Adekvátne prekladať E. Adyho je naozaj vysoká prekladateľská méta. Ale nie je nedosiahnuteľná, lebo človek je schopný viac, ako si zavše myslí. Platí to aj o Oldřichovi Kníchalovi. A pravdaže, málokto to vie aj na Slovensku.
Presadzovanie poézie Endreho Adyho do slovenského literárneho sadu má pomaly už storočnú tradíciu. Napokon pred vyše sto rokmi vyšla jeho prvá významná, prelomová kniha veršov Nové básne (Új versek). Vytlačené vročenie pripomína rok 1906, ale podľa dobových svedectiev v distribúcii už bola na Vianoce 1905) a zakrátko potom ďalšia pozoruhodná kniha básní Krv a zlato (Vér és arany). To boli prvé dve E. Adyho básnické zbierky, ktoré si na začiatku 20. storočia podmanili viaceré generácie slovenských básnikov. Nepotrebovali preklady, napospol všetci čítali E. Adyho v pôvodine. Emil Boleslav Lukáč v úvode k antológii maďarskej poézie Na brehu čiernych vôd1 (názov podľa básne E. Adyho) o tom napísal: „Je pravda, že až do roku 1918 nebolo azda slovenského inteligenta, ktorý by z maďarských škôl podrobne nebol poznal tak dejiny, ako i literatúru maďarskú, ktorý by potom ešte okrem školy nebol sa zapodieval i s maďarskou dennou literatúrou.“ Neboli to E. Adyho rovesníci, ktorí naňho upozornili v slovenskom jazykovom prostredí Uhorského kráľovstva, povedzme Ivan Krasko. Hoci sa istý čas obaja pohybovali v rovnakých zemepisných šírkach, napokon nikdy v živote sa nestreli. Bol to P.O. Hviezdoslav, ktorý privítal E. Adyho rozmachom veľkého pozdravného básnického gesta ako „herolda svitajúcich čias“. Lenže jeho osobné záznamy v originálnom výtlačku zbierky Krv a zlato svedčia o tom, že nová symbolická poetika E. Adyho, stručne povedané, mu už bola cudzia. Pre medzigeneračné slovenské básnické zjavy bola ešte príznačná istá zdržanlivosť vo vnímaní poézie E. Adyho, zjavnejšie u Martina Rázusa, menej zjavne u Štefana Krčméryho. Z poprevratovej generácie E. Ady priam nadchol najmä Emila B. Lukáča.
E. Ady za svojho pomerne krátkeho života (1877-1919) nebol predmetom školského učiva. Kým sa kanonizovala hodnota jeho poézia, viedli sa o nej úmorné polemiky. Ale na banskoštiavnickom gymnáziu so slávnou protestantskou tradíciou Emila B. Lukáča zasväcoval do sveta maďarskej literatúry známy učiteľ tých čias Sándor Klaniczay. (Po rozpade Uhorska odmietol sľub vernosti ČSR a odišiel učiť na povestné budapeštianske evanjelické gymnázium v Stromovej aleji. Tam ho roku 1932 navštívil Emil B. Lukáč, keď bol členom československej delegácie na kongrese PEN Klubu v Budapešti. Pri tejto príležitosti opäť mohol vidieť svoje vlastné básnické prvotiny v maďarčine, ktoré uchoval jeho bývalý profesor literatúry Sándor Klaniczay.) Zavčasu rozpoznal básnický talent Emila B. Lukáča a umožnil mu navštevovať profesorskú knižnicu, v ktorej nechýbali ani v úvode spomínané, ale vtedy ešte „prohibitne“ biľagované zbierky E. Adyho. Pravdepodobne v tom čase sa Emil B. Lukáč naučil naspamäť celú zbierku Krv a zlato. Vedel ju zarecitovať od prvého do posledného verša aj v pokročilom veku. Na úžas zmĺknutých účastníkov autorského literárneho večera v Boršodskej župnej knižnici (Miškovec, 1978) tak urobil aj rok pred smrťou počas svojej poslednej cesty do Maďarska. Nie je náhoda, že Emil B. Lukáč si v radoch maďarských literátov vyslúžil uznanie, že je najlepším znalcom poézie E. Adyho medzi nemaďarskými básnikmi. Emil B. Lukáč veľa prekladal E. Adyho. Pravda, nie najviac, ale s veľkým zmyslom pre významovú nasýtenosť verša, zavše aj na úkor formálnej stránky, tvaru slohy. Emil B. Lukáč bol však zástancom a nebojácnym obhajcom E. Adyho, keď sa na Slovensku najmä v dvadsiatych rokoch kampaňovito zdvihli „protiadyovské“ hlasy.
Mladý, ale nie začiatočnícky, básnik Emil B. Lukáč najmä v prvom poprevratovom desaťročí, v druhej polovici dvadsiatych rokov 20. storočia, zohral rozhodujúcu úlohu v tom, že E. Ady „tak svojím dielom, poéziou, ako svojou osobnosťou, jej významom dotkol sa i slovenskej literatúry.“2 So znalosťou francúzskej dekadentnej poézie sa postavil proti hlasom „o prejedávaní sa Adym“, „o škodlivom prílišnom Adyzme“ (R. Uhlár). Inými slovami: Adyho obviňovali z dekadencie a jeho slovenských stúpencov zo šírenia chorobnej dekadentnosti. Vtedy Emil B. Lukáč napísal: „Darmo hľadám i u slovenských mladých posudzovateľov jasno v tejto veci, nikde nenachádzam, čo si pod slovom dekadencia, dekadentnosť myslia. Uhlár stručne naznačuje dekadentnosť, ako čosi chorobného, nekonštruktívneho (....), ale nevyznačí ju presne a ani vzhľadom na jej pôvodný význam, ani vzhľadom na Adyho, nepovie o dekadencii nič.“3 V Lukáčovej obhajobe obžaloba Adyho vychádza naprázdno. „Ady nikde neprejavil nejaký zvlášť vrelý ideový vzťah k francúzskym dekadentom. (...) Nemal nič spoločné so skleníkovým kvetom dekadencie,“4 Emil B. Lukáč naráža aj na Ch. Baudelairea. E. Ady bol neoblomný, radikálne a nekompromisne narúšal, ba rozvracal súdobý básnický kánon, ktorý podľa neho v zmenenej spoločenskej i literárnej klíme vtedajšieho Uhorska (Slovenska aj Sedmohradska) stratil svoju referenčnú funkčnosť. Zanovitá a sugestívna odvaha nebrať na vedomie prekonané (hlavne v individuálnom aj kolektívnom spoločenskom vedomí) bola azda jediným „chorobným“ príznakom na sviežom závane jeho poézie, ako platne postrehol mladý Emil B. Lukáč.
Teologicky a filologicky vzdelaný mladý Emil B. Lukáč s tromi vydanými básnickými zbierkami (Spoveď, 1922; Dunaj a Seina, 1925; Hymny k sláve Hosudarovej, 1926)5 výstižne a trvalo platne charakterizoval aj E. Adyho poéziu aj s náboženskými, tzv. božskými motívmi. V prípade E. Adyho je to predovšetkým poézia vzdoru, pochybnosti o ľudskej sebadôvere a zmysle života, výraz pokory a zmierenia s časnosťou ľudskej existencie, pričom celý jej obsah nepatrí nositeľovi tejto existencie, ale niekomu inému, koho E. Ady nazýva Bohom.6 Postrehy mladého Emila B. Lukáča sú aktuálne dodnes. A práve tohto typu poézie E. Adyho sa dotýka nateraz posledná slovenská prekladateľská percepcia Oldřicha Kníchala7. Pravda, medzitým uplynulo takmer plných osem desaťročí a prijímanie poézie E. Adyho veľmi zreteľne vyznačovala sínusová krivka. Niektoré momenty na tejto sínusoide istotne hodno oživiť a pripomenúť.
Najviac básní (spolu 103) E. Adyho do slovenčiny predložil Ján Smrek. O dva roky starší rovesník Emila B. Lukáča o poézii E. Adyho menej rozjímal a viac prekladal. Naprostá väčšina prekladov Jána Smreka vznikla po druhej svetovej vojne koncom štyridsiatych rokov, keď nebolo želateľné, aby publikoval pôvodné verše. Po predchádzajúcich skromnejších výberoch z Adyho poézie (Vojtech Marko, 1934, Emil B. Lukáč, 1942) to bol tretí a donedávna (do roku 2006) posledný knižný súbor8 adyovských prekladov na Slovensku. Z dnešného pohľadu ide o kuriózne vydanie, lebo preklady „nemarxistu“ Jána Smreka vyšli s marxistickým výkladom maďarského filozofa a estetika Gy. Lukácsa, keďže na Slovensku vtedy ešte nebol poruke taký „súci“ znalec poézie E. Adyho. Tí, čo poznali dielo E. Adyho, nielenže neboli marxisti, ale poväčšine ani politicky akceptovateľní literáti. A tak nečudo, že meno E. Adyho sa v neperiodickej tlači objavovalo zriedkavo. Nemožno však povedať, že by sa v jeho percepcii neudialo vôbec nič. V novom usporiadaní vyšli staršie preklady Emila B. Lukáča a najmä Jána Smreka (už bez marxistického sprievodu Gy. Lukácsa). Pre slovenského príjemcu bolo objavné vydanie krátkej prózy E. Adyho v prekladoch Ct. Štítnického.9
V porovnaní s poprevratovým, medzivojnovým obdobím E. Ady sa po roku 1945 tešil oveľa menšej pozornosti slovenských básnikov a prekladateľov. Záujem ovplyvnila nevhodná povojnová politická atmosféra pre rozvoj slovensko-maďarských literárnych vzťahov. Možno však konštatovať, že tento záujem klesal aj úmerne s poklesom znalosti maďarského jazyka a literatúry. V predošlom období E. Adyho sa usilovala prekladať celá plejáda slovenských básnikov, a to bez ohľadu na to, či patrili do prvého sledu slovenskej literatúry alebo do jej širšieho podhubia (v abecednom poradí V. Beniak, A. Način-Borin, J. Cút, Š. Krčméry, E. B. Lukáč, V. Marko, D. Okáli, Ľ. Mistrík-Ondrejov, J. Poničan, V. Roy, J. Smrek, T. Dörner-Štítnický, R. Uhlár, A. Žarnov). Dnes prevažnú väčšinu prekladov z tohto obdobia možno (a treba) vnímať len ako ťažko čitateľné, archívne bibliografické položky. Tieto preklady neraz vznikali iba na primárnej úrovni slov alebo obrazného pomenovania, a tak sa nemožno pozastaviť nad tým, že zostarli rýchlejšie ako súveká pôvodná tvorba. Hodno však pripomenúť, že v tom istom období vzniklo viac básní, ktoré priamo inšpirovala Adyho poézia (V. Beniak, R. Dilong, E.B. Lukáč). Poézia E. Adyho nadchla mladého básnika Miloša Krnu tak, že mu nielen venoval osobitnú báseň (po maďarsky v jubilejnom adyovskom čísle časopisu Tiszatáj roku 1977), ale ako sám priznal, začal sa aj učiť po maďarsky, aby tohto básnika mohol čítať v origináli (1943). Pravda, po druhej svetovej vojne z toho zostal iba dobrý úmysel.
Storočnica narodenia E. Adyho roku 1977 sa spočiatku javila ako výrazný impulz pre oživenie komunikácie s jeho poéziou, ba aj celým literárnym a na Slovensku celkom neznámym publicistickým dielom. V Maďarsku pripravili veľkolepé oslavy pod záštitou vtedajšieho ministra kultúra a školstva I. Pozsgayho. V novembri 1977 sa na nich zúčastnila aj početná delegácia českých a slovenských spisovateľov na čele s Vilémom Závadom (J. Urbánková, E.B. Lukáč, V. Turčány, V. Kondrót a K. Wlachovský). Výročie bolo podnetom aj na vznik nových prekladov. Zo slovanských jazykov pripomeňme dva knižné súbory prekladov: po poľsky A. Nawrockého a po rusky L. Martynova. S ľútosťou treba evidovať, že v tom čase na Slovensku nevznikol nijaký nový súbor prekladov, ktorý by s tradíciou v pozadí dôstojne pripomenul a sprítomnil adyovské výročie. Žijúci nestori prekladateľov E. Adyho (Emil B. Lukáč a J. Smrek) sa už nepúšťali do nových prekladov a nemali dôvod ani na revíziu svojich starších prekladov. Vojtech Kondrót, najusilovnejší prekladateľ maďarskej poézie v posledných troch desaťročiach 20. storočia, sa síce často prechádzal rozľahlým sadom Adyho poézie, ale neuvažoval o samostatnom knižnom súbore. Na preklad si vyberal jednotlivé skvosty Adyho poézie. Pri nich uplatnil svoju brilantnú prekladateľskú poetiku založenú na dokonalom rytme a rýmovej technike (pozri báseň Sám s morom).10 Vojtech Kondrót mal dôvody pre občasný, rapsodický dotyk a preklady Adyho poézie. Patril k tým kultivovaným prekladateľom, ktorí si uvedomovali, že Adyho symbolický verš s navrstvenými konotáciami nie je možné prekladať do jazyka so sploštenou symbolikou a jednoznačným významom, ako sa s tým stretávame v početných slovenských prekladoch Adyho poézie. Mnohí prekladatelia E. Adyho postrehli túto nástrahu. Aj preto ho do slovenčiny prekladali básnici, ktorí vedeli alebo prinajmenšom dobre rozumeli po maďarsky. E. Ady kladie mimoriadne nároky na prekladateľskú prácu. V lexikálnej rovine je to významovo, konotačne nasýtený verš, ktorý sa spája s rytmicky dôrazným, ale aj významovo funkčným (asonantným) rýmom. Túto črtu poézie E. Adyho vystihol Mihály Babits, keď roku 1920 porovnával jeho básnický svet s Danteho svetom: „Básnika zo života zaujíma len to, čo má symbolický význam, nezaujíma ho život sám osebe, ale to, čo znamená.“ Navyše bez hlbšieho poznania kalvínskej tradície a maďarského (uhorského) historického povedomia vnímanie poézie E. Adyho iba sa posúva po prvom pláne významu slov a básnických obrazov. Aj to je dôvod, prečo vo svete vzniklo málo adekvátnych prekladov Adyho poézie, ako pri jeho storočnici konštatovala monografistka Erzsébet Vezér. A je to aj dôvod, čo treba pripustiť a priznať, že E. Ady sa chtiac-nechtiac vzďaľuje súčasnosti a súčasníkom. Na tom by mohlo čo-to zmeniť enormné množstvo adyovskej literatúry (rozbory a komentáre), pravda, keby nebolo prístupné iba v maďarčine. V tomto zmysle pomery na Slovensku netvoria výnimku. Za takýchto okolností sa nemožno pozastaviť nad tým, že pri chronickom nedostatku školených slovenských hungaristov ojedinelí (maďarčiny neznalí) nadšenci Adyho poézie nenašli jazykovo znalých partnerov do prekladateľských dvojíc. Stroskotal na tom aj zámer básnika Jána Švantnera (nar. 1949 v Banskej Hodruši, v rodisku Emila B. Lukáča) prekladať Adyho podľa vzoru svojho obdivovaného, ale nenapodobňovaného rodáka. Stojí za poznámku, že Ján Švantner osvedčil talent, zmysel a cit pre prekladanie symbolickej poézie pri prekladaní Francúzov, napríklad Adyho obľúbeného básnika Ch. Baudelaira a naposledy S. Mallarmého.11
Pri príležitosti nedožitej storočnice E. Adyho slovenskí prekladatelia a znalci neboli v stave pripraviť nový súbor prekladov, hoci sa jeho tvorbe venovali už vyše pol storočia. Nezostávalo nič iné, ako znova vytiahnuť dostupné hotové preklady. Vydavateľstvo Tatran v Bratislave a Európa Könyvkiadó v Budapešti sa podujali na symbolické spoločné dvojjazyčné vydanie výberu z básní.12 Výpravný knižný súbor v koženej väzbe obsahuje 39 básní (26 v preklade Jána smreka a 13 v preklade Emila B. Lukáča). Oceňuje zásluhy obidvoch básnikov a prekladateľov o poznanie E. Adyho na Slovensku. Hlavným kritériom pri výbere bola umelecká úroveň prekladu, v preto v tomto knižnom vydaní chýbajú mnohé básne E. Adyho, ktoré by inak v takom výbere nemali, ba nesmeli chýbať. Toľko na okraj obsahu publikácie. Zložitejšie to bolo s časom jej vydania. Pôvodne mala vyjsť na jeseň roku 1977, ale nechýbalo veľa, aby vôbec nebola vyšla. Dnes už bez obáv a výhrad možno zverejniť pravú príčinu. Výber básní dopĺňajú dva doslovy: Ady a svetová literatúra (zabezpečil maďarský partner) a Ady a slovenská literatúra (zabezpečil slovenský partner). Prvý napísala maďarská literárna historička, znalkyňa a autorka početných prác o živote a diele E. Adyho Erzsébet vezér (23.1.1915 - 5.7.2003), druhý pisateľ týchto riadkov. Po zadaní schváleného a v oboch vydavateľstvách zlektorovaného rukopisu do tlače v českom Vimperku, kde klasika E. Adyho obliekali do koženej väzby, začiatkom roku 1977 Erzsébet Vezér v Budapešti podpísala petíciu na podporu Charty ´77. V tých časoch to bol nielen dostatočný, ale naozaj „pádny“ dôvod na zastavenie vydania, prípadne zošrotovanie hotového knižného vydania. Zoznam maďarských sympatizantov s českými (a 4 slovenskými) chartistami sa promptne ocitol v príslušných rukách v Prahe aj v Bratislave. Pravda, v Budapešti sa tým menej vzrušovali, ale neboli nečinní. Počas výroby náročnej a finančne nákladnej publikácie sa vydanie zachránilo tak, že obe štúdie vyšli bez udania mena autorov. Hlavný ústupok urobila v etických a estetických otázkach rovnako nekompromisná Erzsébet Vezér. S odstupom času však na to asi sama pozabudla, lebo krátko pred smrťou na jar roku 2003 sa ešte stihla pozastaviť nad tým, že v knihe predsa len chýba jej meno. Našťastie, v aktuálnom čase vydania knihy si to všimol málokto. Jedným z nich bol docent Petr Rákos z Katedry hungaristiky na Karlovej univerzite v Prahe. Podľa charakteru a štýlu štúdií správne odhadol, že niečo nie je v poriadku, ale „prezradené tajomstvo“ si ponechal a potom aj vzal do hrobu. Kto by bol tušil, že s Adyho knihou môžu byť nejaké problémy aj bezmála šesť desaťročí po jeho smrti, keď ich ľudia vyrobili dokonca ponad hranice, ktoré za jeho života nejestvovali.
Celé básnické dielo Andreho Adyho tvorí takmer 1300 básní. Z tohto počtu zhruba pätinu preložili do slovenčiny prekladatelia viacerých generačných zoskupení. Základným hľadiskom pri výbere z jestvujúcich prekladov J. Smreka a Emila B. Lukáča do dvojjazyčnej publikácie V mladých srdciach žijem popri obmedzenom rozsahu bola zachovaná úroveň prekladu. Pritom výpovednú hodnotu má aj pomer 26:13 (čiže 2:1) prekladov J. Smreka a Emila B. Lukáča. Nešlo teda o nijaký tematický súbor básní E. Adyho. Ak slovenskí prekladatelia po prevrate od roku 1918 do roku 1948 neuvažovali o výbere z Adyho básní s náboženskými (biblickými, tzv. božskými) motívmi, čo sa prípadne dalo očakávať najmä od Emila B. Lukáča a vydavateľstva Tranoscius v Liptovskom Mikuláši, ale nestalo sa tak, po februári 1948 sa celých 40 rokov na také niečo nedalo ani len pomyslieť. A ak na to nikto nepomyslel, takisto to nebola náhoda.
Radikálny pochybovač E. Ady v stati Boh v literatúre (1910) napísal: „Ale nepoznám krajšie voľnomyšlienkarstvo, ako nepokojne a kriticky sa zapodievať Bohom. Buď-alebo: buď ho niekto konečne nájde, alebo s ním definitívne zúčtuje na nádhernú, nepredstaviteľne veľkú úľavu ľudského života.“ Keď sa teda Oldřich Kníchal po početných publikovaných prekladoch, ale ešte pred prácou na antológiách maďarských básnikov zo Slovenska, Rumunska a Vojvodiny, lebo podľa neho taký je časový postup vzniku jednotlivých prekladových súborov, rozhodol vybrať a preložiť tematický výber básní E. Adyho s motívmi viery a Boha, mal pred sebou doslova čistý stôl. Nič mu nezväzovalo ruky a ani nebral ohľad na nič, či tú-ktorú báseň pred ním niekto už preložil alebo nie (napríklad Emil B. Lukáč Božiu trúbu). Vybral a preložil 25 básní, vcelku naozaj nie veľa. V danom tematickom okruhu Adyho poézie je to porovnateľne zhruba toľko ako počet všetkých preložených Adyho básní do slovenčiny v porovnaní s celým jeho básnickým dielom. Hoci tematický výber O. Kníchala prichádza s veľkým časovým odstupom 55 rokov po prekladovom súbore Jána Smreka a navyše z územia Maďarska a v knižnej podobe dokonca z Rumunska, v slovenskej adyovskej literatúre je to nesporne objavný a priekopnícky čin. Pri jeho dramaturgickom hodnotení treba vziať do úvahy aj subjektívne tvorivé momenty. Pri takomto výbere totiž nerozhodujú vždy výlučne iba objektívne, racionálne zdôvodniteľné literárnohistorické a hodnotové kritériá, ale aj zväčša subjektívne definovaná a teda premenlivá preložiteľnosť básne a prekladateľova disponovanosť, keďže autor prekladu v jednej osobe je najprv dramaturgom a iba následne prekladateľom korigujúcim dramaturga. (Opačne je to viac ako absurdné.) Takýto postup akiste možno zdôvodniť pri každom čísle výberu. Ale predsa, znalec poézie E. Adyho určite nezamlčí, že z hľadiska témy mu vo výbere chýbajú niektoré kľúčové básne. Napríklad báseň Na brehu čiernych vôd (Sötét vizek partján,1907). V tejto básni E. Adyho sa po prvý raz zjavuje motív viery v Boha: „Niekoľkokrát bych veril bol rád, i Boh sa zjavil niekoľkokrát.“ (Preklad Emil B. Lukáč.)13 Táto dôležitá Adyho báseň by si naozaj bola zaslúžila nový preklad, aj keď prvým prekladateľom bol Emil B. Lukáč. Obdobne medzi chýbajúce položky treba zaradiť ďalšiu kľúčovú báseň Pod vrchom Sion (A Sion-hegy alatt) z roku 1908, ktorá dala názov prvému celému cyklu E. Adyho básní s motívom Boha v zbierke Na Eliášovom voze (Az Illés szekerén,1908). Len tak mimochodom: tento cyklus s 10 prevzatými básňami tvorí jadro výberu O. Kníchala.Za deziderátum možno pokladať aj chýbajúcu (do slovenčiny nateraz nepreloženú) báseň Menekülés az Úrhoz (Útek k pánovi) z posledného tvorivého obdobia E. Adyho (1917), ktorú zaradil do cyklu Na okraj Izaiášovej knihy v zbierke Na čele mŕtvych (A halottak élén), vydanej rok pred básnikovou smrťou (1918).
Oldřich Kníchal v roli prekladateľa bol v neporovnateľne ťažšom položení ako vo funkcii zostavovateľa publikácie. V tomto prípade nemal pred sebou čistý stôl. Našiel na ňom pomerne bohatú, hoci nevyrovnanú adyovskú prekladateľskú tradíciu. Ba možno, že sa dá hovoriť aj o nasledovateľných vzoroch.
Oldřich Kníchal sa už viac ráz osvedčil, že je zorientovaný v teórii aj praxi slovenského básnického prekladu. Možno povedať, že prekladá menej spontánne, bez improvizácie, a viac racionálne, uvážene, premyslene, pričom už vôbec netreba pripomínať jeho zodpovednosť, úctu, až pokoru k originálu (invariantu, pretextu). Preňho je danou samozrejmosťou zachovávanie rýmovej schémy, slabičného a rytmického pôdorysu pôvodného verša. Je to prísne vymedzený (zavše až obmedzujúci) rámec, do ktorého zasadzuje nový variant básne v prijímajúcom jazyku. Tvorivý proces translácie si však sťažil ešte aj sám, keď si takmer zásadne predsavzal, že pôvodný myšlienkový (a obrazný) sled básne bude symetricky zachovávať aj v preloženom variante. S tým je spojené i jeho zjavné úsilie čo najmenej modifikovať obrazovú náplň veršov. Tento postup je akiste akceptovateľný, lebo náboženská (kresťanská, biblická) je ustálená rovnako v maďarskom aj v slovenskom jazyku a kultúrnom prostredí. Oldřich Kníchal v prekladovom procese naznačené zásady (princípy) radšej uplatňuje, ako porušuje a ignoruje. Ba robí tak zavše aj na úkor plynulej dikcie verša, prípadne jeho syntaktickej ústrojnosti. Príklad z prekladu básne Egy avas kérdés (Potuchnutá otázka): Prečo sme, ak raz nám dôjde dych?/A keď sme tu, tak zle prečo je?/Prečo je to toľko smutnomúdrych?/ Tu voľakto panuje.“14 Tým sa vo svojej prekladateľskej praxi z významných predchodcov väčšmi blíži k rapsodickejšiemu a svojvoľnejšiemu Emilovi B. Lukáčovi ako k J. Smrekovi so zmyslom pre plynulý verš a ucelený veršový útvar. Takto potom Oldřich Kníchal položil na svoj adyovský stôl, obrazne povedané, skvostné „perly“ aj menej trblietavé „perličky“. Svoje zásady naplnil bezmála do písmena a bodky pri preklade titulnej básne súboru Príchod Pána (Az Úr érkezése):15
Mikor elhagytak, Keď ma opustili,
Mikor a lelkem roskadozva vittem, keď podlomený klesal som na duchu,
Csöndesen és váratlanul tu náhle okolo pliec
Átölelt az Isten. Boh ovinul mi ruku.
Nem harosnával, Prišiel bez fanfár a mĺkvy,
Hanem jött néma, igaz ölelésel, s náručou hrejivou,
Nem jött szép, tüzes nappalon, nie v slnečný jasný deň,
De háborús éjjel. lež nocou búrlivou.
És megvakultak A vyhasol mi
Hiú szemeim. Meghalt ifjuságom, pyšný zrak. Mladosť na celé veky.
De őt, a fényest, nagyszerűt, On mi však už navždy žiari
Mindörökre látom. skvelý a veľkolepý.
Ak by sa bol ešte v druhej strofe záver prvého verša presunul na začiatok druhého verša (Prišiel bez fanfár/ a mĺkvy s náručou hrejivou,/ nie v slnečný jasný deň,/ lež nocou búrlivou.), mohli by sme hovoriť o ešte presnejšom dodržaní pôvodnej značne nepravidelnej slabičnej štruktúry básne.
Vydarené prekladateľské nie sú ojedinelé, náhodné. Dokladom môže byť záver básne Boh je môj sen (Álmom: az Isten):16
Nem bírom már harcom vitézül, Už neviem udatne sa biť,
Megtelek Isten-szerelemmel: premohla ma Božia dobrota:
Szeret kibékülni az ember, keď sa človeku vŕši čas života,
Mikor halni készül. zatúži dobrý byť.
„Perličky“ v prekladoch Oldřicha Kníchala, a to nielen v prítomnom súbore z E. Adyho, najčastejšie súvisia s gramatickými rýmami, ktoré v maďarskej poézii nie sú také neobvyklé a bijúce do očí ako v slovenských básňach:
Az arcát még titkolja, rejti, Obličaj svoj ešte ukrýva,
De Nap-szemét nagy szánalommal lež Slnko jeho zraku na mne
Most már sokszor rajtam felejti. už často s ľútosťou spočíva.17
Nebohý Vojtech Kondrót, inak prekladateľ maďarskej poézie s brilantnou rýmovou technikou, na okraj maďarských gramatických rýmov výstižne poznamenal: „Snažil som sa im vyhýbať ako čert krížu, v krajnom prípade som ich nahrádzal asonanciou.“18 Pravda, takýto postup mohol byť odporučiteľný aj pre O. Kníchala. Tým skôr, že E. Ady dosť hojne používal zvonivé asonantné rýmy.
Nové preklady Oldřicha Kníchala z „božských“ básní E. Adyho zaiste zaujmú miesto na pomyselnom slovenskom adyovskom stole, hoci nesporná tematická výhra nateraz celkom nevyrovnáva vyššie naznačené výhrady. Či sa v súvislosti s E. Adym meno prekladateľa Oldřicha Kníchala bude spomínať v jednom rade s Emilom B. Lukáčom a J. Smrekom, bude závisieť od toho, čo sa odhodlá likvidovať vlastné prekladateľské pozdĺžnosti. Nebolo by to od veci. Veď nový pohľad, nový preklad predsa pomáha odkrývať aj tušené, opatrne vyslovované slabiny starších, časom kanonizovaných prekladov a prekladateľov. Z prítomného súboru je to, napríklad báseň Az Isten harsonája.19 (V preklade Emila B. Lukáča má už názov básne Božia trúba širšiu konotáciu ako O. Kníchalov preklad Boží trombón.) Konfrontácia obidvoch slovenských prekladov s originálnym invariantom odhaľuje predovšetkým slabiny preložených variantov. Zároveň však núti aj konštatovať, že adekvátne prekladať E. Adyho je naozaj vysoká prekladateľská méta. Ale nie je nedosiahnuteľná, lebo človek je schopný viac, ako si zavše myslí. Platí to aj o Oldřichovi Kníchalovi. A pravdaže, málokto to vie aj na Slovensku.
____________________
1 Na brehu čiernych vôd. Výber z modernej maďarskej lyriky. Preklady: Valentín Beniak, Štefan Krčméry, Emil Boleslav Lukáč, Vojtech Marko, Daniel Okáli, Ján Poničan, Vladimír Roy, Tibor. D. Štítnický a Andrej žarnov. Úvod Emil Boleslav Lukáč. Zostavil a poznámkami opatril Rezső Szalatnai. Vydal „Elán“ nákladom Concordie. Bratislava 1943.
2 Emil B. Lukáč: Ady a dekadencia. In: Pavlovi Bujnákovi ctitelia, priatelia, žiaci. (Red.) Alžbeta Göllnerová. Nakladateľstvo Academia, Bratislava 1933. s. 72.
3 Tamže, s. 74.
4 Tamže, s. 81.
5 Názory E. B. Lukáča (aj tie neskoršie publikované) sa akiste najintenzívnejšie vyhraňovali v druhej polovici 20. rokov pri koncipovaní dizertačnej práce (1927).
6 Emil B. Lukáč: Ady a dekadencia, s. 83.
7 Ady Endre: Az úr érkezése - Endre Ady: Príchod Pána. Fordította - Preložil: Oldřich Kníchal. Könyvkiadó - Vydavateľstvo: Ivan Krasko. Nagylak - Nadlak 2006. (Vyšlo ako príloha časopisu Rovnobežné zrkadlá - Oglinzi paralele.)
8 Endre Ady: Básne. Preložil Ján Smrek. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1950. Nová komorná knižnica, zv. 25.
9 Endre Ady: Desaťmiliónová Kleopatra. Preložil Ctibor Štítnický. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1959. Nová komorná knižnica.
10 In: Zostaňte v tejto básni (Malá antológia maďarskej poézie XX. storočia). Preložil Vojtech Kondrót. Úvod Karol Wlachovský. Vydavateľstvo AB-ART (s podporou Kultúrneho inštitútu Maďarskej republiky v Bratislave), Bratislava 1997, s 5.
11Ján Švantner: Santal - úvod k Deviatim básňam S. Mallarmého + preklady básní. In: Slovenské preklady, r. IV.+123 (2007), č. 4. s. 54-65.
12 Ady Endre: Ifjú szivekben élek - Endre Ady: V mladých srdciach žijem. (Versválogatás Emil Boleslav Lukáč és Ján Smrek fordításaiban - Výber básní v prekladoch Emila Boleslava Lukáča a Jána Smreka) Editor Karol Wlachovský. Ilustrácie Karol Ondreička. Európa Könyvkiadó, Budapest 1978 - Tatran, Bratislava 1978.
13 Na brehu čiernych vôd (Výber z modernej maďarskej lyriky). Vydal „Elán“ nákladom Concordie, Bratislava 1943, s. 29.
14 Ady Endre: Az Úr érkezése - Endre Ady: Príchod Pána, Nagylak - Nadlak, 2006, s. 44-45.
15 Tamže, s,16-17.
16 Tamže, s. 22-23.
17 Adam, kde si?“ („Ádám, hol vagy?“). Tamže, s.10-11.
18 Balassi Bálint 1554-1594. Preložil/Fordította: Vojtech Kondrót. Maďarské kultúrne stredisko, Bratislava - Lilium Autum, Dunajská Streda 1994, s. 9.
19 Endre Ady. Az Úr érkezése - Endre Ady: Príchod Pána. Nagylak- Nadlak, 2006, s. 28-29.
Spoveď Dunaja. Antológia maďarskej poézie od najstarších čias po dnešok. Zostavil a preložil Emil Boleslav Lukáč. Doslov a poznámky napísal Rudolf Chmel. Slovenský spisovateľ, Bratislava 1976, s. 125.