Zoltán B. Valkán ● Ona si ho vybrala
Slnko už od skorého rána pripekalo, ale starý Vojáček, ako zavše, aj teraz sa
v pletenom svetri motkal okolo domu. Obšmietavanie sa po dvore bolo jeho každodenným zvykom. Takto sa chcel na vlastné oči presvedčiť...
...či je všetko v poriadku, či sú veci tam, kde majú byť. Po krátkom dumaní začal zbierať suché konáre opadané pod košatým orechom, potom uchopil prútenú metlu, aby do čistučka povymetal priestranný dvor. Ani čoby trávu kosil, svižne, energicky sa oháňal s dobre obodratou metlou. Táto práca ho dosť vyčerpávala a trvala mu dlhšie ako predpokladal. Metlu až vtedy oprel o stenu domu, keď začul prvý úder veľkého kostolného zvona, presne na poludnie. Vtedy si spomenul, že ešte rýchlo musí odbehnúť do obchodu. Aké šťastie, že ten krám je tak blízko k jeho domu, pochvaľoval si v mysli.
Keď sa vrátil s chlebom, mliekom a troškou diétnej salámy, pred bránkou jeho príbytku sa akurát zastavila Eva Stanková, vdova od tretích susedov. V duchu sa aj začudoval, ako si to mohla takto načasovať, aby sa stretli rovno v bránke? Eva Stanková, ako sľúbila, priniesla ich spoločný obed...
Na trnáci stál stôl prikrytý obrusom z voskovaného plátna, ktorý zdobili kresbičky drobných farebných poľných kvetov. Obidvaja si zaň zasadli a lyžicou mlčky naberali zemiakový paprikáš rozvoniavajúci po celom trnáci. Starý Vojáček si už dávno odvykol od dlhých rečí a Eva Stanková odkedy stratila manžela sa tiež stala málovravnejšou ženou. Rozpačito, ako dajakí puberťáci, ukradomky upierali zrak jeden na druhého. A nečudo, veď čo sa dohodli, toto bol ich prvý spoločný obed.
Starý Vojáček sa v máji dožil za plného zdravia osemdesiateho tretieho roku, no čas akoby sa ho tak preveľmi ani nedotýkal, ostal čulý a pri dobrom rozume. K doktorovi sa doteraz veľa nenachodil, azda by to mohol zrátať na prstoch jednej ruky. Neuveriteľné, ale aj on sám sa cítil akoby bol v najlepších rokoch starnúceho muža. A nakoniec to trošku i tak vyzeralo. Päť rokov ho však gniavi samota, päť rokov je jediným obyvateľom tohto domu. Vtedy ho tu navždy zanechala jeho verná družka. Prvorodený syn Jozef, ktorého pokrstili po jeho mene, sotva sa oboznámil s abecedou, keď ho vzala do hrobu zákerná detská choroba, záškrt. Ján, jeho druhý syn, mal sotva pätnásť, keď po októbrových udalostiach päťdesiateho šiesteho roku bez slova zanechal rodičovský dom a z túžby po dobrodružstve si zvolil horký chlieb utečenca. Vtedy z dediny mnohí zutekali k západným hraniciam, nielen Janko, ale aj všetci jeho najlepší priatelia. Zastavili sa až kdesi v zámorí, vo vytúženej krajine, v krajine veľkých možností. Tohto syna vlastne dvakrát stratil. Druhý raz, pred pätnástimi, či šestnástimi rokmi, ale vtedy už navždy. Iba strohým telegramom mu oznámili surovú pravdu: syn s manželkou a dcérou sa stali obeťami dopravnej nehody.
Starý Vojáček v skrini, v malej drevenej škatuľke, chráni pamiatky po svojich najbližších. Sú to fotografie. Na dvoch je manželka, na jednej vidieť aj jeho, je to ich svadobná fotografia. Potom je tam jedna celkom zožltnutá, na nej prvorodený syn drží v ruke sviečku na birmovke. Ďalšie tri sú spomienkou na syna, čo hľadal lepší život až na tisíce kilometrov od rodnej dediny. Starý Vojáček tieto fotografie nikomu neukazuje, aj on sám iba zriedkakedy otvára drevenú škatuľku.
- Eva, čo som ti dĺžný za obed? - ozval sa, keď si rukávom košele utrel fúzy.
- Ná čo ste, ujo Jozef, ništ ste mi neni dĺžný, - odvetila žena s rozpálenou tvárou. - Predsa krumple sa mi urodili a tej trošky masti, papriky, je tam teho…
- Ale né takto sme sa dohodli, - skočil jej do reči. - Né takto, Evička, - dodal troška zvýšeným hlasom.
- Ujo Jozef, nechajme té prekláté penáze, - trvala na svojom Eva Stanková.
Starý Vojáček a vdova Stanková spomínanú dohodu uzavreli v obchode, vlastne pred obchodom, kde sa stretli náhodou. Starý Vojáček ani vtedy toho veľa nenavravel, ale oproti svojim sedemdesiatinám mimoriadne vrtká a snaživá vdova Eva Stanková tým viacej. Keď z obchodu vyšli, rázne sa postavila pred starca a rozumne, aby pochopil, mu vylíčila výhody spoločných obedov. Nebolo to ľahké, no s ledva badateľným úsmevom na tvári zatiaľ prehovárala a posmeľovala starca, až ten napokon prikývol. Pravda, s výhradou, že o veci môže byť reč iba na skúšku. Starý Vojáček idúcky domov sa ešte opatrne pokúsil o nejaké výhovorky, ale márne. Eva Stanková dohodu vyhlásila za platnú a to natoľko, že od nasledujúceho dňa v dome uja Jozefa už budú obedovať spolu.
- Sebe saméj sa mi beztak nesce ništ navarit, - upokojovala starého Vojáčka. - A potom... šak sme len na tri domy jeden od druhého, - dodala ako najpresvedčivejší argument.
Mlčky sedeli pri stole na trnáci, počúvali neúnavné čvirikanie vrabcov na obrovskom orechu opodiaľ. Po nejakej chvíľke sa Eva Stanková zdvihla, aby pozbierala taniere a lyžičky.
- Zajtra idem na plac, - ozval sa starý Vojáček. - Čo myslíš, nemal bych kúpit zajácov. Ved zeleného je tu habadej, mali by čo chrumkat. A zajačé maso je prevelice chutnučké, - dodal a tvár sa mu rozveselila.
- Ešče neská by som vyprala vaše košele a šecko, čo len treba, - odpovedala krotko a pomaličky sa jej rozihral na perách úsmev.
- A čo je s tvojú dcéru? Písala ti?
- Písala. Aj to, že ona ništ nesce odtálto. Ani dom. Že ho móžem predat… A já by som ho aj … Načo by nám boli dve domiská?
Starý Vojáček začudovane zdvihol zrak na ženinu pokojnú tvár. Zdúpnel. Chvíľu mal v hlave úplne prázdno, potom mu išla prasknúť, akoby sa do nej zo všetkých žíl hnala krv. Odrazu, s tvárou červenou ako rak, priam vyskočil spoza stola.
- Čo to trepeš? - dupol nohou. - Čo to do teba vlézlo? Len sa ty nemíšaj do mojej roboty!
- Já? Já sa míšam? Já scem len dobré… - bránila sa žena tichým hlasom. - Já scem len pomóct… aby vám bolo dobre…
Starý Vojáček sa odmlčal, otočil sa k orechu, z ktorého sa vrabci akoby vystrašení ľudským krikom rozpŕchli na všetky strany. V tom náhlom tichu si začal vreckovkou utierať pot z čela.
- Evka, móžem povedat, že tvój krumplový paprikáš mi ozaj šmakoval, - vyšlo z neho po dlhšom mlčaní a hlas mu prešiel do akéhosi dôvernejšieho tónu. - Bol chutný, prevelice chutný! - dodal a s láskavým, úprimným záujmom sa zahľadel do vdovinej tváre.