Chvíľka poézie ● Nová relácia rozhlasu
V našom do úzadia zatlačenom, zanedbanom, usínajúcom literárnom živote sa nám nová relácia slovenského vysielania MR môže javiť aj ako oživujúci prvok.
Môžeme byť radi, že vedúca redaktorka slovenského vysielania Maďarského rozhlasu (MR) Ildika Máčová má dobrý prístup k našej slovenskej literatúre a ochotne podporuje jej zviditeľňovanie. V tomto prípade konkrétne ide o poéziu.
Poézia ako základný druh literatúry (popri próze) už od pradávna sa považovala za literárne umenie v tom pravom zmysle slova. Počnúc od romantizmu je to umelecká forma lyrických a lyrickoepických žánrov. Jej veľkou výhodou oproti próze, obzvlášť románu, je jej spôsobilosť pohotovo reagovať na najrôznejšie aktuálne problémy, čo v našom prípade veru nie je na zahodenie.
Relácia Chvíľka poézie má u nás bohaté zázemie, veď sa môže opierať o celý rad samostatných básnických zbierok a antológií našich autorov, ktorí si aj zaslúžia, aby ich dielo nezapadlo prachom. Máme básnikov, ako Juraj Dolnozemský, Gregor Papuček, Alexander Kormoš a Imrich Fuhl, ktorých mená obsahuje aj Slovník slovenských spisovateľov (Nakladateľstvo Libri, Praha 1999) a Slovník slovenských spisovateľov 20. storočia (Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Slovenská národná knižnica 2001). Dnes by sem patril už aj náš svojrázny básnik Pavol Samuel, ktorému in memoriam vyšiel k tomu potrebný druhý zväzok básní (Pred odchodom 2000). Ale sú tu aj Michal Blaško, Laco Klaus, Michal Čičeľ, Juraj Šóti a ďalší. Ľúto nám je však, že nemáme mladých, ktorí by nás nasledovali. Prečo? To je už otázka pre tých, ktorí nás stále presviedčajú, že máme školy, dokonca vraj „slovenský školský systém od materskej školy až po univerzitu“! Totiž predpokladom existencie slovenskej literatúry je dobrá znalosť literárnej slovenčiny. A tú môžu zabezpečiť iba dobré školy.
Stavebným materiálom reči, ale aj básní - sú slová. Bez bohatej slovnej zásoby je reč chudobná a poézia - nemysliteľná. Tu sa nám núka príležitosť spomenúť, aká nápadná príbuznosť je medzi názvom nášho národa (kedysi dávno Sloven, neskôr Slovák) a názvom jednotky reči (slovo). Sme vlastne národom slov, z čoho by malo priamo vyplývať, že si naše slová, naše slovenské slová vážime a chránime ako samých seba. Že ich máme radi a že nimi vieme, alebo chceme vedieť, majstrovsky narábať. Snažme sa o to, a keď to dosiahneme, budú sa nám aj básne pekne čítať, ba čo viac, ak máme na to ambície, aj písať.
V relácii Chvíľka poézie, po podobne krátkych úvahách, ktoré budú vždy nejakým spôsobom súvisieť s poéziou, nakoniec odznie aj báseň v podaní autora, alebo profesionálneho recitátora. Tešili by sme sa, keby sa poslucháčom slovenského vysielania MR naša nová relácia páčila.