Po siedmich syntetických prácach o slovenskej dolnozemskej, respektíve národnostnej (menšinovej) literatúre a kultúre spisovateľ, literárny historik a renomovaný znalec spomenutej problematiky predstavuje takpovediac v kocke literárnu tvorbu slovenských krajanov
v Maďarsku, a to spôsobom prijateľným tak pre odbornú, ako i laickú čitateľskú verejnosť.
Jeho štúdia Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska (r. 2008 vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre) rekapituluje doterajšie výsledky aktivity, ktorú autor dôkladne sleduje už prinajmenšom štvrť storočia, a ktorý svoju tvorivosť, ako píše v závere jeho publikácie Prof. V. Žemberová, „spojil s novým čítaním a kontextovým „otváraním“ zabudnutých archívov na tých stredoeurópskych územiach, kde žijú po slovensky hovoriaci a píšuci vzdelanci...“
Peter Andruška uvádza okolnosti, ktoré určujú charakter národnej a národnostnej literatúry aj na príklade maďarskej menšiny na Slovensku a slovenských menšín v zahraničí, pričom za pozitívny fakt a výhodu tohto postavenia označuje ich funkciu mosta medzi kultúrami materského a väčšinového národa. (Akiste pritom nemožno prehliadnuť, že túto funkciu plnia v prvom rade literárne dielne v Nadlaku či v Novom Sade).
V ďalších kapitolách P. Andruška bilancuje tvorbu autorov poézie a prózy, v určitom zmysle podľa regionálneho členenia. Kapitola Rodisko: Slovenský Komlóš hovorí o tvorbe J. Antala-Dolnozemského, Pavla Samuela a Michala Hrivnáka, kapitola Z krajiny pod Pilíšom je venovaná Gregorovi Papučkovi, Alexandrovi Kormošovi a Imrichovi Fuhlovi, kapitola Staro(nový) pohľad na prózu sa zaoberá dielom Pavla Kondača, Andreja Medvegya a Zoltána Bárkányiho - Valkána, kým kapitola Zrelé príchody je o Oldřichovi Kníchalovi, Márii Fazekašovej a Júliusovi Szabóovi. V záverečnej časti nazvanej Ostatní autor venuje pozornosť Jánovi Gerčimu, Štefanovi Hudákovi, Štefanovi Lamimu, Veronke Haluškovej, László Sziklaymu, Anne Divičanovej, Ondrejovi. Krupovi a ďalším, summa summarum tridsiatke literátov.
Ak vychádzame zo situácie v osemdesiatych a ešte aj v deväťdesiatych rokoch, neprekvapuje, že vývoj v poslednom desaťročí, keď sme zaznamenali pokles tvorivej aktivity a zároveň i počtu tvorivcov (podaktorí sa nadlho, ale aj natrvalo odmlčali), má negatívny dopad na celkovú doterajšiu bilanciu v oblasti beletrie. P. Andruška, ktorý si zrejme uvedomuje, že by sme si boli, spolu s ním, želali aspoň trochu viac a lepšie, je pri najlepšej vôli odkázaný na to, čo práve má k dispozícii. Preto v jeho hodnotení zaujímajú primerané miesto aj publicistické vystúpenia básnikov i prozaikov, aj keď tieto ich vystúpenia nevyplývajú vždy a nevyhnutne či bezprostredne z potrieb literárnych reflexií. V tomto smere sa v uplynulých rokoch angažovali na stránkach Ľudových novín i časopisu Sme najmä Michal Hrivnák, Alexander Kormoš, Gregor Papuček, ale aj Imrich Fuhl.
Pokiaľ ide o ich „vlastnú“ tvorbu, Andruška oceňuje u Hrivnáka rozprávačskú zručnosť, ktorú dokumentujú jeho príbehy určené hlavne mladým čitateľom, kým jeho krajan Pavol Kondač si vyslúžil uznanie predovšetkým ako autor prvého slovenského románu v Maďarsku. U Papučka kritik zvlášť vyzdvihuje jeho príklon k ľudovej poézii ako aj ambície v oblasti tvorby pre deti. U Kormoša zaznamenáva jeho úsilie angažovať sa za všetko, čo ovplyvňuje život pospolitosti a teda aj národnostného kolektívu. Z tradičného rámca slovenskej lyriky v Maďarsku vystupuje viacdomý Fuhl, ktorý jasnými a konkrétnymi postojmi dospel k zodpovednosti autora voči ľudskému spoločenstvu. Z veršov J. Dolnozemského, zemitého básnika zrasteného s rodným krajom, zaznievajú tóny pochmúrne i povzbudivé, zato vždy ľudsky čisté a úprimné.
V úvahách o próze P. Andruška o. i. hľadá odpoveď na otázku, v čom spočíva príčina nezáujmu či nepripravenosti čitateľského publika voči tunajšej slovensky písanej literatúre. K zlepšeniu situácie, odpovedá si, „by azda mohla prispieť aj zmena vo vzdelávacej praxi, užšie väzby na materskú krajinu a výraznejšia starostlivosť z jej strany... Čím je bezvýchodiskovosť zjavnejšia, tým väčšmi jej treba odolávať. Prozaické texty Z. Bárkányiho-Valkána, ako aj próza Andreja Medvegya či Pavla Kondača a napokon i Oldřicha Kníchala a Márie Fazekašovej sú spoľahlivou oporou tohto presvedčenia.“ Knižka Petra Andrušku ďalej rozširuje zainteresovanému čitateľovi obzor poznávania, vymedzuje a upresňuje miesto tunajšej slovenskej literárnej tvorby v celonárodnom kontexte, ako aj miesto jej tvorcov pôsobiacich na tejto pôde.