Mali sme krásne Vianoce. Ráno sme kúpili sviatočnú pijatiku a žrádlo. Vzhľadom
na svätý sviatok namiesto slaniny a jablkového vína konzervy a najlepšiu barackovicu.
Dnes poobede zvolali do klubovne najnovší výmysel internátu: MPPŽ, t. j. Mesačnú poradu prepadajúcich žiakov. Na tento priateľský rozhovor som bol pozvaný aj ja, hoci nie som až taký slabinger. Jednostranná debata mala „odhaliť príčiny zlého priemeru v štúdiu, nabádať žiakov k učeniu“, atď... Podľa mojej skromnej mienky to všetko stálo za klobúk... (viete čoho). Kecanie sa začalo takými „originálnymi” otázkami ako „vieš...? je ti to jasné...? ako si to myslíš...? ako chceš... ?” Ako by som to chcel? Nijako. Tak ako doteraz. Tú trojku som vždy dostal. Sem-tam sa síce vyskytli aj slabšie známky, ale prepadnúť som zato nikdy neprepadol. Prečo by som mal práve teraz, v poslednom ročníku? V súvislosti s klesajúcou krivkou grafu mojich študijných výsledkov som váženej vyšetrovacej komisii nedokázal podať žiadne vysvetlenie. Pravdu povediac, presne ani sám neviem, prečo som tak v učení zaostal a ako by som to mohol vysvetliť iným (a pre mňa nie najsympatickejším) ľuďom. Aj tak by nepochopili, čo spoločného má sklamanie s učením a že sklamať sa dá vo všetkom, nielen v láske. Priznávam sa však, že to všetko začalo od Evy. Ozajstné sklamanie nezapríčinila však ona. Iba oživila vo mne pojem „neoplatí sa”. Neoplatí sa vytŕčať z radu a neprestajne snívať o nepoškvrnenosti. Dá sa to aj inak. Ak každý vie klamať, prečo by som nevedel aj ja? Prečo mám byť iný ako ostatní? Len preto, že sa volám Jano Novák? Nie, neoplatí sa!
Eva mala pravdu, naozaj sa každý s nami zaoberal, a to hlavne so mnou. Mnohí už hovorili, že nás vyhodia z internátu a možno aj z gympla. Vtedy som odtiaľ jednoducho odišiel. Nemal som sa na koho obrátiť. Domov som nemal odvahu ísť. Foter mi jasne povedal, že keď ma naozaj vyhodia, lepšie bude, keď sa mu vyhnem. Už vtedy bola veľká zima. V parku ani na stanici sa nedalo vydržať. Ešte dobre, že človek má aj kamarátov. Neviem, ako by som to bol bez nich vydržal. Veľa mi pomáhali: požičiavali mi prachy a niekedy ma aj prenocovali. Týždeň som to vydržal. Chystal som sa práve na najhoršie, keď som stretol Laca.
Mali sme krásne Vianoce. Ráno sme kúpili sviatočnú pijatiku a žrádlo. Vzhľadom na svätý sviatok namiesto slaniny a jablkového vína konzervy a najlepšiu barackovicu. Predpoludním sme si sadli do kina. Ani neviem čo hrali, hneď som zaspal. Popoludní sme žobrali na námestí v podchode. Ako dobrí starí somráci sme za pomerne krátky čas pozbierali peknú sumu, keď sme stretli Kozu s jeho bandou. Laco ich poznal už dávno. Dohodli sme sa, že si nájdeme na stanici nejaký (podľa možnosti vykúrený) vagón a tam strávime Štedrý večer. Bola hovädská zima. Aj v tom vlaku na odstavnej koľaji. Celú noc sme pili a hulili, aby nám bolo aspoň trochu teplejšie. Bolo to ako v piesni P. Mobil „Vlak mieri do pekla“. Ostatní sa mi rehotali, keď som zachrípnutý začal spievať refrén: „Vlak mie-ri, vlak mie-ri do pek-la-a-a!” Ale mne sa natoľko zapáčil, že som si ho vyryl na sedadlo a aj na obálku tohto denníka. Škoda, že na celý text sa ani teraz nepamätám. Len na refrén a na to, že na koncerte mal Schuster previazané ľavé oko. So vzrastajúcim rytmom hudby ukazoval, že „ši-hu-hu-hu, ši-hu-hu-hu, do pekla mieri vlak!”
Chcem skúsiť jeden blbý experiment: fetovanie. Budem ňuchať lepidlo z igelitového sáčku a písať, čo ma napadne. Začínam. Najprv písať.
Nesnívam už o ideáloch, o úprimných, dlhovlasých kráskach romantických nocí, len o tom, aby som niekoho mal. Ani sám neviem, koho chcem (a kto ma chce). Asi túžim len po tom, aby som mal niekoho, o kom viem, že ma miluje.
Naplním sáčok. Trochu som vzrušený. Ešte som to nikdy nerobil. Neviem, aké to bude. Bude to určite lepšie, než kopa veľkého... ničoho.
Vdychujem to asi pol druha minúty. Trochu vzdychám, ale inak nič zvláštne necítim. Bolí ma kotrba, akoby som vyfajčil tri fajky.
Tak teda pokračujem vo fetovaní.
Znovu som nevydržal viac ako minútu. V hlave mi hučí, ale cítim, že to ešte vždy nestačí. Sáčok je asi príliš veľký a je v ňom málo lepidla. Neviem...
Tak teda do toho!
Musel som si urobiť pauzu, lebo sa mi zmiešali sliny s lepidlom.
Neverím, že má zmysel pokračovať. Keď mi ani toto nestačilo, je to zbytočné.
Ešte raz!
Nič, iba vzdychanie a tupá bolesť v hlave. Jediný úspech, že sa mi nechce na nič myslieť. Všetko je zbytočné. Ešte vždy viem, čo robím, čo píšem. Radšej si znovu naplním fajku.
Necítim chuť tabaku, iba to, že ma štípe jazyk.
Vrátim sa k svojim pôvodným myšlienkam, ak som vôbec mal a ešte mám nejaké. Ak sa dobre pamätám, začal som s tým, že všetko je klamstvo. Aj tá naša úprimnosť. Hráme sa na „úprimných” a pritom dbáme na to, aby sme ani vo svojej najúprimnejšej nálade neprezradili príliš veľa o svojom vnútri. Možno je to v poriadku. Možno je celý svet v poriadku - okrem mňa. Lebo ja by som ho chcel predsa zmeniť. Zmeniť nezmeniteľné - to ma zničí, nie alkohol alebo lepidlo.
Nechcem pokračovať. Ani v písaní, ani vo fetovaní. Bolí ma hlava. Nemal by som písať, ale plakať. Keby som ešte vedel.
Ešte nikdy som nepísal do denníka s takou radosťou ako teraz. Obávam sa, že sa mi ani nepodarí napísať, čo sa stalo. Proste je už všetko v poriadku. O týždeň po Novom roku nás chytili fízli pri žobraní. Odviezli nás na políciu. Mňa ani nezbili, lebo som držal papuľu. Vedel som, že tam môžu mať pravdu len oni. Ostatných strčili na tri týždne do lapáku, lebo vraj akurát predtým, čo sme sa s nimi stretli, niečo šlohli. Mal som šťastie, pustili ma. Musel som sa však vrátiť domov. Prekvapilo ma, že doma nebol nijaký trapas. Tešili sa, že som doma. Len som musel prisľúbiť, že budem chodiť do školy a vrátim sa aj na internát. Otcovi sa aj to podarilo vybaviť, aby mi ten týždeň v decembri ospravedlnili. Ani som nedúfal, že je to natoľko jednoduché.
Na gympli sa začal druhý polrok. Dostali sme polročné vysvedčenie. Priemer mám dosť dobrý. Je to fajn, že som tu nebol ten posledný decembrový týždeň, nemohol som totiž dokázať, čo všetko (ne)viem. Jedna sučka ma ale zase otravuje. Ani nie kvôli učeniu. Raz zato, že mám „nevhodný” účes, inokedy zase zato, že chodím v úzkych, kožených nohaviciach...
Neviem prečo, ale teraz, keď sa veci okolo mňa usporiadali, začínam vážne rozmýšľať o somrácstve a buričstve. Veľa na to myslím odvtedy, čo sme boli na víkende v kamošovej chate, kde vysvitlo, že skoro každý z nás hrá na nejaký hudobný nástroj. Rozhodli sme sa ešte tohto roku založiť rockovú kapelu. Ešte sme sa ani poriadne nedohodli, kto bude na čom hrať a už sme uvažovali nad textami našich pesničiek. Hneď sa vynorilo veľa otázok. Ak sa dobre pamätám, najdôležitejšie boli „Prečo by sme nemohli povedať, čo chceme? Prečo sa nemôžeme vzbúriť, keď máme proti čomu? Či je to, čo sme doteraz robili, naozaj vzbura alebo len nezmyselná hra? Prečo nevieme robiť to čo iní?” Nakoniec sme sa dohodli na tom, že keď chceme niečo dosiahnuť, nemôžeme robiť to isté, proti čomu sa búrime. Niekto z nás tvrdil, že musíme bojovať proti hlúpym zvykom, proti odcudzeniu a proti svetu dospelých. Proti tým, čo sa tvária anjelsky, pričom celý život iba klamú (nielen iných, ale aj seba) a najmä kradnú. Zatiaľ je to aj v poriadku, len neviem, či o desať rokov nebudeme robiť aj my to isté. Nasledujúce generácie nás však snáď pochopia, veď aj my sme (boli) iba ľudia. Či nie?
Už pomaly týždeň mám nahovno náladu. Niekedy sa až trasiem od strachu. Áno, práve pred týždňom nás vyhľadala posledný raz Koza s tým druhým capom, ktorý tiež bol s nami aj v decembri vo vlaku. Nevedel som si predstaviť, čo môžu odo mňa chcieť. Prezradili mi, že nemajú prachy. Dal som im všetko, čo som mal pri sebe: tri kilá. Povedali mi, že keby som im bol naozaj vďačný, vedel by som zo seba vytĺcť viac. Opýtal som sa, prečo by som im mal byť vďačný. Vraj preto, lebo ma zachránili pred fízlami. Vyťahovali sa, že by bolo stačilo, keby na mňa pichli, že aj ja som bol s nimi, keď kradli a bol by som sa dostal aj ja do basy. Bojím sa, že sa ešte veľakrát vrátia. Nenechajú ma na pokoji...
Nechcem sa s nikým lúčiť. Nechcem zanechať za sebou stopy. Jednoducho chcem odísť. Tak, aby nikto nezbadal, že som zmizol. Pravda, kto by to aj mal zbadať. Snáď Eva? Ona si už našla iného. Len ja nemám nikoho. Rodičov zato trochu ľutujem. Oni si na pohrebe iste poplačú, ale aj pre nich bude lepšie, keď tu nebudem. Nebudú mať so mnou viac starostí. Kamoši budú na mňa chvíľu spomínať, ale časom aj oni zabudnú. Nie je na tomto svete nikto a nič, kto alebo čo by mi bolo bližšie ako smrť. Život pre mňa nemá zmysel. Niť, ktorou som sa sedemnásť rokov k nemu viazal, sa úplne roztrhla.
Som rád, že sa nestratil tento môj čierny denník a že v ňom môžem znovu a znovu listovať. Je to pre mňa trochu dojímavé, ale zároveň aj provokujúce. Cítim, že teraz, po uplynutí desiatich rokov, musím odpovedať aspoň na dve otázky, ktoré som si položil ako sedemnásťročný puberťák. Po prvé, predsa len muselo byť niečo na tomto svete, čo mi bolo bližšie ako smrť. Po druhé: som presvedčený, že nerobíme to isté, proti čomu sme sa vtedy búrili. Urobili sme však odvtedy niekoľko kompromisov, naučili sme sa tolerovať chyby, veď nikto z nás nie je svätý a nič na tomto svete nie je dokonalé. Že s tým ani ja, Jano Novák, ani ty, nemôžeme byť spokojní? O tom by som diskutoval radšej o ďalších desať, dvadsať, tridsať, štyridsať rokov...