V rámci literárneho večera pod názvom „Stredoeurópsky spisovateľ K. Mikszáth“ v budapeštianskom Slovenskom inštitúte predstavili verejnosti nové slovenské vydanie Mikszáthových krátkych próz Tvrdé kotrby v preklade K. Wlachovského.
Diskusiu za okrúhlym stolom, ktorej sa zúčastnili Simona Kolmanová z Karlovej univerzity v Prahe, pracovník Széchenyiho knižnice, historik Zsolt Vesztróczy a Karol Wlachovský, ktorý v súčasnosti prednáša na Segedínskej univerzite, moderoval docent Univerzity Loránda Eötvösa Csaba Gy. Kiss. Knihu predstavil právnik, literárny historik Iván Halász, docent Katolíckej univerzity Petra Pázmaňa v Pilíšskej Čabe.
Osobnosť, ktorá spája Maďarov a Slovákov a ktorá dobre poznala psychiku oboch národov - takto charakterizoval Kálmána Mikszátha vo svojom úvodnom príhovore riaditeľ Slovenského inštitútu Milan Kurucz. Podľa Csabu Gy. Kissa sa Mikszáth môže označovať ako spisovateľ Novohradu, Horného Uhorska a v širšom zmysle aj strednej Európy. V tejto súvislosti Simona Kolmanová hovorila o tom, že Mikszáthovi počas jeho života vyšlo v novinách po česky približne sto krátkych próz a niektoré z nich boli zaradené aj do výberu, ktorý bol vydaný knižne. Zaujímavým počinom v medzivojnovom období bolo uverejnenie Dobrých Plavcov po maďarsky, ktoré bolo určené pre študentov pražskej univerzity a obsahovalo aj vysvetlivky a slovník. Mikszáthove romány vyšli po česky v druhej polovici 50. rokov a dobre zapadali do vlny stredoeurópskej grotesky.
Zsolt Vesztróczy oboznámil prítomných s reakciami na myšlienku slovanskej vzájomnosti, ktorá bola v Uhorsku 19. storočia označovaná ako panslavizmus a tak v strednej Európe, ako aj v Uhorsku vyvolala priam hysterickú reakciu. Mikszáth ako aktívny politik považoval za panslávov tých, ktorí sa pozdvihli v spoločnosti a zostali aj naďalej Slovákmi, pôsobili v evanjelickej cirkvi a spolkoch, akým bola aj Matica slovenská. V dôsledku vývinu národov predpokladal vznik slovanských štátov, ale aj dovtedy považoval za potrebné posilnenie štátu a spomalenie tohto procesu prostredníctvom činnosti županov, stredných škôl a cirkví. Podľa slov Karola Wlachovského do roku 1918 bol Mikszáth najpopulárnejším maďarským autorom v kruhu Slovákov. Po slovensky vyšlo 14 Mikszáthových zväzkov, niektoré v šarišskom nárečí. V rokoch 1900 až 1918 vydali 73 jeho poviedok a čŕt v preklade evanjelického farára Daniela Bacháta a Samuela Czambela. Kým Mikszáthov postoj k Slovákom v krásnej literatúre bol empatický a plný humoru, v publicistike bol menej zhovievavý. Z hľadiska týchto postojov bol rozhodujúci jeho vnútorný svet, jeho životopis, roky prežité v zmiešanom prostredí rodného mestečka. O Pešťanoch napríklad na jednom mieste píše: „Kladú iba základné kamene, aby Slováci postavili nad ne paláce“, alebo: „Prozreteľnosť je vynaliezavá, na rozbité taniere vymyslela slovenského drotára“.
Cieľom výberu poviedok do nového slovenského vydania krátkych próz Kálmána Mikszátha podľa Ivána Halásza bolo odpovedať na otázku, aký bol obraz Slovákov v jeho diele. Získaný obraz má dve úrovne: kolektívny je plný stereotypov, kým obraz jednotlivcov je podstatne pestrejší. Jeho slovenské postavy reprezentujú všetky vrstvy uhorskej spoločnosti, sú medzi nimi „volební experti“, poslanci, remeselníci, ale aj sluhovia a predstavitelia chudobných vrstiev. Kým jeho predrečníci porovnávali Mikszátha zo slovenskej literatúry s Martinom Kukučínom, Iván Halász nachádzal paralely skôr s Jankom Jesenským. Podľa neho sa podobali svojim ironickým postojom k svetu, pričom obaja boli súčasťou opisovaného sveta (Mikszáth ako poslanec a Jesenský ako československý úradník). Svoj príhovor a zároveň aj diskusiu ukončil zásadnými otázkami: komu je určený nový slovenský preklad Mikszáthových próz na Slovensku a čo by z neho o spoločnej histórii vyčítali bratislavskí gymnazisti, keby si ho prečítali?
Bezmála po troch desaťročiach, keď roku 1979 vo vydavateľstve Tatran vyšiel v Zlatom fonde svetovej literatúry trojzväzkový výber z románového diela Kálmána Mikszátha, na slovenskom knižnom trhu sa pod názvom Tvrdé kotrby (Horniaci, Horniaky) objavil súbor 20 krátkych próz so slovenskými postavami a motívmi poväčšine zo slovenského prostredia (vydavateľstvo Albert Marenčin PT v spolupráci so SNM - Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku). Výber zostavila a štúdie napísala autorská dvojica Csaba Gy. Kiss a Karol Wlachovský, nové slovenské preklady vyhotovil Karol Wlachovský. Po premiére knihy v Mikszáthovom rodnom kraji (Veľký Krtíš 27. septembra 2007) pre účastníkov vedeckej konferencie o autorovom diele publikácia sa postupne predstaví verejnosti v Bratislave, Banskej Štiavnici, Budapešti, Békešskej Čabe a v Slovenskom Komlóši. Z tohto podnetu uverejňujeme apelatívny text Kálmána Mikszátha z roku 1892 na pomoc Slovákom, keď severnú časť Horniakov v Uhorskom kráľovstve postihla neúroda zemiakov. Kálmán Mikszáth sa usiloval mobilizovať najmä maďarskú verejnosť celým svojim prozaickým arzenálom. V krátkom texte koncentrovane načrtáva svoju typickú (empatickú, ale do určitej miery ustálenú aj stereotypnú) etnickú charakteristiku svojich vtedajších spolurodákov - Slovákov.
Rozmohol sa medzi nimi hlad! Veď ich navštívil iba dobrý známy.
Ale tentoraz tak bez žartu, začas chce pobudnúť medzi nimi. Vošiel do domu Slovákov, do chudobných slamených chyží s tým, že stadiaľ ich vyženie do cintorínov. Slováci nemajú čo jesť. Hlad je zasa mohutný protivník. Dosiaľ porazil všetkých.
Nepríjemní hostia sú predsa aj inokade. Spupná Tisa sa nahnevá a zmyje žírnu rovinu. Červený kohút letí, letí a jeho vystreté žeravé krídla ovanú celé mestá... Šíra voda zaleje siatiny a povie: „Tu zostanem, kým sa mi zachce.“ Pekné mestské domy zľahnú popolom, a popol povie: „Neskúmajte, čím som bol.“
Ale zem je sladká matička, ktorá má aj srdce (keby ho predsa nemala, nevyrástli by z nej kvety), na ostatné svoje ratolesti sa tak veľmi nehnevá. Zavše je predsa vrtošivá, je to pravda, raz je skrblivá, inokedy zasa márnotratnejšia, ale len chudobným Slovákom vyparatí, že zabudne im priniesť zemiaky a ovos. Že ešte aj matička vie byť taká ľúta!
Vždy bola príkra na nich. Poživeň neprináša naisto, ani keď je dobrá úroda. Keby sa vo svete nelámali hrnce, keby po dedinách detváky nerozbíjali sklené tabule a keby sa v mestách nestavali veľké paláce, tak tam pod Fatrami kamenistá matička zem by naozaj nevedela vyživiť tie decká, tých dobrosrdečných Janov a Ďurov v širokých klobúkoch a tie Aničky a Marienky s labutími krkmi a piškótovými nôžkami.
Čo neposkytne zem, chudobný Slovák odinakiaľ vie získať svojou trpezlivosťou, usilovnosťou a vytrvalosťou.
Z lesa vymôže prúty a pletie z nich koše, zhotovuje metly, z haluzí robí nástroje, ani netúži po starých stromoch.
Z vtáctva si nenárokuje na orla ako iné márnomyseľné, hrdé ľudské plemeno, iba vtáka čvíkotu, nesie ho na jarmok a predá.
Včelám neodoberie med, ponechá ho iným, vezme si iba vosk, s ktorým obchoduje.
Je skromný, nenáročný, uspokojí ho málo, menej ako dosť.
A tohto roku zem mu odoprela aj to málo, pozdĺž troch „zlatých tácní“ (Slováci tak nazývajú Tatru, Matru a Fatru)(1) ľud nemá čo do úst. Celé rodiny, celé dediny sa šmatlú ako tiene alebo zoslabený hladom leží v perinách s červenými pásikavými obliečkami z kabafasu, kto ešte má perinu.
Dieťa slabnúcim hlasom stonie:
Mamička, daj mi chlieb!
Úbohá mať ho utišuje srdcelomným hlasom:
Neplač, vtáčatko, bude, neskôr bude. Neplač, vtáčatko moje.
Kde je chlieb?
Neskôr ho zošle Pánboh. Počkaj ešte chvíľku.
Mamka! Mamka moja! Jaj, zaraz umriem. Kde je ocko?
Tvoj ocko je za morom, dieťa moje, v Amerike. Tam kdesi drotuje zlaté hrnce. Čo všetko ti prinesie!
Cez okuliare vzletu sa nám vnucuje tisíc a tisíc smutných výjavov. Vyskakujú ako srdcervúci obraz z každého riadka novín, ktoré prinášajú správy o hlade na Horniakoch.
Tie obrazy neslobodno ľahostajne prehliadať.
Ak Slovákov ponechal svojmu osudu ich najprirodzenejší patrón - zemiaky, ak sa na nich nahnevala a nepriniesla im úrodu macocha - zem, povinnosť pripadla na nás, bratov Maďarov.
Boli s nami celých tisíc rokov v pokoji, bohabojnosti, trpezlivosti, tichosti. Na bojiskách pluh vyoral mnoho kostí dobrých Slovákov. Pod zástavami Matúša Čáka drotovali našu slobodu. Boli pri Moháči. Bili sa tam v Rákócziho tábore, v meruôsmom sa tam triasli zimou na nohách so senom a slamou.(2) Keď sme mali zlé dni, vždy boli s nami, a nie proti nám.
Keď teraz oni majú zlé dni, aj my musíme byť s nimi. Veď žírna rovina ešte urodila dosť zlatých klasov, z nich sa ujde aj im. Štát vykoná svoje, ale nech tak urobia aj jednotlivci.