Zoltán B. Valkán ● Zázraky sa nedejú ● Láska nestarne

Koncom novembra napadal prvý sneh. Cez deň sa začal topiť, aby potom v noci primrzol k asfaltu. Od tohto novembrového dňa chodníky pokrývala akási zľadovatená vrstva snehu, ktorá sa udržala až do vianočných sviatkov.

Práve v nedeľu predpoludním, ešte pred sviatkami, obloha sa zatiahla a na túto zľadovatenú vrstvu sa začal sypať nový, drobulinký krupicovitý sniežik. Asfaltové chodníky sa stali na velikánsku radosť detí hotovými klziskami.

Pri križovatke hlavnej a vedľajšej ulice si kŕdeľ detí už vyšmýkal niekoľko dráh. Nikoho ani len nenapadlo všimnúť si vetchú starenku, ktorá bezradne postávala na okraji chodníka.

Ján Kožuch, starý mládenec, administratívny pracovník vo veľkozávode, kráčajúc po chodníku bočnej ulice smerom ku križovatke si najprv všimol iba to, že ľudia chodia akoby po vajíčkach, opatrne našľapujú krôčik za krôčikom, šinú sa vpred slimačím tempom.

Keď sa na križovatke zastavil, jeho sluch najprv zachytil veselý džavot šmýkajúcich sa detí, potom mu padla do oka útla postavička na jednom mieste prešľapujúcej starenky. V ďalšom okamihu pobadal aj to, že okoloidúci si ju vôbec nevšímajú, ani napriek tomu, že starenka sa každému pozrela do tváre, akoby skúmala, čo vlastne môže od týchto náhliacich sa človiečikov očakávať. Keď sa Ján Kožuch pri nej nečakane zastavil, na perách starenky sa pomaličky rozihral prekvapivý úsmev. Tichým prosebným hlasom ho požiadala, aby jej pomohol prejsť na druhú stranu hlavnej ulice.

- Babka, kde máte namierené, vari do kostola? - opýtal sa a uprel oči na starenkinu vychudnutú tvár.

- Dnes je sviatok, božia nedeľa, - odpovedala s pokorou.

- Dávajte si veľký pozor, nech sa nedolámete, je šmykľavo! - povedal starostlivo Ján Kožuch, keď pustil slabú rúčku starkej.

- Ďakujem, syn môj, nech vás Pán Boh požehná! - začul ešte dobroprajné slová starenky. Vzápätí sa však od nej rázne odpútal, lebo pred zastávkou práve brzdil autobus. Nastúpil a na svoje milé prekvapenie našiel miesto pri okne. Vonku na ľade veselo šantili deti. Očami ešte chvíľku pátral po starenke, no tá sa bez stopy stratila. V nasledujúcom okamihu na ňu zabudol, ani čo by sa s ňou nikdy nebol stretol.

Aká však preveľká škoda, že mu starenka tak náhle vypadla z pamäti! Akých nádherných zážitkov sa len mohol dočkať, keby bol uveril jej blahoprajným žehnaniam! Kto vie?

Napríklad na chodbe administratívnej budovy by mu do cesty prišiel sám generálny riaditeľ, inak jeho dávny známy. Už pred tridsiatimi rokmi nastúpili spolu do závodu. Pravda, riaditeľ ako začínajúci inžinier, on ako výpomocná administratívna sila. Na chodbe by mu riaditeľ podal ruku a ponúkol by mu, že za desaťnásobný plat ho vymenuje za vedúceho obchodného oddelenia, aby ukázal tým neschopným obchodníkom, ako treba predať tie haldy tovaru, čo bez úžitku ležia v skladoch a ktorého je plný už aj dvor. Áno, vo firme mal šancu stať sa známou a slávnou osobnosťou, o akej by s uznaním písali aj závodné noviny. Prečo by aj nepísali o záchrancovi závodu pred skrachovaním? A navyše, on by urobil dobre nielen sebe a firme, ale každému, celej krajine. Veď ním predané výrobky by preslávili krajinu tak na Východe, ako i na Západe.

Ale nemyslime iba na slávu a peniaze! Jánovi Kožuchovi sa mohlo prihodiť aj to, že po vystúpení z autobusu sa stretne s Evičkou, svojou bývalou a jedinou láskou. Onoho času padol do pasce, ktorú mu nastavili jej prekrásne nevinné oči, súmerná, športom vyformovaná postava a jej vzdelanie. Evička vyučovala hudbu a spev na strednej škole, vedela slušne anglicky a bola krásna. Už sa dohodli aj na termíne sobáša, ktorý však on stále odďaľoval. Preveľmi sa bál mordovania sa so samopašnými deckami, prispôsobovania sa ženským vrtochom a vôbec stavu manželského. Takže zo sobáša nebolo nič, čo dnes Ján Kožuch už veľmi-veľmi ľutuje. Často myslí na to, že keby sa bol oženil, určite by mal život inakší. Evička by sa bola dokonale oňho akiste postarala, varila by mu, prala a vyčarila ozajstné rodinné hniezdo. Nemusel by sa ponevierať po špinavých, smradľavých bufetoch a krčmách, ale žil by normálnym, kultúrnym životom.

Keď už nie s Evičkou, tak sa jednoducho mohol stretnúť na ulici s prekrásnou ženou, ktorá by sa s ním nielenže ochotne pustila do reči, ale by ho azda pozvala aj k sebe a pri poháriku vaječného likéru by si romanticky čítali básne. Tieto stretnutia by sa potom, pochopiteľne, opakovali čoraz častejšie, až napokon by sa natrvalo nasťahoval ku prekvitajúcej kráske.

Takéto a tomuto podobné veci sa boli mohli udiať s Jánom Kožuchom. Ale on neveril ani v Boha, ani v zázraky, takže ani nemohol očakávať, že sa s ním stane čosi neobyčajné.

Naďalej sa však bude s ním diať to, čo už tridsať rokov každý boží deň: po robote zamieri do preplnenej pivničnej vinárne. Po prvom streku uvažuje o nezmysle vlastného života, po druhom rozmýšľa o tom, že jeho život veru nestojí za nič a po treťom je už presvedčený aj o tom, že mu ho nepokazil nik iný, iba on sám.

Po troch špriceroch zavše znechutený opúšťa ošarpanú a smradľavú vináreň, aby sa potom v panelákovej garsónke trápil až do nasledujúceho rána. Teraz však, po toľkých rokoch, už vie aj to, prečo sa vo svojom príbytku necíti dobre. Preto, lebo v ňom nenachádza ten súlad, aký dokážu vytvoriť výlučne ženské ruky, tvár, lono, vkus, čiže ženská prítomnosť. Tej tu však niet a akiste nikdy ani nebude, lebo divy a zázraky sa už preveľmi dávno dejú iba v snoch a v rozprávkach.

 

Láska nestarne

Je slnečná nedeľa neskorého leta. Dedina očakáva poludňajšie zvonenie, aby si mohla zasadnúť k slávnostnému obedu. Tetka Marka má v kuchyni už všetko porobené: obed po svätej omši dávno dovarila a odstavila ho na okraj sporáka, aby ostal teplý. Aj stôl už prestrela. V tom okamihu, keď zdvihla zrak na tikajúce hodiny, počula prvý úder veľkého kostolného zvona.

- Jozef, čuješ ma? - zvýšila mierne hlas, predsa vie, že jej muž tiež čaká iba na toto vyzváňanie ako na povel. - Pod obeduvat!

Zo zadnej izby sa ozýva potláčaný kašeľ, potom šuchot papúč, čo jej potvrdzuje blíženie sa oslovenej osoby.

- Tak, správne, - otvára Jozef Vitek dvere do kuchyne. - Ked zvon zazvoní, mosá hrkocat tanírky aj lyžičky. Tak je to dobre, veruže tak.

- U nás už vyše šesdesát rokov, každú každulinkú božú nedelu, - prikyvuje tetka Marka.

Jozef Vitek zasadne za vrch stola. Rozhodným pohybom posunie tanier k polievkovej mise, z ktorej sa len tak parí voňavá polievočka, chutná, mäsová.

Tetka Marka pozná svoju povinnosť, už vyše šesťdesiat rokov ona nakladá jedlo na manželov tanier.

- Dost! - zdvihne pravú ruku Jozef Vitek. - Mne to stačí.

Keď si nabrala polievky aj tetka Marka a vzala lyžičku do pravej ruky, úzkostlivo povie, akoby varovala svojho muža:

- Dávaj pozor, duša moja! Polévka je horúca jak ohen. Né aby si si obaril té pekné, červené ústá!

- Čo sa ti porobilo, he? - čuduje sa starec. - Eščeže pekné a červené ústá! Kde sú té už, kam sa té podéli, zlato moje?

- Nono, neni ešče šecko stratené! - usmieva sa veľavravne tetka Marka.

Jozef Vitek vôbec nie je privyknutý na takéto nemravné reči, hlavne nie za bieleho dňa, preto skrývajúc svoje rozpaky prudko zdrapí dvojdecák plný červeného vína.

- Nepi víno pred jedením, duša moja! - varuje svojho muža tetka Marka. - Ešče mi tu onezdravíš!

- Kedy si ma ty videla opitého alebo od vína onezdraveného, he? - ostro sa osopil na svoju ženu Jozef Vitek.- Také si ty nezažila a ani nezažiješ!

- A tedy od čeho máš nos taký červený? - usmieva sa potuteľne tetka.

- Je precca leto, mám ho opálený, - odpovedá starec pyšne.

Tetke Marke sa táto odpoveď celkom pozdáva, uznanlivo hľadí na svojho muža. Vzápätí sa k nemu nakloní a zastokne oči do starcovej tváre:

- Jozef, prosím ta, priznaj sa v túto svatú nedelu, že ty len víno máš rád a mna si už prestal lúbit!

- Neprestal! - vyhŕklo zo starca. - Ani vlastné, dobre vychované deti nelúbim lepší…

- Nemyslím to tak, Jozef, ale ináč… Či ma lúbiš tak jak manžel svoju manželku?

Jozef Vitek stŕpol a na chvíľku sa odmlčal.

- Pozri, zlato moje! - hovorí starec v rozpakoch. - Kukni sa na tento kurací paprikáš s nokedlami! - ukazuje starec na svoj tanier. - Takýto paprikáš je zrídkavý jak bíla vrana. Ani moja mama, nech odpočívajú v Bohu, takýto paprikáš ani ony nevedeli navarit…

- Nezahováraj, Jozef! - skočila tetka Marka mužovi do reči. - Ja sa pýtam, či ma lúbiš a ty mi tu trepeš o paprikáši.

- Šak já hovorím o tem, na čo si sa pýtala, - pokračuje starec už pokojnejšie. - Slovom, ide mi o tento, o tvoj paprikáš. Práve pre tento paprikáš ma hlava bolí, a to prevelice. A jak sa mína čas, tým lepší ma bolí…

- Čo ta bolí?

- To, že sa časy minuli a aj my sa mineme, to, že mosíme odíst… Nad osemdesát rokov sa móže už všeličo prihodit, - hovorí starec žalostným tónom v hlase.

- Tvoja mater mali vyše devatdesát rokov. Ty si z velice dobrého korena, - upokojovala tetka svojho manžela.

- Aj to móže byt, že tento paprikáš je posledným paprikášom v mojem pozemskem živote, - pokračuje Jozef Vitek. - Tak ho lúbim, ale tak… lepší jak vlastný život, - povedal s bôľom v rozochvenom hlase. - Tvoj paprikáš ma aj v tem najvačšem žáli rozveselil, bol mój ochranca, moje potešení a moja radost v temto tažkem a preklátem živote…

- Paprikáš? - pozerá vystrašene tetka Marka.

- No né celkom, - usmieva sa tajuplne Jozef Vitek, - ale osoba, čo tento paprikáš mi tolké roky varila. Ty! Ty si to, zlato moje! Ty, Marka Krížiková, ty peknooká žena moja. Veru ty.

Pekné starecké tváre zvážneli. Iba oči v nich horeli šťastím.