Večer, na ktorý sa tak rýchlo nezabúda. Jediný a nezabudnuteľný večer. Ten večer
v Slovenskom inštitúte Budapešť nepatril nikomu inému, než spisovateľke, herečke, režisérke a autorke monodrám Milke Zimkovej, ktorá sa budapeštianskym Slovákom predstavila svojou monodrámou, po ktorej nasledovalo premietanie jedného z jej najúspešnejších filmov Pásla kone na betóne (1995) v réžii Štefana Uhra.
Za rovnomennú knihu (1980) získala ocenenie Ivana Kraska. Medzi jej ďalšie prózy patria Vstupenka do neba (1983), No a čo (1985), Bez slov (2000), InterCity (2009). Známe sú aj jej monodrámy Neveľo nás idze, neveľo nám treba (1979), Čas kikiríkania a Sojka (1980), Žniva (1986) a To len tak naoko (1989).
Milka Zimková pochádza z Okružnej pri Prešove. Svojim debutom Pásla kone na betóne vniesla do slovenskej literatúry príjemný a osviežujúci vánok. Celé to zavanulo vzácnym korením - šarišským humorom. Nie však bujarým, karnevalovým. Jej humor je skôr trpký, ľudsky chápajúci až nežný. Avšak niekedy aj ironický, presný, vychádzajúci z poznania každodenného života.
Milka Zimková vychádza z dôverného poznania východoslovenskej dediny a do svojej tvorby neváha zaradiť šarišské nárečie. Takmer všetky ženské postavy sú v jej podaní osamelé, ale znášajú svoj údel viac-menej trpne. Uspokojujú sa s málom, respektíve si nahovárajú či pociťujú šťastie aj tam, kde nie je alebo je ho príliš málo. Svoje príbehy a ženy dáva do neskrývaného súvisu i súladu s dianím a dychom okolitej prírody.
Milka Zimková otvára okná. S obdivuhodnou dávkou empatie, smutno i veselo otvára okná do bytia svojich ženských hrdiniek, ktoré hrdo a trpezlivo kráčajú svojou cestou medzi mužmi, neustále pripravené dať seba i svoj život, dať život rodu, obetovať sa bez výhrad a bezvýhradne, ba podať ruku do raja...
Poetika Milky Zimkovej je ustálená, ohraničená, má svoje pravidlá, svoje grify, tône i slnečné stráne, vychodené chodníčky, neprekvapuje, ale ani nezaskočí, nedeprimuje, nerozladí, predovšetkým je ľudská, prístupná na ten jej spôsob: sladkobôľny, smutno-veselý, štipľavý...
Kde bolo, tam bolo, žila raz jedna Margita so svojím mužom Ondom a s piatimi deťmi v neveľkej chyži za jarkom.
Deti rástli ako z vody, Ondo robil pri murároch, pil ako dúha, Margita za tmy vstávala, za tmy líhala a ako najlepšie vedela, starala sa o všetkých, aj o družstevné jalovčatá.
Pol slova nikdy nepovedala o svojom súžení. Skôr naopak. Keď jej radili, aby si našla inakšiu robotu, lebo je to na ňu priveľa, povedala iba, že človek je na svete na to, aby robil.
Keď jej hovorili o Ondovom pijanstve, dívala sa do zeme a povedala, že to každý chlap tak. Už sa nedalo spočítať, koľko ráz ho niesla zo susedného valalu na chrbte domov, keď neprišiel posledným autobusom. Chvíľu niesla, chvíľu ťahala, a keď už vonkoncom nevládala, zvalila ho do priekopy, aby si oddýchla a mohla ho ďalej vliecť. Hoci s ním cez valal nikdy nešla, ale vždy poza záhrady, aj tak o tom všetci vedeli. Podajedni sa smiali, podajedni čudovali, našli sa aj takí, čo za ňou zapľuvali. Dakedy i na jedenástu ťahalo, kým ho dovliekla domov. Menšie deti už obyčajne spali, väčšie čakali na večeru. Nasypala chytro ryže do mlieka, Ondovi vyzula gumáky, odskočila podojiť kravu.
Keď prišla, Ďoďo už delil nedovarenú ryžu.
Deti išli samy spať, Onda obyčajne odniesla na posteľ a potom ešte čo-to preprala.
Dávno už bolo po polnoci, keď si líhala. Dakedy sa jej už ani neoplatilo.
Ale bola rada, že je aspoň tak, ako je. Ani jej na um neprišlo, že by mohlo byť inakšie.
Ľuďom tiež netreba všetko veriť. Neraz jej povedali, že sa už nevydá, toto-hento, a tu ho máš - šťastie ako na dlani...
Naisto jej podajedni závidia. Veď majú čo. Má svojho chlapa, svoje deti, svoju robotu. Bodaj by potom každé jedno nepoláskala, keď si líha spať. Ako jedne ovečky tam ležia. Aj Ondovi odhrnula vlasy z čela, aby mu do očí nepadali...
A jalovičky by nedala ani za svet. Odmala bola zvyknutá robiť okolo statku. S ujcom Jakubom jej neplano pásť. Poobede vždy prinesú na pole pľaskačku rumu pre seba a pre ňu štolverky. Musí ich všetky zjesť tam na poli, lebo dávajú na ňu pozor, žeby nebrala domov deťom. Ale ona aj tak pár skryje.
Potom s ujcom spievajú, ona prvý hlas, oni druhý. Nikdy si planého slova nepovedia.
Ujco ležia na zemi, na pravej ruke majú hlavu položenú, v ľavej obracajú pľaskačku a dívajú sa na Margitu ako spieva opretá o strom.
- Margitko, koľko rokov si ty už vydatá?
- Koľko, ujcu, počkajte, doraz porachujem. Štefi má deväť, Olina sedem, to máme šestnásť, Marta šesť, šestnásť a šesť by sme mali dvadsaťdva a Evička s Ferim dokopy päť, tak to by bolo dvadsaťdva a päť - dvadsaťsedem, ujcu...
Keď sa večer vracala domov, zbadala pri škole učiteľa. Aj by ho bola obišla, ale už bolo neskoro. Zavolal ju k sebe na kvartír. Do maľučkého zlatého pohárika jej dačoho nalial, aj to vypila, ale keď ju zabijete, nepovie vám, čo to mohlo byť. Celý ten čas bola ako bez seba.
Povedal jej, že s predsedom emenvé už vybavili jej mužovi liečenie proti pijatike a Štefimu od septembra do ústavu.
Od školy po ich chyžu je nemalý kúsok, no celý ten čas nemohla prísť k sebe. Celý večer ani potom v noci. Onda nebude mať kto vyzuť, ani vlasy z čela odhrnúť a Štefi inakšie neusne, len s rukou medzi jej kolenami...
Veľa. Nikto nevie, ako veľa sa zmenilo za tú krátku chvíľu. Odišiel celý jej pokoj, všetko jej šťastie. Nevie, raz nevie, prečo sa tak stalo, prečo tak musí byť.
Závidia jej, naisto jej závidia.
Alebo jej chcú dobre.