Mnohé (minulé aj súčasné) nedorozumenia v stredoeurópskom regióne, a tak aj
v slovensko-maďarských vzťahoch a súvislostiach, majú korene v tom, že z vedomia laickej, historicky čoraz menej vzdelanej maďarskej verejnosti, ale aj z maďarského politického myslenia sa vytráca nesporný fakt, že bývalé Uhorsko od svojho založenia malo multietnický základ a nikdy nebolo homogénnym maďarským štátom.
Je však rovnako nesporné, že spočiatku maďarské etnikum a potom vyspelý maďarský národ bol vždy najpočetnejší, ale nikdy nebol vo väčšine, ak neberieme do úvahy sporné sčítanie ľudu z roku 1910. „Maďarské“ Uhorsko bola vlastne politická vízia a ilúzia vládnej elity (a v rámci nej aj mnohých pôvodne etnických Slovákov), na ktorej sa napokon rozpadol celý štátny rámec Uhorska. O maďarskom spisovateľovi Kálmánovi Mikszáthovi (1847-1910) nemožno povedať, že by spomedzi vyše desiatky uhorských etník prechovával veľké sympatie k nemeckému živlu. Po potlačení revolúcie v roku 1849 a najmä za Bachovho absolutizmu v dospievajúcom veku na vlastnej koži pocítil tvrdé presadzovanie nemčiny v škole, v štátnej správe (v nanovo organizovanej armáde), aj vo verejnom živote. Ako chlapec zažil veľké sklamanie v Banskej Štiavnici, kde ho matka zapísala do chýrneho evanjelického lýcea. Ťažko si nachádzal svoje miesto medzi nemeckými spolužiakmi a štiavnickými chlapcami, lebo sa s nimi nevedel zhovárať tak, ako so svojimi rovesníkmi v Sklabinej s väčšinovým slovenským obyvateľstvom. V poviedke Nemčiatko (Németke) z roku 1893 zachytil protihabsburskú náladu v Pešti za Bachovho absolutizmu, ktorá sa premietla do odmietania nemčiny, a rozvádza názorný príklad o nedomyslenom „ponemčovaní“ detského myslenia, keďže principiálne odmietal habsburskú jednotu Monarchie a organizovanú, tzv. násilnú asimiláciu. Kálmán Mikszáth Slovákov (tótok, tótocskák), pričom nikdy nehovorí o slovenskom národe ani o slovenskej národnosti, ale o slovenskom (prípadne „horniackom“) ľude, pokladal za stavebný prvok, neodmysliteľnú zložku a súčasť Uhorska. V podtexte prózy Nemčiatko je však virtuálne prítomná jednotná maďarská koncepcia Uhorska, ku ktorej sa Kálmán Mikszáth (ako poslanec) hlásil vo svojej publicistike a v politických postojoch. Ako umelec bol tolerantný, ako politik (poslanec) zasa dôsledný, verný vládnucej myšlienke. Svedectvom sú aj záverečné vety poviedky: „Maďari! Všetko sa môže zrútiť a zmeniť, ale vy pretrváte až do konca sveta. Možno vás nikdy nebude dosť, ale nikdy sa nemôžete nadobro pominúť.“ Akoby to bol povedal súčasný maďarský politik na pravej strane spektra maďarskej spoločnosti. Alebo si tie slová iba vypožičal od Kálmána Mikszátha bez toho, aby sa priznal, že to čítal? Otázka teda znie: Máme si robiť ilúzie alebo nie?
Syn sa mi narodil v tých dňoch, keď minister vydal nariadenie o výučbe nemeckého jazyka a v uliciach zúrila divoká zvada o brannej moci.
Boli to zlé, rozvírené časy. Schneiderovi1 ľudia v sivých uniformách sa ozlomkrky preháňali po uliciach. Ale títo úbohí sivkovia by si to o sebe naozaj nikdy neboli predstavili. Výhražné davy postávali od Šándorovej ulice až po Kerepešskú cestu, ba ešte aj nej. V Múzejnej záhrade na stromoch nesedeli vrabce tak ako v mierových časoch, ale ševcovskí tovariši, ktorí mali vo vreckách hrudy zeme a kamene. Raz takáto stvrdnutá hrča zeme zasiahla práve môj klobúk. Obzrel som sa, skadiaľ ju hodili, a ľaľa, vo vrchovci stromu vidím môjho domovníka Martina Korenku, ako sa oháňa rukami. No počkaj, ničomník, tak zato ti večerami pchám do vreciek prepitné!
Ale keď ma v ten večer pustil cez bránu, bol už opäť pokorný a krotký ako inokedy.
- Korenka! - povedal som. - Vy ste ráno po mne hodili hrudu!
- Je to naozaj možné, - odpovedal a uškrnul sa, - človek vždy netrafí tam, kam mieri.
- A čo vás mrzí na novom návrhu zákona o brannej moci? Vari len nie nemčina, veď viete len po slovensky a po nemecky. Tým menej vás môže mrzieť dvojročná dobrovoľná vojenská služba, predsa nemáte deti. Povedzte mi úprimne, Korenka, prečo sa hneváte na mňa?
- Hnevám sa, - osopil sa rozhorčene, - lebo sa hnevám. - A zaplesol bránu tak prudko, že sa otriasol celý dom.
Bol to viac-menej najpravdivejší argument voči návrhu zákona, ktorý popudil verejnosť nielen proti vláde, ale aj proti mamelukom.2 V uliciach mesta sme často boli vystavení inzultáciám, takže väčšmi obozretní poslanci premávali po meste v zasklených kočoch so záclonami. Sám som takisto hlboko spustil zelené záclony, keď sme niesli chlapčeka na krst. Čvarga možno vyňuchala, že v kočiari sedí poslanec vládnej strany, lebo po celý čas hučala abzúg3 a sem-tam bok koča zasiahli aj kamene. Úlomok porcelánu, nasmerovaný na nás, rozbil okno na koči. Sklo so štrngotom padalo na mňa a na perinku chlapčaťa, ktorému sa však rinčanie páčilo, a začalo sa usmievať. Ale mňa zalial hnev. No tak teraz už len preto bude Germán! Teraz už len preto z tohto chlapčaťa vychovám Nemca. Pánboh nech mi tak pomáhaj, urobím to. Ak vy podpichujete, budem podpichovať aj ja. Takto nazlostení sme s chlapčaťom predstúpili pred kňaza.
- Ako sa bude volať? - spýtal sa kňaz.
- Albert.
- Albert! - zopakoval s údivom. - Veď je to predsa nemecké meno.
- No práve preto.
Kňaz neprestajne krútil hlavou a zapísal meno do matriky. Teraz ho už stadiaľ nevyškriabe ani mačka, hoci jeho matka sa všelijako usilovala obrúsiť z mena nemeckú hrdzu, a bol Ali, Alino, Alinko a ktovie čo ešte, ale nijaká živá duša mu nehovorila práve Albert. To však iba podnecovalo moju neústupčivosť. Čo som si zaumienil, musí sa stať. Nech je jeho prvým jazykom nemčina, beztak sa naučí po maďarsky. Maďarčina vlezie doňho ako chrobák do ucha.
Zaraz som hľadal nemeckú dojku, nasledujúce leto som dal priviesť pestúnku zo Štajerska; aj kuchárku do domu sme najali Nemku, aby chlapča bolo nepriedušne uzavreté pred iným jazykom. Pod hrozbou prepustenia zo služby som zakázal, aby sa mu prihovárali po maďarsky. Ale na to ani nepomysleli, lebo tak nevedeli. V tom čase prišiel na návštevu Helfy a v celom byte mu na otázky odpovedali, že nix ungarisch.4 Čudoval sa a vášnivo sa so mnou vadil, že to dá do novín, ale odpovedal som mu iba toľko: „Nuž, darmo to dáš do novín, z mojich ľudí ti to nikto neuverí.“
Malý Albert cez leto takto rástol na nemčine v štajerskom v Gleichengergu a v zime zasa doma akoby bol priamo v Drážďanoch. Kamaráta som mu dal priviesť zo Spiša5 a kvôli nemu som aj sám lámal nemčinu. Maďarské slovo sa k nemu nedostalo, hádam ani len náhodou.
Ale jazyk akoby mal z kameňa, minuli mu už dva roky, vedel chodiť aj bežať, a predsa sa nechcel ani pýtať, ani odpovedať, ani po nemecky, ani nijako, bľabotal iba dve slová, ktoré zapadnú do každého jazyka: „mam“ a „Pepe“. (Pestúnka ho volala Pepi.) Aj tie vyslovoval zadŕhavo, jachtavo, takmer nezrozumiteľne. Už sa nás zmocňovalo zúfalstvo. Načo to chlapča ešte čaká?
Na Vianoce dostal dva drevené koníky. Utiahol sa do kúta za dvere a dlho si ich bojazlivo a nedôverčivo obzeral. Jeho matka vystrašene zjajkla.
- Beda nám, bojí sa koňov!
O niekoľko dní sa však s nimi spriatelil, naťahoval pejkom chvosty, a keď videl, že nekopú, celé hodiny obidvom hladkal srsť, no neprejavil najmenšiu túžbu vysadnúť ani na jedného.
- Božemôj, božemôj, nikdy z neho nebude Maďar!
Raz som sa na poludnie vrátil domov z parlamentu, ženu som našiel celú rozfňukanú a švagriná, chlapčekova krstnú mať, mala krvou podliate oči.
- Čo je? Stalo sa niečo Albertovi?
- Chúďatko prehovorilo, - povedala moja manželka zadúšavým hlasom, - oslovil svoje koníky. Ach, zaraz mi pukne srdce...
Prehovoril! No, chvalabohu! Tomu sa možno iba tešiť.
- Tak? - vyskočila. - Veď sa ozaj máte čo tešiť. Zabili ste mu dušu. Je s ním koniec. Nevyrástlo z môjho srdca, nie je to moje dieťa.
- Dobre, dobre, - odsekol som so smiechom, - zrejme povedalo niečo strašné, keď sa vás zmocnil taký smútok.
Nato sa teraz ujala slova chlapcova krstná mať.
- Tak počúvajte, švagor, vy sa takisto môžete zahaliť do smútku. Lebo to, čo ste urobili, sa nepatrí. Prehrešili ste sa proti Bohu. Keby som sa nehanbila, išla by som za kňazom a dala by som svoje meno vymazať z matriky. Vezmite teda na vedomie, že ten drobček svoje koníky oslovoval „Fuchs“ a „Lizl“.6 Geh Fuchs! Geh Lizl! Tak ich poháňa bičom.
A v tej chvíli akoby na dôkaz vtrhol do izby aj sám malý Albert. V ruke mal bič a samopašne ním švihol po mne: Geh Vater, geh!7
Je to dieťa telom i dušou naozaj nemecké. Od toho dňa začalo riadne hovoriť. Chlapča bolo málovravné, ale rozumné, zrozumiteľné. Veruže ani raz neschybilo der-die-das.8 Nuž, pani moja, ten potom ľahko môže zložiť dôstojnícku skúšku.
Bol som naňho čiže na seba pyšný, lebo to bola moja myšlienka, že z neho vychováme Nemca. Teraz som sa s ním vystatoval. Keď prišli hostia, zavolal som do detskej izby: „Priveďte chlapca Čákiho.“ (Lebo kvôli spomínanému nariadeniu sme ho volali „chlapec Čáki“.) Keď prišli príbuzní z dediny, obzerali si ho ako nejaký novodobý zázrak. Úžasné! Taký malý, a už hovorí po nemecky! Po maďarsky zasa nevie ani slovo. Vari to nie je ohromné?
Postupne sa s tým zmierila aj jeho matka. Koniec koncov mu to neuškodí, neskôr bude na tom s nemčinou tak, akoby ju bol našiel na deravom moste. Napokon je v nej toľko zábavných detailov! Keď každé ráno v košieľke kľačí na posteli a modlí sa: Vater unser, der du bist im Himmel,9 keď sa nahnevá, vykríkne a nadurdený zvraští tváričku: Tausend krucifix!10 alebo keď nad niečím odmietavo krúti svojou svetlovlasou hlavou: Papperlapap. Človek sa na ňom môže smiať do popuku.
- Veruže, keby sme nemali tohto nemeckého chrobáčika, - neraz som podotkol, - ani by som sa nezasmial.
Zavše som sa pokúsil sondovať a oslovil som sa ho po maďarsky. Začudovane pozrel na mňa, potom ľahostajným pohľadom očami preskúmal koldokola celú izbu, nazrel ešte aj pod posteľ, či sa mu stadiaľ dakto neprihovoril. Inokedy ho rozosmiali trefné skýtske slová. Pripadal ako navlhnuté kresadlo, na ktorom sa nechytí iskra. Ten má ešte aj dušu nemeckú, pomyslel som si, a maďarské slová akiste poníma tak, že sú to len akési pochabosti, ktoré vymysleli pre zábavu malých chlapcov, „eniky beniki kliki bé“, a nemajú nijaký význam.
Ale aj keď to bolo čisto nemecké dieťa, raz si k jeho postieľke len prisadla kosatá maďarských detí: záškrt. Pekné orechové očká mu plápolali v horúčke, bledá tvár sa mu rozpálila ako fakľa a malými prštekmi malátne ukazoval na svoje hrdlo: Weh thut, Weh thut!11
Lekár sa tváril vážne, vyľakane. „V hrdle má hnisavé vačky, ktovie, ako sa to vyvinie.“
Srdce nám zvieralo, bodlo ho každé zastonanie, ako sa chlapča tam prehadzovalo a plápolalo medzi bielymi vankúšmi, mali sme pocit, akoby sa zapálil celý svet a spaľoval sa, zmenšoval na malom ohni.
Cez noc mu horúčka ešte stúpla. Na druhý deň si privolal matku a vypýtal si Jánoškove hračky. To sa potom rozplakala celá rodina.
Táto dušička teda vie o Jánoškových hračkách? Ako mu zišli na myseľ? Čo mu vnuklo túto myšlienku? Vari nemá dosť hračiek, navyše aj onakvejšie?
Napokon sme predsa len museli vytiahnuť zajaca, koníka a ovečku, ktorých sa od Jánoškovej smrti nikto nedotkol a boli uložené v skrini na večnú pamiatku.
A teraz si choré chlapča žiada zvieratká zosnulého brata.
Matka rozochveným hlasom vysloví zlovestnú myšlienku:
- Jaj, už sa chystá... chystá sa tam za Jánoškom!
Svet sa so mnou začal točiť. Srdce mi zovrelo už pri pomyslení, že sa to môže stať. Chystá sa, už je na ceste aj chlapec Čáki spolu so znalosťou nemčiny. Nemecký výkrik bolesti mu navždy zatvorí červené ústočká. Božemôj, božemôj! Tak dopustíš aj toto?
...Vyžiada si Jánoškove hračky, poprezerá, aby mu o nich mohol rozprávať, lebo na druhom svete bude spolu s Jánoškom, a ten sa ho bude vypytovať: „Čo robí otec a chudera mama? A či si videl môjho koňa, má sedlo aj strmene? A spiežovec na krku?“
-...Ó, len sa pozri, pozri! Nič mu nechýba. Ešte sa nepolámalo ani jedno zvieratko.
Na zajačikovom krku ešte aj teraz visí červená stuha. Mama každú nedeľu prečeše koníkovi srsť, opráši vlnu na ovečke...
Chlapec Čáki uchopil raz jedno zvieratko, raz druhé; po jednom si ich dlho obzeral a potom rozpáleným prstom rozhojdal spiežovec na ovečkinom krku.
Spiežovec smutne cinkal-cilinkal. Cin, cili, cin, bin, cinbin.
Beda, ak to cenganie privolá smrť.
- Nože, neubližuj zvieratkám, chlapče. Ach, necengaj. Ak to Jánoško v nebi začuje, nahnevá sa.
Poslušne odsunul hračky nabok. Vždy bol obdivuhodne počúvny. Nie je možné, aby prežil. Manželka s plačom odkladala zvieratá na svoje miesto, medzitým aj z nej vyhŕklo, čo prešlo vo fantázii aj mojou hlavou:
- Hľa, poobzeral si ich, už môže o nich rozprávať.
Začal som chlácholiť úbohú ženu:
- Nože nehovorte pochabosti.
Ale keďže sám som bol v podobnom citovom rozpoložení, hovoril som ešte väčšie pochabosti.
- Veď ako by to rozprával, predsa ani nezomrie. Ale keby aj zomrel, ani tak by to nepovedal, Jánoško predsa nevie ani muknúť po nemecky.
Ale tým som ju potom iba väčšmi roztrpčil. Že by sa súrodenci nemohli na druhom svete zhovárať, lebo Jánoško by sa vôbec nepriznal k Alinkovi: „Nože neblázni, ty nie si náš chlapec!“ Navyše priviedol som do zúfalstva nielen manželku, ale aj seba. Dušu mi ťažil predpoklad, že ak teraz chlapec zomrie bez toho, že by som od neho počul čo len jediné maďarské slovo, ktoré by svojím šumom preniklo do môjho srdca, aký mi bude cudzí na rozdiel od Jánoška, ktorého sto a sto slov mi zvoní v ušiach za bezsenných nocí, ba aj za jasného dňa, keď sa osamote prechádzam mestom po známych miestach, kadiaľ sme predtým spolu chodili, zakaždým mi dolieha jeho hlas, strhnem sa, počujem ho, hoci ma neoslovil; otočím sa, musí tam niekde byť, aj keď ho nevidím.
- Ech, - žalostne som vykríkol, - schybil som. Veľmi som schybil. Teraz by som dal aj život za to, keby chlapec vedel po maďarsky. „Nemčiatko“ sa v posteli oprelo o lakte, dlho a skúmavo upieralo na mňa svoj
ochabnutý pohľad, potom mi pokynulo, aby som podišiel k nemu.
Dotackal som sa k posteli, načo sa chlapča utiahlo viac do stredu postele, aby som si mohol sadnúť na peľasť, ale nechcel som mu kaziť pohodlie. Chytil ma za ruku, hladkal ju, potom štuchol do okraja paplónu a čírou maďarčinou mi povedal toto:
- Sadni si, kmotor, tu je kameň! 12
Marí sa mi alebo je to sen? Vari som sa pominul na rozume alebo mám halucinácie?
- Ty si ma oslovil, chlapče?
- Pravdaže.
- Ach, moje srdiečko, môj diamant, tak ty vieš po maďarsky?
Objal som ho, od radosti som ho celého hltal.
- Čoby som nevedel?
- Kristepane, ale prečo si potom dosiaľ tak neprehovoril?
- Vari smiem? 12 - bojazlivo, dýchavične sa spýtal chlapec.
- Prirodzene.
- Tak je dobre,12 - živo, navidomoči veselo povedal chlapec.
A potom sa rozbehol ako rozmrznutý potok; štebotal, žblnkotal takou írečitou maďarčinou, ako trebárs mladý Gereben Vas.13
- Ej, ej, chlapča moje! No, je to zázrak. Kedy a kde si sa tak naučil?
Neodpovedal, premýšľal, zvraštil čelo, akoby skúšal vlastnú pamäť, potom uprel na mňa svoje naširoko otvorené statočné oči a povedal toto:
- Kde, kedy? Neviem, otec. Myslím, že som tak vedel už vtedy, keď som bol ešte veľmi malý.
- Ach, ty blázonko, veď aj teraz si malý.
- Ale keď som bol taký malý ako zrnko maku. Už aj vtedy som vedel. Tak to musí byť, otec.
...Skutočne, tak to musí byť. Chlapec Čáki sa vyliečil a dnes (päťročného) ho možno nahovoriť už iba za protihodnotu desať grajciarov alebo makový koláč, aby pri podaní rúčky na otázky strýkov a tetušiek odpovedal po nemecky. Keď príde rad na dôstojnícku skúšku, možno už nebude dosť lákavou hodnotou ani strapec na šabľu.
Takto vyšlo nazmar všetko moje úsilie, daromné boli všetky príkazy, rozličné pestúnky, dieťa zostalo Maďarom tak, ako labuti narastie biele perie, hoci ju pestujú čierne husi.
Ale moje výdavky predsa len neboli daromné, lebo ak chlapec zabudol, čo sa naučil, ja som sa zasa znova naučil, čo som už začal zabúdať, že jestvuje osobitná maďarská krv a možno aj osobitný Boh. Zázračné jadierko v duši, ktoré ani nezmäkne, ani ho nijaká sila nerozdrví, ale vyklíči, vyrastie aj bez ornice, bez kyprenia bránami, v daždi, na mraze a na suchu, aj keď ho zasypú kameňmi. Maďari! Všetko sa môže zrútiť a zmeniť, ale vy pretrváte až do konca sveta. Možno vás nikdy nebude dosť, ale nikdy sa nemôžete nadobro pominúť.