Pavol Kondač sa narodil 16. januára 1931 v Sarvaši. Pracoval ako novinár, od roku 1951 v redakcii časopisu Naša sloboda, od roku 1957 bol redaktor a v rokoch 1977 až 1991 šéfredaktor Ľudových novín. V súčasnosti je na dôchodku.

Fragmenty z jeho prozaickej tvorby vyšli v antológii Výhonky (1978), je spoluautor antológie próz Pramene (1982). Vydal zbierku poviedok Onemelá izba (1983), je autorom prvého slovenského románu v Maďarsku Hrboľatá cesta (1984) a románu Neskorý návrat (1987), v ktorom môže pozorný čitateľ objaviť istú podobnosť so životným osudom známeho maďarského operného speváka slovenského pôvodu Juraja Meliša, ktorý zomrel 27. novembra 2009 vo veku 86 rokov. Na jeho pamiatku prinášame úryvok z románu.

Do skvele utesneného vozidla sa znovu nasťahovalo ticho. Myslel na Merinčok. Dobre by bolo oživiť tie roky, ktoré tam prežil!

Tak rád by teraz zabudol na všetko, čo sa s ním udialo v Pešti. Dobre by bolo znovu sa ocitnúť vo svete sálašov, ktorý, dobre vie, viac neexistuje. Ale niet ho len pre tých, ktorí ho nepoznali, ktorí ho chceli zrúcať... Zničiť tie perly. Svedkov minulosti, ktoré naveky budú žiť v literatúre, v poézii...

On nikdy na ne nezabudne. Ani nechce. Žijú v ňom, kdesi v najskrytejšom kútiku duše. Nezmazateľne.

Ako dobre by bolo ešte aspoň raz sa prebudiť do toho čistého ranného ticha, keď rosa vykúzli konvalinky z každého stebla trávy. Rosné kvapky-zvončeky ohli každú trávu, steblá sa však náhlivo vzpriamili, keď včasný chodec pozrážal z nej kvapky. Potom sa tráva rozzelenala, steblá sa vystreli k vychádzajúcemu slnku, ktoré prúdom teplých lúčov vysušilo každú kvapku...

Iba slzy nie, ktoré mu stekali po tvári, ak ich len rukou zvierajúcou bič nerozmazal. Ospalý bol. Vždy. Ani v nedeľu nemohol spať dlhšie ako obvykle. - Statok treba nachovať, syn môj! - vravievali mu rodičia. A nebolo zmilovania. Potkýnajúc sa, plačúc, neraz bezmocne zúriac a preklínajúc každú hus na svete, uberal sa na strnisko, ktoré, jaj, či mu často popichalo rosou premočenú citlivú pokožku na bosej nohe. Najmä zranenie tenkej pokožky medzi prstami mu spôsobovalo strašnú bolesť.

A teraz predsa túžil po tom. Po tom starom. Zlom. Kto to kedy pochopí? Či vari teraz ide o čosi celkom iné, alebo aspoň aj o iné? Žeby to bola nostalgia? Teraz je v móde. V obliekaní, aj vo zvykoch. Len v jednom nie, akosi nechce prinavrátiť dávnu vážnu hudbu. Čoraz viac sa šíri tvrdý beat. Na myseľ mu prichádza trpká spomienka.

V tom čase matka ešte žila. Ako sa ho nikdy nemohla dočkať! Náhlil sa k nej, ako len vládal. Preto prijal pozvanie koncertovať v Merinčoku. Aby mohol zájsť domov. Teraz už vie, že to bolo jeho posledné vystúpenie doma. Po koncerte sa bude ponáhľať k nej domov a pozhovárajú sa. Nedala sa prehovoriť. Hoci sa už ledva pohybovala, chudera, chcela ísť do domu osvety. Sotva ju prehovoril, aby nasadla do auta. Bolo jej cudzie. Bála sa ho ako pohan misionára.

- Choď len sám, syn môj. To nie je pre mňa. Ja pôjdem pekne pomaly, peši, tak ako dosiaľ.

Pol hodiny pred začiatkom sa už matka motkala okolo javiska. Požiadal usporiadateľa, aby ju posadil do prvého radu. Ťažko ju bolo presvedčiť. Poslúchla len vtedy, keď jej povedali, že odtiaľ bude lepšie vidieť aj počuť.

Uvelebila sa v mäkučkom kresle a opierajúc sa o palicu neustále otáčala hlavou. Bola zvedavá, čo sa deje okolo nej, koľkí sú tam, kto prišiel na koncert jej syna.

Už zďaleka si všimol, že je veľmi nepokojná. Niekoľko minút pred začiatkom zašiel k nej.

- Pokojne čakajte, mamička, o niekoľko minút začneme, - tíšil ju.

Nečakane povstala a opierajúc sa o hrčovitú palicu z višňového dreva unavenými plachými očami sa pozrela na syna, pravou rukou naznačila, aby sa k nej nahol. Voľačo mu chce povedať. Suché pery sa dotkli jeho ucha.

Nahnutý nad ňou len teraz videl, nakoľko sa zmenila. Drobná ako holub, zošúverená. Dozreté, na strome zabudnuté jablko, z ktorého jesenné slnko a neskoršie mrazy vysali aj poslednú životodarnú miazgu, olúpili ho o sviežu farbu.

Chcel ju rýchle posadiť naspäť, aby jej neprišlo zle. Vzal ju za chudé vyschnuté rameno a mal pocit, že keby nebola oblečená, držal by len kosť. Vtáčiu kosť. Roky nad ňou rýchle preleteli a zobrali so sebou jej krásu a silu, ktorou nikdy nešetrila.

- Nezostanem tu, syn môj! Pozri sa, nikto nesedí veľa mňa. Celý rad je prázdny, vpravo i vľavo.

Pokúsil sa ju upokojiť.

- Nič to, mamička, tam vzadu sú.

- Potom pôjdem aj ja tam.

A vykročila. Na hlave čierna šatka, ktorej dva zviazané rožteky vždy utiahla, keď sa niekde poberala. Aby sa neuvoľnili alebo nerozuzlili, lebo ako by vyzerala úctyhodná žena s neupravenou šatkou na hlave, alebo, nedajbože, bez šatky?

Krivá palica, večný druh a opora zoslabnutých nôh, sa pomaly kývala v jej ruke. Netrúfala si pustiť ju. Hlasno klopkala o vyleštené parkety.

Syn ju vzal pod pazuchu a snažil sa ju čím rýchlejšie odprevadiť dozadu. Ťažko sa jej šlo. Ustaté nohy neposlúchali, vliekla ich ako drevené.

Pomaly došli k piatemu radu. Tam skutočne sedeli niekoľkí. Posadil ju do krajného kresla, hoci vedel, že v strede by jej bolo lepšie. Ale na to už nemal čas. Musel sa náhliť na javisko.

Tam ho už čakali. Ujo Štefan Borguľa, niekdajší profesor spevu na gymnáziu, sedel narovnaný v rohu, pri klavíri. Všetko bolo tak, ako kedysi dávno na hodinách spevu, keď ich sprevádzal na klavíri a novými piesňami obohacoval ich hudobné znalosti. Odhaľoval pred nimi svet hudby a doslova vedúc ich za ruky zaviedol ich doň.

Teraz napnuto sledoval každý jeho pohyb. Tak ako za študentských čias sledovali bez hlesnutia oni jeho. Hodiny spevu boli vždy očarujúce. Zahľadel sa na jeho tenké prsty, vystreté nad klávesmi. Chudák, aký bol nervózny! Nevedel, že Juraj bol predtým v hľadisku. Netrpezlivo čakal, aby vyšiel na scénu.

Popoludní dlho skúšali s týmto milým starcom. Nacvičovali a vyberali repertoár. Už na poludnie čakal naňho v sále a odvtedy nebol doma. S akým nadšením by sa vrhol do hry! Cítil z každého jeho slova, videl z každého úsmevu, že je naňho pyšný. Na svojho bývalého žiaka. Je šťastný, že dôveruje jeho hre, že ho môže sprevádzať.

Juraj kývol a ťažká, purpurová zamatová opona sa pomaly dvíhala. Veľké hľadisko zívalo prázdnotou. Prišlo veľmi málo ľudí. Voľačo mu zovrelo hrdlo. Srdce mu tĺklo až v hlave. Zmocnil sa ho strach, úzkosť. Ten pohľad ho zdrvil, cítil, že nedokáže vydať ani hlások. Hrozné! Natoľko že by boli tunajší ľudia odvykli od vážnej hudby? Aspoň kvôli nemu mali prísť! Veď sú rodáci!

Čo bude teraz? Doma sa predsa nesmie blamovať. Ale kto by sa vlastne blamoval? On? Obecenstvo? Teraz je to vedľajšie. Spievať treba. Za každú cenu. Aj prázdnej sále.

Zrak sa mu zatúlal do piateho radu. Matka sedela stúlená, opierajúc sa rukami o palicu. Konce rozuzlenej šatky smutne viseli do strán. Azda preto, aby hudbe a spevu uvoľnili cestu k ušiam...

Ako dlho čakala na túto prekrásnu chvíľu, keď znovu bude počuť spev svojho syna. Naživo, nie z rádia alebo z televízie.

Nikdy nechcela do hlavného mesta. Pre ňu to bolo nedosiahnuteľne ďaleko, znamenalo to neznámy svet, s ktorým by sa nikdy nespriatelila.

Čosi ju vždy odradilo od cestovania. Akási neznáma, nezmazateľná sila. Nerada odchádzala aj zo sálaša. Akoby sa bála, že keď ho raz opustí, nikdy viac sa živá domov nevráti. Susede sa raz aj zdôverila. Chce vraj zomrieť doma, vo svojej posteli. Inde by sa azda ani nevedela rozlúčiť s týmto svetom.

Jej žiadosť sa splnila. Silná, so zemskou hrudou spätá vôľa.

Boh ju povolal k sebe v tej posteli, v ktorej uzrela svetlo sveta pred deväťdesiatimi rokmi. Azda preto bola jej tvár taká pokojná aj v smrti. Akoby bola len ticho spala. Iba voskovo biele, skľúčené kostnaté ruky prezrádzali, že sa navždy rozlúčila s pozemským životom.

Hlas klavíra preťal neznesiteľné ticho.

Spevákova tréma bola preč. Vznášal sa na krídlach melódie, burcovala ho túžba, že teraz a tu musí spievať tak, ako ešte nikdy nikde nespieval. Muky a trpkosť nech nekmášu nikomu srdce. Ak áno, tak len jemu. Matka nech je šťastná. Najšťastnejšia matka na svete. Teraz a tu bude spievať len jej.

Tak, akoby spieval celému svetu. Alebo tak, ako vtedy v Budapešti. V Opere. Lebo predsa sa našiel výnimočný prípad, keď matka pricestovala do hlavného mesta. Vtedy ešte nebola taká stará. Nezaoberala sa myšlienkou smrti. Cesty sa bála, ale bola aj zvedavá. Zaujímalo ju, kde a ako žije jej najmladší syn.

Pamätá sa, že na programe bola spevohra János Háry. Vtedy spieval v Opere prvýkrát. Titulnú úlohu. Mnohí ho už vtedy pokladali za šťastného človeka. Ešte bol vysokoškolák, keď sa stal členom Opery. Ocitol sa na javisku, otvárajúcom svet. Sám nikdy nemal rád pojem „šťastie“. Pokladal ho za zľahčujúci, falošný, ponúkajúci ľahké východisko. Vždy však uznal pred inými aj pred sebou, že do Opery sa dostal za priaznivých okolností. V časoch, keď ju viedli takí ľudia a umelci, ako boli Aladár Tóth, geniálny a po celom svete známy Gusztáv Oláh a jeho takmer vo všetkom hlavný učiteľ Kálmán Nádasdy, ktorý mu bol neskoršie priateľom.

Aladára Tótha mu pripomenula prítomnosť matky. V ten obdivuhodný večer, keď čakal v Opere vzácneho hosťa, mal zložiť skúšku pred obecenstvom, pred odborníkmi a pred matkou.

Pred začiatkom predstavenia striehol malým otvorom v opone. Dosiaľ nevie, čo ho viac vzrušovalo: úspech v titulnej úlohe, alebo príchod matky. Niekoľko minút pred začiatkom jeho rozbúšené srdce zaplavila horúčava. Líca, prv bledé od vzrušenia, zružoveli. Pri vchode sa zjavila nízka dedinčanka so šatkou na hlave. Váhavo kráčala zavesená do jedného muža. Bol to brat Michal.

Juraj sa zaradoval, keď uvidel, že riaditeľ Opery Aladár Tóth pristúpil k prichodiacim. Čakal ich. Ktovie, podľa čoho ich spoznal. Dlho sa rozprávali. Videl na nich, že čosi sa im nevidí. Riaditeľ posadil Michala na jediné prázdne miesto na prízemí. Matku vzal pod pazuchu a zaviedol ju do svojej lóže. Neskoršie sa dozvedel, že chudera matka sa ohradzovala proti tomu, aby ich rozlúčili. Chcela byť s Miškom. Veď tu bol pre ňu každý a všetko cudzie. Syn jej bol jedinou oporou. Mohla sa oň zachytiť, držať ho za rameno.

Najväčšie prekvapenie čakalo na matku, keď ju v lóži posadili vedľa Zoltána Kodálya.

Uvideli sa až po predstavení. Popri radosti zo stretnutia prekvapila ho matkina mienka.

- Všetko sa mi veľmi páčilo, syn môj. Všetko, čo som na javisku videla a počula. Potom sa nahla k synovi a šeptom, aby nikto nepočul, povedala:

- Synak, ten Kodály je naozaj múdry človek. Vie aj po slovensky.

Juraj jej stisol ruku, pritúlil ju k sebe a pobozkal ju na líce.

Vysvitlo, že Zoltán Kodály sa cez prestávku zhováral s jeho matkou po slovensky.

Pre matku to bol najväčší zážitok, aký kedy zažila. Prihovorili sa jej po slovensky, a to bolo pre ňu milšie ako hocijaké krásne slová.












.
.
.