Jednou zo slovenských evanjelických osobností pôsobiacich v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia, ktoré zanechali po sebe bohaté cirkevné dielo, je aj spisovateľ, farár a biskup Bedrich Baltík. Tento rodák z Bohuníc v Honte (1834) po nadobudnutí základného vzdelania pokračoval v štúdiu na ev. lýceu v Banskej Štiavnici.
Roku 1852 začal študovať teológiu v Bratislave, pokračoval vo Viedni, roku 1857 v Bazileji a roku 1858 v Halle. Počas štúdií v Bratislave a vo Viedni pôsobil v rokoch 1853-1855 aj ako učiteľ v rodnej obci. Po skončení zahraničných štúdií a návrate domov roku 1859 sa stal profesorom gymnázia v Banskej Bystrici. Jeho prvým dielom počas pôsobenia v tomto meste bol roku 1864 v nemčine zostavený a vydaný numizmatický katalóg. Ostatných pätnásť svojich diel napísal v slovenčine. Po vysvätení za farára, roku 1870, bol zvolený za farára v Liptovskom Mikuláši - Vrbici. O dva roky neskôr sa stal konseniorom a po piatich rokoch pôsobenia v tomto zbore ho roku 1875 zvolili za seniora liptovského seniorátu. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici a v Liptovskom Mikuláši sa aktívne zúčastňoval na slovenských národných podujatiach, či už ako učiteľ, farár alebo člen výboru Matice slovenskej. Napríklad v roku 1874 bránil patronátne gymnáziá a Maticu slovenskú. V „Pamäti revúckeho slovenského ev. a. v. gymnázia“ stojí od Baltíka aj to, čo povedal na generálnom konvente roku 1874 na obranu gymnázia. Boli na ňom významné osobnosti, ale nikto nepovedal také slová na obranu, ako Baltík. Nie div, že po jeho reči jeden z maďarských delegátov Viliamovi Paulínymu-Tóthovi povedal: „Závidíme vám vašich rečníkov.“ Počas pôsobenia v Liptovskom Mikuláši podporoval myšlienku založenia Slovenskej diakonie na pôde evanjelickej cirkvi, konkrétne sa tým zaoberal ich zborový spolok Dobrodej. Ján Francisci spomína, že keď sa roku 1870 presťahoval do Martina, dostal od Baltíka, profesora Gymnázia v Banskej Bystrici, odpis celého vyšetrovania bratislavského ústavu, napísaný po nemecky a vypísaný z jednej knihy, ktorá bola uložená v gymnaziálnej knižnici. Keď sa začiatkom februára 1890 konal v Bratislave pohreb superintendenta Ľudovíta Gedulyho za účasti viacerých hodnostárov, najstarší senior Baltík mal pohrebnú rozlúčku po slovensky, proti ktorej bratislavskí šovinisti brojili, napísal vo svojom denníku Ľ. V. Rizner. V tom istom roku odchádza Baltík za farára do mesta na ľavom brehu Ipľa - do už pomaďarčených Balašských Ďarmôt, kde evanjelický cirkevný zbor tvorili prevažne pôvodní Slováci. Bolo to v čase, keď tu zomrel farár Bedrich Šimko a už dlhšie sem chodili zastupovať farára kňazi z okolitých, kedysi Slovákmi založených obcí. Farár a spisovateľ Michal Bodický, ktorý pred prevratom niekoľko krát navštívil Balašské Ďarmoty a aj biskupa Bedricha Baltíka, vo svojom diele „Rozpomienky a pamäti“ (MS 1933) okrem ďalších údajov, ktoré budem citovať, napísal: - Z Veňarca prišiel Emil Maróthy, syn brata štúrovského básnika Daniela Maróthyho, a odbavil bohoslužby po maďarsky. Potom ho prítomní prosili, aby im odbavil i slovensky. Nechcel, až niektorí mladí zvolali: „Keď nám nechcú slovensky kázať, poďme k Weissovi tancovať“ a išli miesto do chrámu do krčmy.
Manželkou B. Baltíka bola Ema Grossmanová, s ktorou mal syna a dve dcéry. Syn Pavol, narodený roku 1869 v Banskej Bystrici, študoval teológiu a najprv ho spolu s Hurbanovým synom Bohuslavom vyhodili pre slovenčinu zo školy, ale potom ako farárovho syna ho nechali štúdiá dokončiť. Pavol Baltík sa stal farárom v Bátovciach, v obci neďaleko otcovho rodiska. Podľa M. Bodického dostal sa do zlej spoločnosti, farárske povolanie zanechal a potom pomáhal otcovi v biskupskej kancelárii. Staršia dcéra sa vydala za sarvašského farára Scholcza a mladšia za čerenčianskeho farára Krmana. Obidve čoskoro ovdoveli a vrátili sa k rodičom do Balašských Ďarmôt.
Bedrich Baltík bol roku 1895 zvolený za biskupa Preddunajského dištriktu a tým, že bol farárom v Balašských Ďarmotách, sa sídlom dištriktu stalo toto mesto. Biskupom bol až do svojej smrti roku 1919. Počas svojho pôsobenia posvätil na území terajšieho Západného dištriktu ECAV na Slovensku niekoľko novostavieb kostolov a vykonal desiatky vizitácií cirkevných zborov v seniorátoch dištriktu. Roku 1896 mu bol udelený Rad železnej koruny II. triedy a roku 1897 mu univerzita v Rostocku udelila čestný titul ThDr.h.c. V Balašských Ďarmotách je po ňom pomenovaná jedna ulica. V cirkevných a svetských encyklopédiách sú o ňom len stručné biografické údaje. Medzi nimi rezonujú počas pôsobenia v biskupskej funkcii, vzhľadom na udržiavanie slovenskosti v cirkvi, zväčša krátke negatívne konštatovania. V prvom zväzku Slovenského biografického slovníka (MS, Martin 1986) sa píše: „Postupne, najmä po zvolení za biskupa, podliehal maďarizačnému tlaku. Pokladal sa naďalej za Slováka, jeho politika však poškodzovala rozvoj cirkevného a národného života slovenských evanjelikov.“ V prvom zväzku „Evanjelici v dejinách slovenskej kultúry“ (Tranoscius, 1997), pri hesle Baltík Bedrich (Fridrich) okrem životopisných údajov je tiež podobne stručné vyjadrenie: „Ako biskup sa neubránil maďarizačnému tlaku a jeho počínanie nie vždy slúžilo cirkevnému a národnému rozvoju slovenských evanjelikov.“ V inom zdroji stojí: „Ako biskup až veľmi plával so šovinistickým prúdom, zaprúc svoju lepšiu minulosť.“ Zdá sa, že je to všetko výstižné, ale predsa pre vyváženie tohoto hodnotenia pozrime sa, ako to videl farár (Krajné), spisovateľ, publicista, profesor Michal Bodický, ktorý Baltíka viackrát pracovne navštívil, a to aj tesne pred prevratom v jeho biskupskej kancelárii v Balašských Ďarmotách. Dobre poznal predprevratovú situáciu v cirkvi a zvlášť v Novohrade, kde vyrastal a dobre poznal aj osobné postoje Baltíka. Jeho Rozpomienky.... sa nielen dobre čítajú, ale poskytujú cenné historické údaje o zložitom období koncom 19. a začiatkom 20. storočia v evanjelickej cirkvi v Uhorsku. „Hoci sme v cirkevnej politike stáli na protivných póloch, ctil som si ho ako pracovitého človeka a kňaza príkladného života, obdivoval som jeho um a obratnosť, železnú vytrvalosť a v istom ohľade ľutoval som ho, že sa dostal do takého príkreho a jeho povahe nezodpovedajúceho položenia. Musím vydať svedectvo, že nebol zlomyseľný, pomstyžiadostivý a i keď ho noví jeho priatelia (?) prinútili k nejakému pre nás nepriaznivému kroku, vždy hľadal cesty zlé nejako vyrovnať, vynahradiť. I to som videl, že noví priatelia mu nedôverovali, obložili ho vyzvedačmi, slovom, jeho cesta počnúc od roku 1895, keď sa presťahoval a či presťahovali ho do Ďarmôt, bola plná tŕnia a bodľačia,“ napísal Bodický. Okrem toho, že roku 1908 a 1917 Bodický pracovne navštívil Baltíka, stretol sa s ním aj koncom septembra 1918 na generálnom konvente v Budapešti, kde chceli disciplinárne trestať delegátov za slovenské hlasy. Medzi nich patril aj farár Hlaváč, ktorého chceli zbaviť kňazského úradu. Všetci sudcovia okrem Baltíka a Kélera hlasovali za úplné odstránenie Hlaváča. Bodický v tejto súvislosti píše: „Biskup Baltík mi to oznámil a podľa predbežného dohovoru volal ma do Pešti. Prišiel som tam, myslím 1. októbra, vyhľadal som ho v hoteli Pannonia a tam sme sa radili, čo ďalej. V rozhovore som spomenul, že Hlaváčovi neostáva inšie, ako hlásiť sa niekam do Čiech. Chudák Baltík nervózne mi vpadol do reči: „Pán brat, Čechy nespomínajte, lebo i steny majú dionýzovské uši, povedzte, že do Viedne.“ Potom mi poradil, ako vec vyriešiť. V ďalšej časti Rozpomienok Bodický uvádza: „Konečne ešte jedno svedectvo musíme mu vydať, že v čase jeho biskupovania ani jedného Slováka nevylúčil z kandidátky, práve v čase bývania v Ďarmotách vedel zatočiť s novohradským seniorom Frenyom, pôtorským farárom, ktorého otec Ferdinand, tiež farár v Pôtri, bol uvedomelým Slovákom. Práve tak je istá vec, že sa tešil prevratu a čo s tým súviselo, hoci nemohol a nesmel dať najavo toto svoje zmýšľanie a keby Ďarmoty boli pripadli k Slovensku, ako bola reč, bol by sa celým srdcom vrátil k nám a bol by býval osožným pri zriaďovaní našej cirkvi,“ takto videl pôsobenie prvého a posledného biskupa Preddunajského dištriktu v Balašských Ďarmotách Michal Bodický.
Nedávno som navštívil bývalé župné mesto Novohradu Balašské Ďarmoty, ktoré ešte koncom 17. storočia bolo iba pohraničnou hradnou pevnosťou, ktorá viackrát spustla. Prví obyvatelia tohto neskoršieho mesta boli Slováci. Ešte aj urbár v roku 1770 bol písaný po slovensky a na čele vtedajšej obce stáli dlhšie Slováci. Navštívil som aj ďarmotský cintorín a v jeho evanjelickom sektore som vyhľadal hroby a pomníky dvoch významných Slovákov. Popri pomníku Bedricha Baltíka je v blízkosti umiestnený pomník ďalšieho zakladateľa Matice slovenskej, publicistu, zememerača a matematika, dozorcu viacerých evanjelických cirkevných zborov v Novohrade Michala Algővera. Prechádzam cintorínom a rad radom na pomníkoch čítam slovenské priezviská. Na náprotivnej strane vidím vojenský cintorín a na ňom podľa ústredného pomníka čítam v češtine, že tam ležia československí vojaci padlí roku 1919. Títo vojaci najprv bránili na Poiplí slovenské hranice proti vpádu vojakov Kunovej červenej armády a potom vo vnútri mesta bojovali, aby mesto vzhľadom na jeho historický charakter a územnú blízkosť novovytyčujúcich sa hraníc vzniknutej Československej republiky pripadlo k nej. Takáto udalosť a atmosféra zákonite neobišla ani kanceláriu biskupa, ktorý bol rodákom zo Slovenska. Jedni prišli k nemu s pozdravom a oslovením „elvtárs“ a vyžadovali od neho svoje poriadky, iní, jeho rodní, iste tiež hľadali jeho náklonnosť. To už bolo iba vyvrcholenie situácie a atmosféry v meste, v ktorom tento biskup takmer tridsať rokov pôsobil a v tom istom roku aj umrel. Priznávam, že si neviem predstaviť, ako by bol na jeho mieste v tých zložitých a pre Slovákov neprajných časoch, konal niekto iný, dosadený do tohto prostredia. Pritom nepopieram, že z titulu svojej funkcie pre slovenských evanjelikov v Uhorsku mohol vykonať viac užitočných rozhodnutí.
Článok o Bedrichovi Baltíkovi, náboženskom spisovateľovi a cirkevnom hodnostárovi, ktorý žil a pracoval od roku 1890 na terajšom maďarskom území, som nenapísal preto, aby som ho obhajoval, ale aby som uverejnil výroky tých, ktorí dôvernejšie poznali jeho postoje a aby som ponúkol jeho osobnosť, ktorú nemožno vylúčiť spomedzi významných slovenských osobností. Aj preto som presvedčený, že zo strany cirkevných historikov by si zaslúžil väčšiu pozornosť a empatickejšie hodnotenie. Nerád, ale aj tu ma napadá citát z jednej Bachátovej básne: „Brat bratovi nežičí, my národ holubičí“.