Zoltán B. Valkán ● Po toľkých dlhých rokoch

Niekoľko schodov nahor, sedem či osem, nevie, nikdy ich nerátal.

Potom stlačí kľučku, ktorej sa jeho ruka presne štyridsať rokov nedotýkala.

Na dlhej chodbe ho ovanie príjemný chládok. Zovšadiaľ hľadia tablá maturantov: detské tváre s vážnosťou dospelých a dospelí tváriaci sa slávnostne.

Trieda je taká ako kedysi. Iba čierna farba tabule sa časom zmenila na zelenú a za oknom na dvore tiene nevrhajú stromčeky, lež košaté stromiská stareckého veku.

Jozef Bujna s manželkou pešo prišiel zo železničnej stanice na maturitné stretnutie. Cestou kráčal mlčky, hlavou sa mu preháňali ťažké myšlienky. Ani sám nevedel, či sa stretnutiu má tešiť alebo nie, či ta vôbec má ísť, veď doposiaľ nebol ani na jednom z nich. Nie že by sa nebol tešil na svojich spolužiakov. Vôbec nie. Jednoducho osud mu to nechcel dopriať. Spočiatku to boli tie príjemnejšie stanice života, radostná svadba, rozkošné detičky, neskôr však prišli choroby, pohreby a iné smutné udalosti ľudského bytia. Jednoducho mu to nikdy nevyšlo. A napokon bola tam aj ona, niekdajšia spolužiačka, do ktorej sa nielenže po uši, ale až smrteľne zamiloval. Onoho času celá škola, aj učitelia, vedeli o ich bezhraničnej láske, ako aj o tom, že po maturite, keby aj cigánčatá mali padať z neba, oni sa zoberú. Nestalo sa. Z jeho viny, všetko zbabral on.

Keď Jozef Bujna spolu s manželkou vošiel do triedy, uprelo sa na nich tridsať-tridsaťpäť párov očí plných očakávania. Spolužiaci i spolužiačky so svojimi partnermi. Na prvý pohľad nespoznal každého a marilo sa mu, že mnohí ani jeho. Azda preto videl oči usmievavé, oči zvedavé, prívetivé, ale aj oči vyleštené slzami. Srdečné stisky rúk, široké úsmevy, priateľské objímania a hlasná radostná vrava vypĺňali tú haravaru. „Anička!” „Jožko!” „Človeče, ak sa stretneme na ulici, prisahám, že ťa nespoznám a bez slovíčka prejdem okolo.” „Ty ešte žiješ?” „Ľaľa, tu je aj naša krásavica, Vierka!” „Ty si sa vôbec nezmenil!” - ozývali sa triedou prejavy radosti a prekvapenia.

Jozef Bujna odrazu začal vnímať svoje okolie bez plášťa sentimentality ako tvrdú realitu. Videl tu samé vráskavé tváre, prešedivelé, alebo už úplne biele vlasy a bacuľaté postavy kedysi štíhlych spolužiačok. Mnohé z nich sa rozkysli natoľko, že ich postavy mohol bez urážky označiť za deformované. Darmo-daromné, neúprosný tok času nik nezastaví, - pomyslel si zatrpknuto. - Jeden deň kráča za druhým, a to ustavične, bez prestania, a hľa, dostali sme sa až sem. Sem, blízko k večnosti. Utiahol sa do kúta triedy, aby mal akýsi prehľad, aby zrakom mohol vyhľadať ju, kvôli ktorej sem vlastne aj prišiel, čo by, pravda, za cenu celého sveta nebol priznal ani sebe samému. Z mysle sa mu nikdy nevytratila, spoznal by ju, čo by ju bol čas zmenil hoci aj na nepoznanie. Keď ju teraz konečne objavil, príjemne ho prekvapilo, že sa z nej stala zrelá, pôvabná, ale stále mladistvá žena. Ba zdá sa byť oveľa krajšou než ju ukazuje fotografia na maturitnom table. Známa, jemnými črtami obdarená tvár, i napriek prvým dotieravým vráskam opeknela a zdobia ju krátke, jemne zvlnené, no už pomaly sivejúce gaštanové vlasy. Na sebe má blúzku s krátkymi rukávmi a oválnym výstrihom, ktorý zvýrazňuje jej oblé plecia, pružné prsia a odhaľuje do hneda opálenú a ešte stále hladkú pokožku. Stála uprostred hŕstky spolužiakov, švitorila a peknú tvár otáčala na všetky strany, akoby niekoho v tom zmätku hľadala. Keď sa potom ocitol pri nej, rozosmiala sa a ukázali sa jej biele lesklé zuby ako doplnok príťažlivého zjavu.

Podišiel k nej. Zmĺkla a na chvíľku od prekvapenia pootvorila ústa. Pobozkal ju na líčka a nesmelo, detsky ju objal. Chcel jej povedať niečo pekného, ale akoby bol onemel, hlas sa mu zasekol kdesi v hrdle. Spýtavo hlboko sa jej zahľadel do očí. Až po dobrej chvíľke sa spamätal, keď okolo nich každý zmĺkol a nastalo ticho. Odtiahol ruky od ženy, ktorej sa na perách pomaličky rozihrával teraz už rozpačitý úsmev.

- Môj manžel, - ukázala na vysokého, chudého, až kostnatého muža, ktorý sa naňho sotva badateľne pousmial. Podali si ruky a obaja prehodili niekoľko zdvorilých slov. Vzápätí podišli k nim ďalší dvaja bývalí spolužiaci, čím sa dialóg medzi ním a ženou nemohol ani začať. Ba, na dobrú chvíľu sa jeden od druhého vzdialili a tých niekoľko minút, čo boli od seba, prežíval ako večnosť. Keď ju opäť zbadal, odhodlane sa k nej priblížil, jemne ju vzal za ruku a odtiahol bokom od spoločnosti.

- Vierka, veril som, že sem prídeš, - povedal dojatý. - Často som myslel na teba a veľakrát sa mi aj snívalo s tebou, - dodal a červeň mu vystúpila na tvár.

- Ani ja som na teba nezabudla. Keď som cestovala do hlavného mesta, len-len že som ťa nevyhľadala… Nemala som odvahu, - dodala s bôľom v hlase.

- Ani sa mi veriť nechce, - povedal a mierne sa pousmial.

- Hovorím pravdu-pravdivú, - riekla už hlasnejšie a oči akoby sa jej boli zarosili.

Ich rozhovor prerušili organizátori. Naznačili, že každý, koho čakajú, je tu. A prišlo aj tých málo učiteľov, ktorým osud umožnil dožiť sa stretnutia. Posadali si a hneď aj vstali, aby minútku venovali tým, ktorí sú už na večnosti. Veru, tých je už viac ako dosť. Oči zvlhli; každý myslí na to isté: kedy sa bude musieť pobrať za nimi aj on? Ticho prerušil ich bývalý staručký učiteľ biológie, keď začal čítať menoslov prítomných. Od A až po Z bol aj takto dosť dlhý. Výraz na tvárach im stvrdol: môže sa vôbec v niekoľkých minútach vyložiť história okrúhlych štyridsiatich rokov? Každý sa však o to pokúša: „Na jednom mieste… na viacerých miestach… univerzita… kurz… oženil som sa… vydala som sa… rozviedli sme sa… som starým mládencom z presvedčenia… odsťahovali sme sa… ostali sme na mieste…. riadil som… mne rozkazovali… viacej som v nemocnici ako doma… syn je kandidátom vied… dcéra lekárka… moji sú bez pracoviska… hlavné je, že žijeme…”

Stretnutie pokračuje vo zvláštnej miestnosti neďalekej reštaurácie, kde hostí zabáva živá hudba. Nie rocková, ale pre potešenie všetkých štvorčlenná kapela, členovia ktorej sa vekovo vyrovnajú prítomným a preto nečudo, že hrajú známe šlágre mladosti svojej i účastníkov stretnutia.

Jozefovi Bujnovi sa až po večeri podarilo priblížiť sa k Vierke a požiadať ju o tanec. Ako vyšli na parket, oboch opantali rozpaky. Rumence na blednúcich lícach prezrádzali, že nimi zalomcovala búrka citov a spomienok. Prvá sa spamätala žena a rozhovorila sa:

- Dosť neskoro som sa vydávala. Manžela som si vybrala sama a nikdy som ho neoklamala… A som si istá, že ani on ma nepodvádza.

Boli to pre muža nečakané slová. Prekvapili ho a zaskočili. Uvažuje, či je to iba vecná informácia, alebo prebudená obrana voči vlastným citom? Alebo možno náznak ďalšieho neodvratného rozchodu? Z troch možností veru hociktorá sa môže stať skutočnosťou. Keď sa poobzeral dookola, uvedomil si, že čoraz viac upútavajú pozornosť spolužiakov. Vôbec ho však nezaujímalo, čo si o nich v tejto chvíli myslia. Ani to mu neušlo, že jeho manželka tancuje s niektorým z jeho spolužiakov a na parkete je aj Vierkin manžel. A to je teraz najdôležitejšie.

Stáli v tuhom objatí na jednom mieste a len tak sa pohojdávali. Naklonil sa k žene a bozkal ju sprvu len ľahko na vlasy, ale keď objatie jej rúk postupne mocnelo, pohľadal perami aj ústa kedysi tak veľmi milovanej bytosti. Jej pery sa túžobne pootvorili a prijali nežne ponúkaný božtek. Zamarilo sa mu, že prstami sa pohybuje po dôverne známych oblinách jej poddajného tela, hoci v skutočnosti nikdy nie…

Muzikanti ohlásili prestávku a oni sa odovzdane vrátili k stolom na svoje miesta. Uplynulo len niekoľko minút, no jemu sa prestávka zdala večnosťou. Konečne! Hudba začala opäť hrať, ale zámer hneď s ňou pokračovať v tanci mu nevyšiel. Jej prvé kroky na parkete patrili manželovi a postupne ju vykrúcali aj iní spolužiaci. Rozhodol sa teda zájsť za ňou do kola a tam ju zdvorilým „Smiem prosiť?” prebrať. Privinul ju k sebe, potom jej nežne pohladkal vlasy a líca. Ona sa pritúlila na jeho hruď, jednou rukou mu objala krk, druhou driek. On pohľadom sledoval manžela, aby nezbadal nič, čo by ho mohlo rozhnevať. Pritom čoraz tuhšie, dobyvačnejšie objímal ženu. Bozkával jej vlasy, krk a ukradomky i pery. Prechádzal jej otvorenou dlaňou po chrbte i okolo pása. Jeho v týchto okamihoch zaujímalo jedno-jediné: že sú spolu, pri sebe, ako sa len dá a že sú šťastní. Aké sú to sily, čo varujú ľudí a chránia ich pred škandálom? - pomyslel si, keď ich už dlho nechali na parkete tancovať v ošiali objatia.

- Buďme rozumní, - uprela naň ligotavý pár zreničiek. - Musíme sa ovládať, - dodala tíško, až prosíkavo.

Objatie vzápätí trošku povolilo, potom ochablo a rozpálené telá sa od seba oddelili, ako to prikazujú pravidlá slušného správania sa. Zmocnil sa ich akýsi smútok, upadli do mlčania. Po malej chvíli sa opäť ozvala žena:

- Neviem, kedy sa dostanem znova do hlavného mesta…

Po polnoci rozbujnený dav po skupinkách opúšťal reštauráciu. Jozef Bujna sa rozhodne pridal k skupine, kde bola Viera s manželom. Kráčali parkom: jeho manželka a Vierkin manžel s ďalšími dvoma párikmi pred nimi. Oni dvaja málinko zaostali. Siahol po ženinej ruke. Neodtiahla ju. Pohladkal štíhle prsty a potom ich silne pritlačil. Žena stisk opätovala a dlaň si nechala v jeho ruke. Až po chvíľke obaja pocítili, ako sa im dlane prehriali a mierne zapotili.

- Zavoláš mi zajtra? - pošepol jej do ucha.

- Po toľkých dlhých rokoch?

- Práve preto, po tak neuveriteľne dlhom čase! - vyhŕklo z neho.

Tu, v tomto parku, tu, pod týmito stromami, na týchto lavičkách ich kedysi spútavali tajomné sily. Mladí boli vtedy, primladí. Ešte nie rozum, pudy im velili, aby sa držali za ruky, aby celé hodiny hľadeli jeden druhému do očí a potom aby sa jednostaj do závratného úmoru láskali. Práve tu, v tomto skúpo osvetlenom parku, ju žiada, aby mu zajtra zavolala.

- Tak čo, ozveš sa mi? - zopakoval otázku.

Neodpovedala, iba dva či trikrát súhlasne prikývla.

Telefón Jozefa Bujnu je po celé dni nemý. Možno, keby bol zazvonil hneď v prvý alebo na druhý deň… Jeho, ako po toľkých dlhých rokoch, aj naďalej gniavia pochybnosti. Ani sám nevie, či by bolo vskutku dobré, keby sa zrazu ozval…

 

 

Výhodný obchod

Starý Janda, družstevný dôchodca, sedí nehybne ako socha so sklonenou hlavou pri kuchynskom stole a so zatvorenými očami počúva tikot nástenných hodín. Dumá. Vtom nečakane ako blesk sa s veľkým rachotom dokorán otvorili dvere.

- Starý apo, neuveríš mi, čo sa stalo! - zadychčane s rozpálenými lícami vrazil do miestnosti jeho obľúbený vnúčik.

- Hamuj, chlapče, hamuj! - zdvihol starec pravú ruku smerom k vnukovi. - Čo móže byt také dóležité, že si sa mi aj pozdravit zabudol? A povedz, kde si bol dovčilku? Devat dní som ta nevidel, - osopil sa so strojeným hnevom na chlapca.

- Ty to tak presne vieš? - vypúlil chlapec oči.

- Jak by som nevedel! Mne je svátkem, ked ma ty, alebo vaší navščívíte. Dójdi častejší, pokál ešče móžeš. Já tu už dlho aj tak nebudem. Cítim to, sily ma už celkom opúščajú.

- Starý apo, - riekol vnuk prosebne. - Nemal by si dvesto forintov?

- Veruže mám! Akurát dvesto. Ani o jeden forint menej, ale ani vácej. Akurát dve stovky.

- To je dobré, - potešil sa vnuk. - A mohol by si mi ich dať?

- Jáj, zlatý mój! Ved som ty povedal, že mám len dvesto a penziu dostanem až o tri dny. Mám to vyrátané. Nemóžem ti jich dat, ani tebe, ani druhému.

- Starý apo, - prosíkal chlapec, - vypomôž mi!

- Jak to myslíš? Len tak aby som ti jich dal, len tak podaromnici? - starec predstieral, že sa zlostí.

- Nie, kúpil by som ich! - odvetil vnuk pohotovo.

- Čo? Kúpil? Ale také! - začudoval sa starec. Tvár mu zvážnela, až sa po nej rozprestrel smútok. - On by si jich kúpil, ale nemá za čo! - dodal s posmešne zdvihnutým hlasom.

- Ale mám! - vytiahol sa chlapec. - Mám jedno euro!

- A to je čo?

- To sú spoločné peniaze v západnej Európe. Predstav si, mama bola v meste a kúpila mi texasky, vieš, v takom obchode, kde predávajú velice dobré, ale už trochu obnosené šatstvo. Preto som tu, starý otec, aby som ti ukázal tieto nohavice, - vysvetľoval chlapec vzrušene. - Pozri, sú to originálne americké levisky!

- Ale takéto! - krútil hlavou dedko. - Nadalej šak nevím, začo sceš kúpit moje forinty.

- Akurát o tom ti hovorím! - pokračoval vnuk so žiarivými očami. - Keď som vsunul ruky do vreciek nohavíc, našiel som túto mincu, jedno euro. Ponúkam ti výhodný obchod. Za dvesto forintov ti dám toto euro, ktoré stojí v banke viac ako dvestošesťdesiat forintov. Nie ja, ale ty by si dobre pochodil.

- Já? A myslíš si, že by mi za ten tvój penáz dali v šenku tri či štyri deci vína? Já si myslím, že by mi ukázali figu borovú.

- Ale starý apo, keby si si toto euro odložil, o rok by stálo už tristo forintov, pokiaľ tvojich dvesto forintov bude mať o rok hodnotu len takých stopäťdesiat forintov. Je to pre teba výborný obchod. Uver mi!

- Dobre, no! - súhlasil dedko naoko neochotne. - Ale povedz, načo sú ti moje forinty!

- Chcem si kúpiť čipsy.

- Čipsy? Celkom si potratil zdravý rozum? - rozzúril sa starec. - V živote som žádné čipsy ani len neokoštoval. A kukni sa na mna, tu som!

- Starý apo, len teraz jedenkrát…

- Nech to čert vezme! - poddal sa dedko.

Podišiel ku kredencu, spoza tanierov vybral malú drevenú škatuľu, čo skrývala tie dve stovky.

Vymenili si peniaze ako v banke.

- Veľmi pekne ďakujem! - vykríkol chlapec od radosti.

- Nemáš zač, - osopil sa starec na vnuka. - Urobili sme obchod. Dal si, dostal si. Aj já.

- Ja sa úžasne teším, že…

- Ale já né! - vyhŕklo zo starca. - Je to hanba, preveliká hanba, robit obchod s chlapcom, čo je aj z mojej krévi. Už aj pod sem, ty soplák! - skríkol nahnevane a v tom okamihu sa opravdu tuho napálil.

- Čo sa robí, starý apo? - pýta sa vnuk celkom vyľakaný.

- Len to, že život je nespravedlivý. Celý život som robil jak hovado, každulinký den od svitu do mrku a predsa som ostal chudobný jak kostelná myš. Ked som ti nemohol dat do daru mojich dvesto forintov, tak ti dám do daru aspon toto, toto euro, či čo je to. Odlož si ho!

- Héj! - vnuk od radosti poskakoval ako malé kozliatko. - Ďakujem ešte raz, starý apo! - vykríkol a objal dedka okolo drieku.

Vnuk ako nečakane a s akým hlukom sa dostavil do kuchyne, tak rýchlo sa z nej aj vytratil. Ani dvere nestačil za sebou zatvoriť.

Starý Janda opäť sedí za stolom, obidvoma rukami si podopiera hlavu a so zatvorenými očami počúva tikot nástenných hodín. Tikot, čo mu zavše pripomína neúprosné míňanie sa jeho času.