Zoltán B. Valkán ● Z opilstva nič dobrého nevzíde
Ján Tkáč, hygienik-kontrolór, ako zvyčajne, v neskorých večerných hodinách sa dostavil domov opitý. Manželka na hluk z predizby vstala z postele a vyšla zo spálne.
Mlčky sledovala manžela, ako nešikovne stŕha zo seba dvojradové sako. Keď pravú ruku dostal konečne von z rukáva, stratil rovnováhu, zatackal sa a aby nespadol, chcel sa oprieť o skrinku na obuv. Pohol sa však tak nešťastne, že z nej zhodil veľkú ozdobnú keramickú vázu. Žena zaťala zuby, musela sa nesmierne ovládať, aby neprehovorila ani slovíčka.
- Ták, prišiel som, - uškrnul sa Tkáč, krvou podliate oči uprel na manželku a k hrudi si privinul dopoly vyzlečené sako.
Vošli do kuchyne, žena postavila na plynový sporák hrniec s dávno vychladnutou plnenou paprikou. Tkáč medzitým klesol na stoličku pri jedálnom stole.
- Daj už sem to sako! - vytrhla kabát z manželových rúk a vyšla z kuchyne.
Keď sa vrátila z predizby, Tkáč si plnou lyžicou pchal do úst studené jedlo priamo z hrnca. Naklonil sa nad hrniec, ale aj tak mu z lyžice stekala paradajková omáčka naspäť do hrnca, ba sem-tam sa nejaká kvapka ušla aj na kravatu.
- Ješ ako prasa. Jedz pomalšie, prosím ťa!
- Že já žeriem ako sviňa? - osopil sa na ženu a vrhol na ňu vražedný pohľad.
- To si povedal ty, nie ja, - bránila sa.
- Lebo ty namiesto jedla varíš pomyje, - riekol šermujúc lyžicou, - a pomyje sa môžu iba žrať, - dodal nečakane logicky. - Ani ty, ani tvoja mater neviete navariť iné ako pomyje. Ty keby si čo sto rokov žila, aj tak nedokážeš naklochtiť nič poriadneho, iba samú žbrndu… samú brečku.
Ženu ani čoby had poštipol, tak prudko sa zvrtla a vybehla z kuchyne.
Tkáč a Tkáčová sa zobrali len pred tromi rokmi, ale ich láska sa od počiatkov začala rozpadávať ako skala. Pomaly, no iste sa objavovali pukliny, zub času ju neúprosne, neodvratne a neľútostne nahlodával. A to preto, lebo Tkáč si veľmi často, pokojne môžeme riecť, že takmer každý boží deň vypil. Akoby aj nie, veď ho ako hygienika všade častovali najfajnovejšími jedlami a hlavne trúnkami. A to kvôli tým zápisniciam, čo spisoval po kontrolách. Darčeky však Tkáč nikdy od nikoho neprijal. Zjesť zjedol, vypiť si vypil, to hej! Ale kvôli nejakým lacným a gýčovým darčekom že by si dal krk vykrútiť? Tak to teda nie! To robia iba blázni a on sa za blázna v nijakom zmysle slova nepokladal.
Po kontrolách, po pracovnom čase, ho zavše opanovala dobrá nálada. Povedzme si rovno, zavše bol v podnapitom stave. A keď nadobudol dobrú náladu, zmocnil sa ho dávno dôverne známy pocit, že by ho domov nedotiahlo ani desať párov volov. Zámerne pod rôznymi výhovorkami odsúval termín návratu k teplu rodinného kozubu. Lebo čo sa stane, ak po robote ihneď stlačí kľučku na dverách svojho bytu? Nič na tomto svete. Zhodí topánky, vyzlečie si oblek, natiahne tepláky, nohy vopchá do papúč a už by sa aj ocitol v zajatí svojej domácnosti. V takomto prípade je preč deň, je preč všetko to, čo by ho mohlo vzrušiť, čo by mu mohlo priniesť niečo nového v jeho monotónnom, nudnom a bezcieľnom živote. Preto si to občas namieril namiesto smerom domov do neďalekej krčmy, ktorú stáli hostia nazývali medzi sebou iba Smädným sysľom. A nie náhodou, bol to pohostinný podnik tretej triedy, kde nad stolmi visel taký hustý dym, že sa dal krájať nožom a štípal, až oči slzili. Tkáč sa tu cítil doma, tu, kde takmer každý každého pozná. A výčapník už vie, kto čo pije. Vie, komu naliať čisté víno do trojdecového pohára a komu s dvoma decilitrami sódy. Už pri vstupe hosťa nalieva terkelicu do decovej odmerky, no vie aj to, kto pije pivo s rumom alebo čerešňovicou. A čo bolo pre Tkáča to najdôležitejšie, pokiaľ sa on dostavil k pultu, čakal ho tam už poriadne načapovaný krígeľ piva proti smädu a deci unicumu pre zachovanie dobrej nálady. A napokon vždy sa tu našiel niekto z bývalých spolužiakov ešte zo základnej školy, s kým sa až do záverečnej mohol porozprávať a popíjať.
x
- V predizbe ktosi rozbil veľkú vázu, - riekol Tkáč ráno svojej žene. Stál v kúpeľni pred zrkadlom a holil sa. Napínalo ho, bolo mu na zvracanie.
- Ty si ju rozbil, - odpovedala rázne manželka.
- Ja? Veď som sa k nej ani len nepriblížil.
- A potom kto sa mi tu tackal od opilstva? Hádam ja?
- Pravda, včera som si trošku vypil. Ale že by som sa bol čo len dotkol tej vázy, tak to teda nie, - vyhlásil sebavedome.
- Ani na to sa nepamätáš, že si moju plnenú papriku nazval pomyjami?
- Ja? To si iba vymýšľaš.
- Vymýšľam? – vypúlila oči manželka.
- Prepáč, na takéto veci sa vôbec nepamätám, – podotkol Tkáč pokorne.
Pani Tkáčova až do neskorých večerných hodín vysedávala pred otvoreným oknom, pozerala sa do ulice a vyčkávala svojho opitého manžela. Nemohla usnúť, kým sa nepresvedčila, že je už doma. Hádam aj z obavy, či sa mu nič zlého nestalo. Hľadela do ulice, všímala si náhliacich i prechádzajúcich sa chodcov, počúvala odozvy ich krokov, útržky tichých rozhovorov, ba aj monotónny tlmený hukot vzdialených dopravných tepien. Keď sa jej však vysedávanie pred oknom zunovalo, presunula sa do spálne a s knihou v ruke predstierajúc čítanie v očakávaní načúvala, kedy sa otvoria vchodové dvere.
- Čo hľadá tá chladnička v predizbe? - spustil zhurta Tkáč, len čo vstúpil do spálne a mdlým pohľadom sa pozrel na ženu.
- Predsa vieš, že bola v oprave a konečne ju popoludní priviezli, - odvetila strojene pokojným hlasom. - Zajedz si a choď si ľahnúť!
- Či ták?! Keď nie som doma, ty v našom byte prijímaš mužov, he? Aj do spálne si ich vpustila, čo? Aby ťa zvalili na posteľ…
- Veď ti vravím, že iba priviezli…
- Chceš mi azda povedať, že žiaden z nich ani len ruku nevsunul do tvojich nohavičiek…
Žene sa zatmelo pred očami a zbledla. Začala si hrýzť bezkrvné pery a opovržlivým výrazom na tvári mlčky hľadela na svojho muža. Odrazu videla pred sebou vonkoncom cudzieho, odporného chlapa. Ani veriť sa jej nechcelo, že tých niekoľko prvých mesiacov strávila s týmto tvorom v porozumení, šťastí a láske. Pravda, trvalo to len kratulinko, čo sa radostne túlila k jeho tuhému, horúcemu, starostlivo ošetrovanému telu s príjemne dráždivou chlapskou vôňou. Spočiatku ešte prekonávala prvé pocity nevôle voči nemu, svoj odpor k pachu vína, pálenky i jeho spotenému telu. Odrazu začala vnímať, že pred ňou stojí muž spitý na mol. Protivila sa jej jeho vypasená tvár s vypúlenými očami a s pevným červeným nosom pretkaným fialovými žilkami. Videla pred sebou potiaceho sa muža s nahlúplym úsmevom na tvári, muža, čo sa votrel do jej bytu, do jej života. Zhnusene pozerala na viazanku poďobanú škvrnami od omáčky, na lacný, nekvalitný oblek a špinavé topánky.
- Aj iné robil ten mladý opravár, nielen ruku vsunul… - zacigánila žena so zjavným vzdorom v hlase.
- Ták, predsa ťa len zvalil… Bola si mi neverná, že!? - zahľadel sa na manželku akoby škodoradostne.
- Áno! - vykríkla. - Už mám toho plné zuby, aby som ťa po nociach vyčkávala. Sprotivil si sa mi! Si odporné, sebecké a hnusné zviera! – revala už hystericky a bola by aj pokračovala v nadávkach, keby sa Tkáč nebol rozplakal ako malé decko.
- Vieš, že ťa nenávidím, že si mi už celkom ľahostajný? – dodala už miernejším hlasom a s chvejúcimi sa perami sa pustila do plaču aj ona.
Tkáč pristúpil k stolu, klesol na stoličku a obidve ruky si položil na stôl.
- Kam sme to len dospeli? - mrmlal si popod nos. Hlava mu začala pomaly klesať a zastavila sa až nárazom na stôl. Vzápätí začal chrápať.
x
- Kedy a ako som prišiel domov? - vyzvedal Tkáč ráno.
- Ako zvyčajne, - znela lakonická odpoveď.
- Mohol som byť poriadne natankovaný, - uškrnul sa. – Nehnevaj sa, prosím ťa!
- Prečo by som sa hnevala? Už som si zvykla, - riekla pokojne.
Od tohto času, keď sa Tkáč dostavil domov v opitom stave, manželka mu s kypiacou zlosťou pomstychtivo hovorila o údajnej nevere, ba nešetrila ani podrobnosťami. Vymýšľala si novšie a novšie detaily milovania sa, s nechutnými podrobnosťami popisovala, čo a ako vraj vystrájala v manželskej posteli. Tkáč nahlas plakal, vynadal jej do kuriev, do štetiek, preklínal aj seba samého, potom jej veľkoryso všetko odpustil, načo ho zachvátila novšia zúrivosť a reval ďalej celý bez seba. Ráno si potom vôbec na nič, ale vonkoncom na nič nespomenul.
Tkáčova manželka sa natoľko vžila do svojej novej roly, že raz skutočne urobila to, čím sa dovtedy svojmu spitému manželovi iba vyhrážala. Je pravda, že príležitosť nikdy nehľadala, ponúkla jej ju číra náhoda. V neďalekej tržnici, kam chodila týždenne raz na väčšie nákupy, stretla bývalého spolužiaka zo strednej školy, ktorý bol do nej svojho času smrteľne zamilovaný. Ona aj vtedy voči nemu prejavovala iba priateľské city, nič viac. Pomohol jej došikovať do bytu pre ňu dosť ťažký nákup zeleniny a ovocia a všakovakých prepotrebných potravín. Ponúkla ho kávou ako sa patrí a potom sa mu bez akýchkoľvek zábran oddala. Nemala však z takého milovania nijakú radosť, ale netrápili ju ani žiadne výčitky svedomia.
- Trošku som si uhol, - otvoril Tkáč dvere do spálne.
Žena bola už dávno v posteli.
- V kuchyni nájdeš večeru, - riekla a vzápätí sa obrátila manželovi chrbtom.
Pani Tkáčová od toho času už nikdy nevysedávala pred otvoreným oknom, nevymýšľala si žiadne dráždivé historky o svojej nevere a tobôž sa už nikdy mužovi so svojimi myšlienkami nezdôverovala. Ukladala ich všetky do hĺbky svojej rozháranej duše…