Peter Káša ● Menšinová literatúra, mládež a jazyk popkultúry
Viem, že kondícia slovenskej „menšinovej“ literatúry v Maďarsku nie je dnes najlepšia. Intenzívnejšie som však o týchto otázkach (problémoch) začal premýšľať až po prečítaní dvoch analytických, podnetných a v mnohých smeroch aj inšpiratívnych a provokatívnych štúdií Karola Wlachovského „o nelichotivom stave slovenskej literatúry v Maďarsku“. K ďalším úvahám ma podnietili aj tieto úvodné a záverečné myšlienky. „Netreba veľa okolkovať a distingvovane sa motkať okolo aktuálnej témy ako okolo horúcej kaše, ale skôr vecne skonštatovať: slovenská literatúra v Maďarsku (postupne) zaniká, lebo (pozvoľna) nevzniká“1 píše autor v úvode prvého textu, aby druhý text „priklincoval “ aj takouto smutnou, aj keď trochu jemne ironickou záverečnou reflexiou: „Vari teda treba začať s prípravou na rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku? Ale kto ho napíše, keď sa pominie aj slovenský spisovateľ v Maďarsku? Lebo starí pomaly dožívajú a mladí akosi (ba skôr zákonite) nepribúdajú (zdôraz. P. K.). Nateraz je naozaj smutno, ak už nie z dejín, tak iste z príbehu slovenskej literatúry v Maďarsku.“2
Skúmajúc genézu tohto „smutného príbehu“ som sa celkom prirodzene a zákonite dostal najprv k sumarizujúcemu textu Michala Hrivnáka z roku 2001, kde si okrem iného stavia aj takéto otázky : „Čo spôsobilo vzostup našej literatúry a čo bolo a je príčinou jej stagnácie, ktorú momentálne zaznamenávame?“3 Píše, že pozitívne signály sa objavujú v polovici 70. rokov, keď literárna súťaž a vydanie antológie Výhonky (1978) rozhýbali stojaté vody a „publikácia povzbudila k literárnej činnosti celú skupinu, medzi nimi aj mladých (zdôraz. P. K.) … a v krátkom časovom rozpätí vyšlo viacero antológií a samostatných zbierok jednotlivých autorov.“4 Ďalej pripomína, že kulminačnými bodmi týchto aktivít bolo sformovanie Združenia slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku (ZSSUM, 1981), vznik ambiciózneho literárneho a kultúrno-spoločenského časopisu SME, školského časopisu Plamienok a rubriky Škola milovníkov literatúry na stránkach Ľudových novín. V druhej časti príspevku však s ľútosťou konštatuje, že už od začiatku 90. rokov začína stagnácia a úpadok a to napriek tomu, že: „V spolupráci s Celoštátnou slovenskou samosprávou sme prvýkrát v histórii Slovákov v Maďarsku uskutočnili celoštátnu literárnu a výtvarnú súťaž študujúcej mládeže (zdôraz. P. K.) a založili literárnu cenu Etnikum.“5 Znamená to, že nastáva zlom. Súťaže nepokračujú, mladí tvorcovia nedostávajú nové impulzy, už vyše desať rokov o nich nikto neprejavuje záujem, strácajú motiváciu, nikto o nich nevie, takže nie sú.
Ako lektor slovenského jazyka a kultúry, ktorý je v dennom kontakte s mladými ľuďmi, musím smutne skonštatovať, že o tvorbe mladých autorov nemám žiadne informácie. Najmladším autorom pre mňa stále zostáva - síce večne mladý a dynamický - ale už zrelý štyridsiatnik Imrich Fuhl. Prekvapilo ma preto, že ani vo vyššie uvedených textoch (najmä vtedajšieho predsedu ZSSUM M. Hrivnáka) sa vôbec neotvára pálčivý a kardinálny problém „literárneho dorastu“ - hľadania, výchovy a prezentácie mladých autorov. O to viac, že táto „úloha“ je zahrnutá aj v Stanovách ZSSUM z roku 1993. V paragrafe 2, bodu d/ sa píše: „Združenie objavuje a podporuje talenty v záujme zachovania slovenského umenia v Maďarsku.“6 Je pravda, že niekoľko kreatívnych mladých jedincov, a možno aj potenciálnych tvorcov, literátov, síce nevykoná zázrak, ale môžu iniciovať vznik mikrospoločenstva možno iba niekoľkých etnicky aj mentálne blízkych ľudí. Prečo by to nemohol byť zárodok modernej a funkčnej komunikačnej siete autorov a čitateľov, v ktorej sa možno zachytí a udrží aj „dolnozemské slovenské slovo“? Títo jedinci - spisovatelia pritom vôbec nemusia byť odsúdení len na predlžovanie agónie slovenskej literatúry v Maďarsku, či nebodaj písania pohrebnej reči. Otázka zníženého záujmu o literatúru je celosvetovým trendom, ale ešte stále existuje nekonečné množstvo ostrovov a ostrovčekov „pozitívnych deviantov“, ktorí v záplave vizuálnych médií ešte stále udržiavajú „niveau“ písaného slova. Sú to talenty, ktoré sa vo „väčšinovom jazykovom prostredí“ skôr či neskôr sami od seba objavia i presadia, ale v menšinovom prostredí ich (aj podľa stanov!) treba vyhľadávať a veľmi intenzívne a stimulatívne s nimi pracovať. To isté platí aj o čitateľoch, lebo aj ich úloha je kľúčová a nezameniteľná, veď bez vzdelaných a kultúrnych čitateľov nie je literatúra a naopak. Týchto ľudí treba vychovávať. Dôležité sú najmä prvé kroky a spôsob motivácie mladých ľudí a to je primárna úloha rodičov a učiteľov slovenčiny, neskôr vysokoškolských lektorátov slovenského jazyka a kultúry a v neposlednom rade aj aktívnych spisovateľov, kritikov, publicistov, ako aj kultúrnych inštitúcií na všetkých stupňoch.
Nemecký filozof J. G. Herder pred vyše 200 rokmi skonštatoval, že národ žije jedine vo svojom jazyku a kultúre. Dnes sa táto romantická téza paradoxne opäť zmenila na realitu. Každá menšinová komunita (nielen etnická) si vytvára svoj jazyk, komunikačnú formu a diškurz, ktorý ju utvára, formuje, charakterizuje a dáva ontologický zmysel. Písané slovo je základ pamätania, rozpamätávania a spomínania. To veľmi dobre vedia aj dvaja najvýznamnejší dolnozemskí spisovatelia M. Hrivnák a O. Štefanko „Osud národnosti je do istej miery spätý s osudom tejto literatúry“, kde navyše veľa záleží aj od intenzity a efektívnosti „stretávania sa autorov a čitateľov”,7 pričom dôležité je prepojenie „vzdelanostnej úrovne materinského jazyka a vzniku elity, kde práve spisovatelia hrajú prvé husle.“8
Materinský jazyk sa často považuje za jednu z najtradičnejších a najkonzervatívnejších hodnôt a kľúčový znak etnicity. Áno, ale aj tento prirodzený a bytostný jazyk je (musí byť) živým organizmom, v ktorom nastáva jednak individuálna vnútorná sebareflexia, ale aj reflexia vonkajšieho sveta. Organizmus, ktorý prestáva dynamicky komunikovať so svojím okolím, sa dostáva na periférium. Jazyk, ktorý je neživý (simulovaný, umelo udržiavaný) alebo má obmedzené (obmedzované) možnosti, stráca svoje funkcie, vnútornú dynamiku, neustále sa zužuje jeho komunikačný priestor a pomaly odumierajú aj jeho elementárne funkcie v hovorovej komunikácii. Žiadny jazyk však neexistuje samoúčelne a sám pre seba. Naopak, formuje sa v kontextoch a dialógoch a nové kontexty aj vytvára. Napriek príslušnosti k vlastnému komunikačnému priestoru (kultúre) a k tzv. národnej kultúre, boli dolnozemskí Slováci od počiatkov aj typickými obyvateľmi strednej Európy. Spolupodieľali sa na množstve cudzích kultúrnych prvkov, čo podporovalo ich viacjazyčnosť v doslovnom i prenesenom význame. Vytvárali viacnásobné identity, multipolaritu individuálnych i kolektívnych identít. Jasným dôkazom sú najmä romány Pála Závadu, veď práve tzv. menšinový spisovateľ je v mnohých smeroch predurčený na to, aby zmenil „komplikovanú osudovosť na literárnu cnosť“. Presne to pomenoval aj O. Kníchal: „Apriórne pripúšťať prijateľnosť či nevyhnutnosť literárneho skanzenu je anachronizmus. Literatúra menšinovej pospolitosti menovite v Maďarsku by sa tým perspektívne vylúčila ponajprv z najširšieho celonárodného kontextu a tiež domáceho, už beztak obmedzeného absenciou ekvivalentného bilingvizmu…“9
Autor tu naznačuje, že slovenčina „ako materinský jazyk v menšinovom prostredí“ môže zakrpatieť alebo sa môže profilovať aj cez „ekvivalentný bilingvizmus“, čo už úzko súvisí aj s fenoménom dvojitej identity, o ktorej stále viac a hlasnejšie hovoria etnológovia i sociológovia ako o prirodzenom a nevyhnutnom jave. Identita nie je trvalé vlastníctvo, ale otvorený proces, ktorý je premenlivý a dynamický. Doba existencie čistých a zdravo zakonzervovaných slovenských ostrovov je definitívne za nami, čo však automaticky neznamená, že je to bezvýchodisková cesta k zániku slovenského jazyka a literatúry. Tam, kde je dialóg, je aj život - monológy vždy smerujú k totalite a k likvidácii slabšieho…V týchto súvislostiach ma zaujal a prekvapil text pozvánky z apríla 2006, kde na literárne stretnutie s I. Fuhlom a A. Kormošom pozývajú organizátori ako na „slovensko-maďarské dvojjazyčné podujatie… v Maďarsku žijúcich a dvojjazyčne tvoriacich slovenských spisovateľov“. Je to znak ústupu a rezignácie alebo sebavedomého dialógu a otvorenosti? V ďalšej časti naznačím, prečo sa prikláňam skôr k druhej verzii.
Jazyk v menšinovom prostredí môže ľahko stratiť svoje prirodzené funkcie a presunúť sa do polohy „reliktu minulosti či statického etnofolklórneho symbolu“. Jazyk sa umŕtvi, ak jeho nositeľmi nebudú „sebavedomí, moderní a európski Slováci z Dolnej zeme“, ale iba kuriózna enkláva či folklórny spolok spievajúcich a tancujúcich „exotických Tótov“. Ich existenčný zmysel sa obmedzí na dve funkcie: 1) ozvláštnia zglobalizovanú maďarskú (slovenskú, a európsku…) kultúru, 2) vykážu sa ako štatistický sociologický údaj potvrdzujúci etnickú pestrosť v Maďarsku a strednej Európe. Táto vízia je pesimistická a smutná, ale určite existuje aj táto alternatíva. Napríklad akási cesta „sebavedomej otvorenosti”, o ktorej úprimne a pragmaticky uvažuje aj Matej Šipický: „My, tunajší Slováci, sme si zvykli na maďarskú kultúru a tú slovenskú spájame skôr s folklórom. Všetko, čo by sme mohli nazvať vyššia a moderná kultúra, prichádzalo k nám v maďarčine alebo v novších časoch v angličtine“. Zároveň dodáva, že „kľúčovou otázkou prežitia menšiny je zachovanie jej jazyka.”10
Je to tak. Mladí ľudia zo slovenských komunít v Maďarsku síce ešte stále žijú „na ostrovoch“, ale na ich mentálny vývin už nepôsobia len rodinné tradície a menšinové školy a už vôbec nie kalendáre a kralická biblia, ale agresívna a všetkými médiami sa šíriaca anglo-americko-maďarská popkultúra. Nemožno sa k nej postaviť chrbtom a ignorovať ju. Aj slovenská mládež na Dolnej zemi hľadá živý jazyk, ale čo nájde okrem maďarčiny? Pozná a chce poznať aj živú slovenčinu? Poznajú túto slovenčinu rodičia a učitelia ? Má dostatok možností stretnúť sa s touto „novou slovenčinou“, slovenskou popkultúrou v knihách, učebniciach a časopisoch? Akým jazykom môže pomenovať mladý človek dynamický postmoderný svet, v ktorom žije, ktorý ho vytvára, ale ktorý postupne oslabuje a likviduje jeho materinský jazyk, etnické väzby, korene, identitu… Človek v postmodernej ére ani nemusí byť pritom príslušníkom etnickej menšinovej komunity, aj tak sa často stáva obeťou rozličných typov manipulácie (politickej, právnej, reklamnej…), v dôsledku toho trpí pocitom straty identity (ja už nie som ja, ale je to niekto iný, som tým, čím som nechcel byť…). Globalizáciu nemožno zastaviť, bude dominovať, ale pomaly budú pribúdať aj ľudia hľadajúci inakosť a alternatívne modely existencie, teda aj spôsoby revitálizácie rodinných koreňov a (po)zabudnutých jazykov. Prirodzene, že nemožno čakať so založenými rukami, mladí ľudia síce nasadzujú masku cynizmu a ignorancie, ale pod ňou sa často skrýva „kozmos citov a úprimných emócií“ a tie možno odkryť aj prostredníctvom živej slovenčiny, ktorá vytvorí nové texty, ktoré môže odkryť čaro jedinečnej kultúry dolnozemských Slovákov. Vrátim sa k myšlienke K. Wlachovského: „…mladí autori akosi (ba či skôr zákonite) nepribúdajú“. Áno, lebo sa prehlbuje priepasť medzi živou maďarčinou (literatúrou, publicistikou, popkultúrou...) a nedostatočne oživovanou slovenčinou, ktorá ani v oblasti literatúry nesmeruje k intenzívnejším pokusom o dialógy (starých - mladých, spisovateľov - čitateľov, Budapešťanov - Čabänov…). Skôr pretrváva skepsa v podobe mlčania a ignorancie alebo nekonečného plačlivého opisovania smutného stavu. M. Hrivnák na otázku Ako ďalej pred zánikom? odpovedá, že „je nemožné vyhrať bitku otrčeným zadkom k nepriateľovi.“11 Ja len dodávam, že sa to nedá ani ignorovaním a podceňovaním rodákov, hoci sú mladí, neskúsení, naivní a často „coolovo” leniví. Ťažko predpokladať, že v „boji za záchranu slovenskej menšiny” sa zrodí nová dolnozemská Johanka z Arcu, dobyvateľka a spasiteľka. Talentovaní a tvoriví ľudia sa však rodia vždy a všade, len si ich treba všimnúť a nestrácať čas mlátením prázdnej slamy. Občas treba zostúpiť z „Parnasu“, mierne skloniť hlavu a otvoriť oči. Doba je hektická, v ktorej sa rýchlo strácajú nielen talenty, jazyk a identita, ale aj ľudská normálnosť a prirodzenosť, rovnako slovenská i maďarská.
