Iste poznáme známu slovenskú pieseň - Fašiangy, Turíce, Veľká noc príde... V liturgii Cirkvi sú však Turíce sviatkom, ktorým sa končí Veľkonočné obdobie. Je to päťdesiaty deň po Kristovom zmŕtvychvstaní (alebo desiaty deň po Nanebovstúpení Pána).
V tento deň, ako vieme, sa zrodila Cirkev. Pretože v tento deň bol zoslaný najprv na samotných apoštolov a potom skrze nich na celý veriaci ľud Duch Svätý. Poznáme udalosť zo Svätého Písma, keď na apoštolov zostupuje Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov a vtedy apoštol Peter, naplnený Duchom Svätým pod vplyvom svojej turíčnej homílie, pokrstí prvých 3000 ľudí.
Je a zostane pravdou, že Cirkev založil Ježiš Kristus. On jej zveril Božie pravdy, ktoré nikdy nezaniknú. On ustanovil sedem sviatostí, aby sme mohli neustále skrze ne udržiavať a obnovovať svoje napojenie na Boha a Boží život v nás. On bol ten, ktorý trpel a zomrel, aby dokázal svoju lásku svetu. To on vstal z mŕtvych, aby ukázal svoje víťazstvo nad zlom a hriechom človeka.
Ale na päťdesiaty deň urobil niečo, čo by sme mohli nazvať vdýchnutím života. Tak ako kedysi na počiatku, pri stvorení sveta, keď čítame tú biblickú správu, ktorá nám opisuje stvorenie človeka, keď ho Boh urobil z hliny zeme a potom ho oživil tým, že do jeho nozdier vdýchol dych života, tak zoslaním Ducha Svätého celý tento Kristov organizmus, celé jeho tajomné či mystické telo, Cirkev, bol uvedený do činnosti. Boží Duch je teda akýsi oživujúci princíp.
My vyznávame tú našu vieru v Ducha Svätého v modlitbe Verím Boha. Ešte skôr však, ako sa sformulovalo toto vyznanie viery, bol Duch Svätý živou skutočnosťou v živote prvotnej Cirkvi. Svedčia o tom Skutky apoštolské. Od chvíle, keď na apoštolov prvýkrát zostúpil Duch Svätý v podobe ohnivých jazykov. Ak nazývame štyri evanjeliá evanjeliami, či radostnou zvesťou Ježiša Krista, tak trošku odvážne by sme mohli nazvať práve Skutky apoštolov evanjeliom Ducha Svätého.
Právom môžeme povedať o Cirkvi, že to nie je len nejaká svetská organizácia, ako by si to chceli niektorí vysvetľovať a mnohí nám to aj nahovoriť, ale Cirkev je mystické telo živého a osobného Krista, ktoré oživuje práve jeho Duch. Duch Boží.
Boží Duch, Duch Svätý - to je predovšetkým láska. Ak hovoríme, že Boh je láska, nie je to len jedna z vlastností Boha, ale čosi najvnútornejšie. Duch Svätý je totiž láskou medzi Otcom a Synom. A je osobnou láskou ako Duch Otca a Syna. A Duch Svätý je znova ten, ktorý vzbudzuje v nás túto lásku k Bohu. A láska k Bohu znamená, že ho milujeme a máme milovať z celého srdca a zo všetkých svojich síl. Láska znamená aj to, že sa milujeme navzájom, tak ako nás miluje Kristus. Láska znamená, že zotrvávame verne v Ježišovom spoločenstve, v Cirkvi.
Láska - to je to, čo nám prezentoval Kristus celým svojím životom. Čomu učil svojich učeníkov i nás. Láska k Otcovi, ktorú preukázal v tom, že plnil jeho vôľu. Nie svoju, ale vôľu Otca, ktorý ho poslal. A potom láska k človekovi. Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nik, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný. Až takto Boh miluje človeka a Kristus to zviditeľnil. Ako ťažko bolo na vtedajšie časy pochopiť toto nové Kristovo učenie o láske k človekovi.
Pavol apoštol v Liste Korinťanom píše - Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali (Rim 5,5). Boh, ktorý je láska, dáva aj nám túto svoju lásku, práve prostredníctvom svojho Ducha Svätého, ktorý je láskou medzi Otcom a Synom. A to, čo sme dostali od Boha, to je dar. Duch Svätý je pre nás darom. Daným zhora, z neba, od Otca a prisľúbený Synom.
Keď si lepšie všimneme, čo apoštoli dostali ako prvé po Kristovom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil večer, prvý deň v týždni - to je vyjadrené v slovách Ježiša Krista, v Jánovom evanjeliu - Pokoj vám. Ako mňa poslal Otec aj ja posielam vás. Keď to povedal, dýchol na nich a povedal im: Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.(Jn 20,19-23.) Vidíme teda, že prvý dar, ktorý dostávajú od samého vzkrieseného Krista - to je dar Ducha Svätého. A moc odpúšťať hriechy.
Ale Boží dar nie je len pre nás samých. A nebol ani pre apoštolov. Boží dar je darom pre všetkých. Tak to pochopil aj apoštol Peter. A práve o tom sú jeho ďalšie slová a prvé jeho skutky, ktoré robí sám po prijatí tohto daru Ducha Svätého na Turíce. To je výsledok jeho Turíčnej kázne. Keď tí, ktorí to počujú, sa ho pýtajú - čo teda máme robiť? A Peter odpovedá - Robte pokánie a nech sa každý z vás dá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Ducha Svätého (Sk 2,38). Prvé dve veci sú podmienky. Pokánie a krst. A výsledkom toho sú dva dary. Odpustenie a dar Ducha Svätého.
Pokánie, to je zmena mysle, zmena zmýšľania a môjho konania. Prehodnotenie svojich postojov vo svojom srdci. Keď aj ja odmietam to, čo odmieta Boh. Krst - to je zase vyznanie toho, čomu a komu som uveril. Podmienky, ktoré spĺňame veľakrát v našom živote. Preto môžeme povedať, že aj tie dary dostávame nepočetne krát. Koľkokrát sú nám odpúšťané naše hriechy práve cez sviatosť zmierenia, a koľkokrát vyznávame svoju vieru - pri obnovení našich krstných sľubov, snáď najvýraznejšie počas Veľkonočných obradov. Je nám teda odpustené a vylieva sa na nás Boží Duch. Toto je ten pravý dar - dar Ducha Svätého.
Kristova rozlúčková reč sa vzťahuje práve na toto darovanie sa Ducha Svätého. Preto Ježiš vo večeradle hovorí - je lepšie, aby som odišiel. Ale keď odídem, pošlem ho k vám... Kristov odchod skrze kríž má silu vykúpenia, ale zároveň znamená nový začiatok darovania sa Boha človekovi v Duchu Svätom.
My sa ešte vráťme k tomu, do čoho nás uvádza Boží Duch. Dar lásky. Čím viac sa budeme otvárať Božiemu Duchu a nechať sa ním viesť, tým budeme citlivejší na svoje hriechy. Možno, že hriechy, ktoré sme nebrali tak vážne, sa nám ukážu a objavia v plnej sile. Že už samotné pomyslenie na nelásku s nami tak otrasie, že sa musíme vyznať zo svojej viny. Niečo, na čo sme doteraz možno ani nepomysleli. Boží Duch, ten ma necháva neustále objavovať. On ma vždy privádza ku Kristovi. Dáva predovšetkým pokoj, lásku a dôveru, aby sme boli skutočne deťmi lásky a pokoja.
A napokon - Boží Duch vedie človeka k odpusteniu a zmiereniu. To je to najkrajšie vyjadrenie Božej lásky - Božieho Ducha. Sám Boh priviedol človeka k odpusteniu a zmiereniu s ním. Jeho Duch. Duch lásky. Skúmajme teda, aký duch v nás pôsobí. Či Duch Boží, alebo iný. Práve v tom mojom vzťahu odpustenia a zmierenia pred Bohom ale i vo vzťahu k mojim blížnym.
A pamätajme na to, že aj my raz budeme súdení za svoje celoživotné dielo. Samým Bohom. Podľa našich skutkov lásky. Ale súdiť nás bude sám Boh - láska. Práve svojou láskou.
Tento sviatok slávime uprostred Veľkonočného obdobia a to 40 dní po Veľkej noci. Číslo 40 nájdeme v tejto spojitosti viac krát. 40 dní a 40 nocí sa Kristus postí na púšti, predtým ako začne svoje verejné účinkovanie. 40 dní sa kresťania pôstom a pôstnym obdobím pripravujú na Veľkonočné sviatky. 40 dní po svojom zmŕtvychvstaní sa zjavuje Kristus ešte svojim učeníkom. V tomto období Kristovho zjavovania môžeme vidieť, akoby sám Kristus posilňoval tých, ktorí boli jeho najbližší. Predovšetkým apoštoli. Ale nájdeme aj jeden veľmi pekný príklad na dvojici emauzských učeníkov, ktorí po všetkých udalostiach sklamaní putujú do dedinky Emauz. Tu sa k nim pridáva Kristus, ktorého nespoznajú a keď sa deň blíži k večeru, tak prosia - Pane, zostaň s nami. A vtedy nastáva tá veľmi zvláštna situácia, kedy spoznajú v ňom vzkrieseného Krista a to pri lámaní chleba. Ako keby Kristus nanovo zopakoval tú večeru, keď večeral so svojimi učeníkmi. Práve tento moment spoznania Krista pri lámaní chleba je veľmi dôležitý a to v každej dobe. Skleslosť emauzských učeníkov, to je otázka viery, ktorá môže kolísať niekedy v našom ľudskom živote. Viera nie je hotová vec, ktorú som dostal. O vieru sa musím starať. A keď aj prídu ťažkosti, akýsi smútok, či dokonca pochybnosť, emauzskí učeníci sú nám príkladom, kde sa máme a môžeme znova posilniť vo svojej viere. A to pri slávení Kristovej obety, ktorá sa neustále sprítomňuje na našich oltároch. Pri eucharistickom lámaní - tam môžeme znova nájsť posilu a prameň svojej viery. Kristus práve preto prichádza neustále - aby nás posilňoval v našej slabosti.
Vieme, že spomedzi učeníkov jeden nemohol uveriť, apoštol Tomáš. Dodnes mu ostalo prímenie - neveriaci. Ale keď sa mu zjaví vzkriesený Kristus uprostred apoštolov a dovolí mu dotknúť sa jeho rán, vtedy Tomáš vysloví tie veľmi vzácne a hlboké slová - Pán môj a Boh môj.
Aj apoštol Tomáš je príkladom, ako posilniť vieru. Cez dotyk s Kristom. A to je pre nás znova Eucharistia, živý Kristus medzi nami, ktorý sa mi ponúka, aby som sa ho mohol nielen dotknúť v Eucharistii, ale aby som dokonca mohol skrze Eucharistiu prijať samého Krista do svojho života.
Pri Kristovom nanebovstúpení zaznievajú na adresu apoštolov slová - „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium celému stvoreniu“ (Mk 16,15). V týchto slovách je vyjadrené základné poslanie Cirkvi - misijný rozmer. Cirkev je v prvom rade misionárska. Má stáť v službe Kristovi a ohlasovať jeho evanjelium, radostnú zvesť do celého sveta.
Kristus vystúpil tam, odkiaľ aj zostúpil na túto zem. Do Otcovej slávy. Jeho zostúpenie a vystúpenie, s tým všetkým, čo sa medzitým udialo, to je cesta, ktorou nám Kristus znova ukázal cestu do Božieho domu, pravda, ktorú znova pripomenul a nový život, ktorý priniesol. Život vykúpeného človeka.