Zoltán B. Valkán ● Pred búrkou

Hneď za skorého jesenného rána ťažké, temné vodnaté mraky zastreli oblohu, až sa nad salašom náhle zatmelo. Zdvihol sa aj vietor, čo zvestoval blížiaci sa dážď. Hnal sa po rovine a narazil do čelného múra salašníckej chalupy, postavenej z váľkov.

Tvár Jozefa Gajdoša, gazdu salaša, sa podobala tomuto jesennému ránu. Bola chmúrna, až smútkom zapadnutá. Jeho pohľad stuhol a ešte väčšmi zosmutnel, keď sa pred ním objavil syn, Jozef Gajdoš mladší, a bez otáľania zahlásil:

- Otec, idem sa ženiť.

- Čo? - osopil sa miesto privítania na syna. - Ale také! A kerú si bereš? - zapichol očami do synovej tváre. Zlosť v ňom postupne narastala a naostatok ním priam zalomcovala. Synove slová ho úplne vykoľajili, už aj preto, že rozhodol bez neho, ani čoby o jeho radu už vôbec nestál. Už dávnejšie si všíma, že mnohé veci na salaši sa nedejú podľa jeho predstáv. Už dlhšiu dobu čoraz väčšmi stráca autoritu pred synom, ale i pred manželkou Evou. Aj tá sa stále zriedkavejšie obracia na neho, aby jej poradil, aby ju posmelil. Ide za svojou hlavou, nepýta sa ho ani len na to, čo by mu mala navariť alebo upiecť, a tak si len varí-pečie, čo sa jej zachce. A potom tu má synáčika, rozhodol o takej veci, čo sa bezpochyby týka aj jeho. Vari pred tým chlapčiskom úplne stratil autoritu?

- A kerú si bereš? - zopakoval otázku a záblesky hnevu sršali mu z očí.

- Ktorú, ktorú? - preglgol mladší Gajdoš. - Dievku… peknú, ktorú mám rád, - odpovedal už pokojnejšie. - Dievku, s ktorou budeme mať decko, - dodal úsečne a nebojácne sa zahľadel otcovi do očí.

Starý Gajdoš stál vzpriamený a od zlosti očervenel ako varený rak.

- Čo si to urobil? - zasipel zúrivo. - Šak len nedávno si dokončil technikum a včil by si mi tu mal pomahat a gazduvat. Ale on, mladý pánko, nééé! - zatiahol otec posmešne. - Pomahat to né, ale decko urobit, na to má rozum! Nehambíš sa? - riekol s opovrhnutím.

Mlčky si pozerali do očí. Po chvíľke otec akoby sa bol trošku upokojil, predsa ide o jeho syna, o jeho krv.

- Neni ešte šecko stratené, - predstieral triezvu rozvážnosť. - Víš čo? Idzte doktorovi do špitála. To decko sa precca nemosí narodit…

- Á, o tom nemôže byť ani reči, - prerušil otca mladý Gajdoš. - Zuzka je už v piatom mesiaci tehotenstva. My to dieťa chceme.

Starý Gajdoš mlčí. S kamennou tvárou, s pevne zovretými perami sa pozerá na syna.

- Či ták! No, to ti tedy ale mosím povedat, že s nami tu bývat nemóžete. To je isté! A najlepší by bolo, keby si sa aj ty odpracal odtálto. A to hned, už aj! - hlesol pridusene.

Mladý Gajdoš nechápavo hľadí do rozhnevanej otcovej tváre. Chvíľku potrvalo, kým pochopil jemu hodenú výzvu. Vzápätí sa zvrtol a pevným krokom vošiel do domu. O chvíľu s dvoma vulkanfíbrovými kufriskami sa zastavil na verande.

- Čoskoro si po ne prídem, - riekol skôr pre seba ako otcovi.

Nohy starého Gajdoša akoby boli zapustili korene, stál meravo, nehybne na jednom mieste. Spamätal sa, až keď k nemu pristúpila manželka.

- Prečo sú tu této kufre? - zdvihla pohľad na mužovu tvár.

- Prečo, prečo? Syn nám odchádza! - núti sa k ľahostajnosti starý Gajdoš.

- Čo to táráš? - vypúli oči žena. - Kam odchádza a prečo odchádza? - pýta sa znepokojene. - Nepovedal by si mi, že kam odchádza?

- A či já vím, že kam? Myslím, že do dediny, lebo že sa ide ženit. A potom lepší bude, ked sa odtálto vytratí. Nech ide kade lahší! - rozhodil rukami starý Gajdoš.

- Ty si vyhnal nášho Jožka? - vykríkla zhrozene žena. -. Ty si sa na staré kolená celkom zbáznil! Nehambíš sa?

Starý Gajdoš nemôže strpieť, aby žena mala pravdu. A to už vôbec nie, že si dovoľuje voči nemu takýto tón. Ešteže starý blázon! Je to pre neho priveľa. A či to on môže dopustiť, aby naraz bola svadba a krštenky? Takú hanbu veru on nechce zažiť, jeho nech z toho vynechajú.

- Vyhnal som ho, aby ho čert zebral tam, kde je! Veruže vyhnal. Sce si vzát prespanku. Hovorí, že to decko je od neho, ale já mu neverím. Nech ide do čerta starého a sem nech mi nenosí žádné prespané dívča! - zbledol od zlosti.

Žena sa zdesila od toľkej nenávisti a rozplakala sa. Prepukol v nej ozajstný a hlboký materinský žiaľ. Jej horná časť tela sa chvela bezmocne, ale muža to akosi nedojímalo.

- Nerumázgaj, lepší bude aj jim, aj nám, ked budú het! - chlácholil si ženu.

- Tú dívku si nevidel, nezhováral si sa o nej s Jožkom a precca jich vyhánáš z domu. Čo si ty za človeka? Len mi povedz! - a slzy sa jej rinú potokom.

- Že jaký som já človek? Nenarobil som sa dost celý život? Tu na salaši som vychoval Jožka, tu vyrástol na súceho mladého muža. A toto je jeho odplata, uteká za prvú dívku a akurát za prespanku, kerá si ho okrútila okolo malíčka. Pokál já žijem, na temto salaši mosí byt to, čo já scem, - vyhŕklo to z neho podráždene. - Toto si zapamataj až do dna tvojej smrti,- dodal už tichšie.

Žena sa cítila byť celkom ponížená, fikajúc a utierajúc si zaslzené oči vošla do kuchyne, aby rozložila v sporáku oheň. Starý Gajdoš sa cítil víťazom, čo mu hodne pridalo na sebaistote. Namieril si to do maštale, aby narezal pre kravy sečku. Prichystal si poriadnu dávku pšeničnej i jačmennej slamy, ďateliny a veľkú opálku pliev. Zapol motor sekačky a istými, navyknutými pohybmi vkladal do nej suchú slamu.

Od hradskej sa poľnou cestou pomerne veľkou rýchlosťou približuje staré terénne auto. Zastaví sa tesne pred bránou salaša. Z džípu vyskočí mladý Gajdoš, kým jeho kamarát ostane sedieť pri volante. O pár sekúnd už aj naloží kufre cez zadné dvere do auta. a potom namieri do maštale, odkiaľ sa nesie klepot sekačky.

- Zbohom, otecko! Všetko najlepšie! - a nečakajúc na odpoveď zvrtne sa vo dverách.

Kamarát mladého Gajdoša naštartuje, motor zavrčí. Na tento hukot vybehne z domu matka, ale ona vidí už iba zadné svetlá auta.

- Jožko, Jožko mój! - vykríkne. - Zastaň!

Mladý Gajdoš však tieto slová nemôže počuť. Matka uprostred dvora sa zastaví a plače. Starý Gajdoš sa k nej priblíži. Aj jeho tvárou myklo. Okolo srdca však pociťuje niečo horúce. Syn ho doteraz nikdy nevolal oteckom, oslovoval ho jednoducho iba otcom.

- Neplač, no, šak nejde daleko od nás… len sem, do dediny, - položil ruku na manželkine plece. - Neplač, skór-neskór aj tak by nám odišel. Neni už decko. Nech vyprobuje, či je z neho už ozaj chlap.

- Ale to dívča by precca nemalo porodit bez čepca, - žena fiká naďalej a pomaly si utiera slzami zaronenú tvár.

Obaja mlčia a myslia na to isté. Po chvíľke sa ozve muž:

- Víš čo? Zajtrá zájdi do dediny a popozíraj sa, dozvedz sa, kto nám zebrav chlapca. A vyber z banky tolko, kolko jim len treba na ten sobáš.

Tmavé mračná zrazu osineli, neďaleko salaša bliklo niekoľko bleskov a odrazu hlučne zahrmelo. Strhla sa prudká búrka a začala sa krútiť okolo salaša. Muž a žena sa nevdojak vzali za ruky a náhlym krokom zamierili k domu, aby nezmokli do nitky.