Chváliť sa je ľudské ● Aj ja môžem konštatovať, podobne ako kolega Gregor Papuček (Ľudové noviny, č. 30), že v poslednom čase mi dobre padlo, že svet nie je voči mne slepý a hluchý. Napokon sotvakto býva prorokom vo svojej vlasti.
Chváliť sa je ľudské
Nuž k veci. Zalistujem v časopise Barátság a čo tam nevidím: Dvojstránkový rozhovor so spisovateľom a prekladateľom O. Kníchalom, s ktorým sa rozpráva sám vedúci odboru Ministerstva školstva a kultúry MR. Hoci som t. č. úplne bez práce, hneď sa mi ľahšie dýchalo.
Môj známy profesor z Kolozsváru (Cluj-Napoca) mi pred časom oznámil, že na internete objavil moju knižku - čuduj sa svete - v knižnici staroslávnej univerzity v Uppsale. Akiste preto, že práve vo Švédsku, presnejšie v Štokholme, mi svojho času udelili cenu za román v esperante.
To však nie je všetko. Kto sa začíta do budúceho čísla Slovenských pohľadov, objaví tam štúdiu K. Wlachovského, ktorý v nej na celých troch stranách hodnotí moje preklady z Adyho a porovnáva ich s výkonom mojich zvečnelých kolegov J. Smreka a J. B. Lukáča. Táto moja kniha vyšla v Nadlaku a to je už šiesta krajina, kde takto sprístupňujú môj duchovný tovar. Len tak mimochodom: Ani nie tak dávno mi jeden renomovaný literárny kritik z Bratislavy priznal rozdiel od iných tvorcov na Slovensku - pozoruhodný štýl. Mám to vari poprieť a zaprieť?! Aby som nezabudol: v časopise Napút čoskoro vyjde moja črta, samozrejme, v maďarčine.
Mimochodom, Slovenský rozhlas som už zunoval, lebo tam som sa nechal počuť aspoň trikrát (v tom našom najmenej 50 X), takže si myslím, že nezaškodí aj trochu zdržanlivosti. Inak ďakujem všetkým, ktorí sledujú môj trvalý vzostup.
P. S.: Pani riaditeľka Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku ma zaviazala sľubom, že každopádne vystúpim na októbrovej konferencii v Békešskej Čabe, keďže môj príspevok z tej minulej v Budapešti bol proste „super“. Mohol by som jej to odmietnuť? Už len to by mi chýbalo, aby ma za to nebodaj hanili!
O. Kníchal
Literárne správy ● Všetko ešte nie je stratené
Všetci dobre vieme, že literárny život Slovákov v Maďarsku je na kolenách. Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku má už iba adresu, malilinkú miestnosť na ulici Nagymező 49, a niekoľkých zaregistrovaných členov, ktorí však znaky zdravého literárneho života akosi neprejavujú.
Bola tu ešte pred viac než dvoma rokmi aj akási „výzva do literárneho tanca“, výzva na spustenie rubriky Naše (Li)TERÁRIUM, ale vyzývateľ so svojim počínaním ostal beznádejne sám. Nedal sa nikto nahovoriť ani z členov, ani z nečlenov Združenia. Občas sa ešte sem-tam niekto ozve. Snáď všetko ešte nie je stratené. Bol by to veľký počin, dostať sa zo dna tejto jamy von.
Často sa túlam po svete internetu, navštevujem aj domovskú stránku Matice slovenskej. Kliknem si na „Slovenské pohľady“ a prečítam si obsah posledného čísla. Nedávno to posledné číslo bolo práve 6/2007. A hľa, v obsahu sa mi vynorí známe meno: Gregor Papuček. Na strane 53. pod titulom Z veselého humoru vidím svoje kaligramy! Áno, nedávno som poslal na mailovú adresu tohto najstaršieho slovenského literárneho časopisu ukážku zo svojich výtvorov. Mám to tam na troch stranách. Ani nie tak dávno som mal obšírny článok aj v Slovenských národných novinách... Píšem o tom preto, lebo občas sa posťažujeme, že tu v Maďarsku máme primálo priestoru na zverejňovanie našich prác. Škoda, že je to pravda. Ale nikto nám nebráni rozšíriť si políčko našich možností aj na našu materskú krajinu. Veď aj tam vedia po slovensky. A úprimne povediac, je to radostné prekvapenie, objaviť svoje meno na stránkach týchto renomovaných časopisov.
Nie ja, ale moje básne. Náš internetový mág Imro Fuhl, ktorý o všetkom vie, lebo všetko zbadá a všetko vidí, čo sa vo svete deje, 7. júla skoro ráno mi napísal: „Gregor, 21. júna si bol v Slovenskom rozhlase - gratulujem Ti! (Imro)“ Poslal mi k tomu aj údaje, kde si to môžem pozrieť a vypočuť. Hľa, na čo je dobrý internet! Pekne som sa mu poďakoval a o chvíľu som už bol na www.google.sk. Naťukal som si „Hľadanie“ a už som mal pred sebou: Slovenský rozhlas. Gregor Papuček: Ako mám ďalej žiť
(http://www.rozhlas.sk/inetportal/uploaded_sounds/m3u_39461.m3u).
Po kliknutí na „Zvukový materiál“ a po jeho otvorení sa mi ozval príjemný hlas Alfréda Swana. Mohol som si od neho vypočuť údaje z môjho životopisu, z mojej literárnej činnosti, moje Pilíšske etudy a 17 básní ako ukážku z mojej ranej tvorby, cca 20 minútový program. Keďže sa to vysielalo od 12.37 hod., mohlo si to vypočuť celé Slovensko, ale na internete si to môže vypočuť prakticky ktokoľvek vo svete. Slovenský rozhlas mi urobil veľkú radosť, za ktorú som sa jeho pracovníkom srdečne poďakoval.
Milí moji kolegovia od pera! V dnešnom svete sa písať oplatí. Človek sa ani nenazdá, a celý svet ho počúva a číta. Píšme teda, nenechajme si pero zhrdzavieť!
Jesenné slnko ožaruje kraj,
v korunách stromov zánik ševelí.
- Raz ešte príde jar a príde máj -
veští nádej, no nik jej neverí.
Padajú žlté listy našich slov,
zriekla sa nás aj naša drahá Mať.
Náš svet je tu už plný bodliakov,
do ríše mrazov odchádzame spať.
Kde ľudia iba rovní môžu bývať,
na druhom svete, tam budeme snívať
o vzkriesení, kráľovstve pokoja.
Uragán sebeckosti žiť nám bránil,
neprišiel nikto, kto by nás bol chránil.
Nájde sa tu len, kto nás pochová.