner Maria Rilke je jeho veľkým vzorom, lebo Pavol Strauss sa zakrátko vymanil spod vplyvu surrealizmu, pravda tak, že v Prahe narodený básnický velikán postupne zasunul do úzadia všetkých svojich rovesníkov.
Záverečnú báseň nasledujúcej, poslednej zachovanej básnickej zbierky, lebo jedna kniha sa stratila, napísal koncom roku 1940, ale ešte aj o dva roky neskôr básne cizeloval. Avšak zväzok v skutočnosti uzrel svetlo sveta iba roku 2001, navyše dvojjazyčne - po nemecky a po slovensky. Názov: Slová z noci - Worte aus der Nacht (Bratislava, DAKA 2001). Básne do slovenčiny preložil katolícky básnik Teofil Klas. Ak zväzok prečítame, zistíme, že tu už silne cítiť vplyv R. M. Rilkeho. Odvtedy pre Straussa stojí Rilke najvyššie na Parnase.... Do jeho blízkosti pristupuje iba jeden básnik - Slovák Milan Rúfus. Ten však pristupuje k nemu tak blízko, že univerzitný profesor Lev Bukovský, rektor Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, 21. mája 1992 obidvom básnikom naraz udeľuje Čestný doktorát univerzity (doctor honoris causa). Pavol Strauss mi neraz osobne pripomenul, že títo dvaja básnici najväčšmi oslovili jeho vnútro.
Pravda, sám Milan Rúfus vedel vysloviť nádherné myšlienky o Straussových textoch, esejach, o jeho osobitnom umení. Obaja ponímajú poéziu totožne. Podľa nich sa poézia vyrovná modlitbe, takže poézia môže vyniesť našu obraznosť do takých oblastí, kde môže preniknúť iba modlitba. Poézia a modlitba, modlitba a poézia! Tie dva pojmy sú trebárs aj zastupiteľné: Strauss a Rúfus, Rúfus a Strauss. Oni, ktorí obaja spolu siahajú na výšiny básnického etosu. Oni, ktorí sa nikdy neznižujú na úroveň všednosti. Poézia obidvoch rozoznieva transendentálne sféry.
Keď Pavol Strauss v nitrianskej nemocnici skončil svoju pozemskú púť, Milan Rúfus sa so svojím priateľom rozlúčil básňou. Názov básne: Rekviem za Pavla Straussa a za nás. Aj on cítil, ba vedel, že Pavol Strauss nie je všedný zjav v slovenskej literatúre. Avšak to isté platí aj o ňom: ako básnik je osamotená postava, ktorá ešte aj v čase totality bola schopná v jednom básnickom obraze alebo narážke rozkmitať nábožnosť, zachytiť biblické (Božie) slovo vo svojich básniach mäkkého hlasu.
Milanovi Rúfusovi už nechýbalo veľa do tridsiatich rokov života, keď vydal svoju prvotinu. Stalo sa tak v roku maďarskej revolúcie, čiže roku 1956. Vtedy v Československu pomaly začali dozrievať zmeny, hoci ozajstný zvrat znamenal skôr rok 1963. Ale koniec koncov Milan Rúfus svoju prvú básnickú zbierku pod názvom Až dozrieme publikoval už ako zrelý, hotový básnik. V slovenskej poézii táto zbierka mala skutočne veľký význam a dosah, lebo ohlasovala koniec schematizmu a začiatok novej etapy.
Vtedy začínajúci básnici (Ján Buzássy, Ján Šimonovič a ďalší) čítali básne Milana Rúfusa bezmála s biblickou zbožnosťou, aby z nej čerpali inšpiráciu a svojrázny tón. Básnik, ktorý prehovoril hlasom etosu, sa takmer odrazu vrútil do literárneho života a našiel mnoho nasledovníkov. Pravdaže, nešlo o jednoduché napodobňovanie, skôr sa to prejavilo len v tom, že básnik má právo, ba povinnosť prehovoriť subjektívne. A v tomto bolo príkladným vzorom prvenstvo poézie Milana Rúfusa, ktorá túžila zbaviť sa pút schematizmu. Napokon nasledujúce roky podávajú svedectvo o tom, že básnická modulácia a výrazové formy Milana Rúfusa naozaj vznikli v znamení zachovania tradície. Je predsa v tom najlepšom zmysle slova konzervatívnym básnikom. Nie je mu cudzí ani voľný verš a bezmála bravúrne narába aj s najzložitejšími rýmovými obrazcami.
Konzervativizmus Milan Rúfusa sa však najskôr prejavuje v tematickej rovine. Osobitný spôsob jeho videnia je napospol poznačený jeho vzťahom k rodnej zemi a láskou k rodičom.
V poézii Milana Rúfusa sa paralelne dostávajú k slovu aj spoločenské a historické udalosti. Vojna je zákonite trvalou inšpiráciou jeho poézie, vojna v Kórei, vojna vo Vietname. Ale už aj v prvej zbierke sa stretávame s motívmi, ktoré sa vzťahujú ešte na druhú svetovú vojnu (patrí sem báseň pod názvom Stretnutie na Ringstrasse o nemeckom vojakovi dokaličenom vo vojne).
Za svojráznym konzervativizmom však možno objaviť veľmi veľa nových prvkov. Taký je napríklad vzťah Milana Rúfusa k iným umelcom a k iným umeleckým odvetviam. Dajme tomu zbierka Ľudia v horách (1969) pôvodne vznikla ako doplnkový text k albumu fotografií Martina Martinčeka. Hľa, aj tu sa hlási ako ospevovateľ slovenských vrchov a hôr. Základným motívom zväzku je drevo, jeho tvarovanie, formovanie za pomoci ľudských rúk. V tomto zmysle drevo sprevádza celý ľudský život, od kolísky až po hrob. Spolupráca s Martinom Martinčekom pokračovala aj ďalej, svedčí o tom publikácia Kolíska (1972).
Našiel sa však aj ďalší slovenský výtvarný umelec, ktorý inšpiroval Milana Rúfusa. Maliar Ľudovít Fulla bol tým, pod ktorého vplyvom sa zrodila básnická zbierka Hudba tvarov (1977). Ružomberský maliar a grafik tvoril naozaj čarovné obrazy, ba čo viac, jeho maľby s náboženskými motívmi vznášajú našu fantáziu do transcendentálnych sfér práve tak ako jednotlivé básne Milana Rúfusa. Stačí si prečítať básne Milana Rúfusa v spomínanom výbere, aby sme sa presvedčili, že je to naozaj pravda.
Básne Milana Rúfusa však majú ešte jeden osobitý prameň. Myslíme tu na ľudovú poéziu, presnejšie na ľudovú rozprávku, veď táto inšpirácia je hojná v jeho básniach. Na Slovensku dodnes patria k najčítanejším knihám súbory rozprávok Pavla Dobšinského. Pod ich vplyvom vznikla Kniha rozprávok (1975). Hľa, možno hovoriť o intertextualite bez toho, že by postmoderné úsilia podnecovali básnika!
Okrem ľudových rozprávok záujem Milana Rúfusa vzbudili aj žalmy. Aj tieto skvosty hebrejskej poézie prebásnil do slovenčiny na podklade jazykových prekladov Karola Gábriša, čo je prinajmenšom taká básnická zásluha, akoby sa zaskvel vlastnými básňami. Tentoraz prehovoril náboženským hlasom, navyše takým hlasom, ktorý očarí každého, kto má zmysel pre jazykové a estetické subtílnosti.
Avšak teraz po maďarsky vydaný výber z básní Milana Rúfusa si kladie za zámer predstaviť predovšetkým jeho náboženskú poéziu, ako aj básne zrodené v znamení ľudského hlasu (vox humana). Výber obsahuje poväčšine básne, ktoré uzreli svetlo sveta na začiatku deväťdesiatych rokov, čo však neznamená, že v tom čase všetky básne aj vznikli.
Čo sme povedali, vzťahuje sa aj na básne Pavla Straussa, pravda, s tým rozdielom, že on včaššie prestal s tvorbou poézie a potom písal iba eseje.
Summa summarum: významný prekladateľ Sándor Tóth sa pokúsil preložiť do maďarčiny duchovné produkty dvoch výnimočných slovenských osobností. Mimo každej pochybnosti možno povedať, že jeho počin je úspešný.