Čas pokoja, oddychu a pokory sa spája s mnohými zvyklosťami, tradíciami i kulinárskymi špecialitami.
Ježiš Kristus sa narodil približne pred 2000 rokmi, presný dátum jeho narodenia však nie je známy. Narodenie Ježiša znamená podľa kresťanského chápania vtelenie Boha do človeka. Podľa kresťanov sú Vianoce sviatkom lásky. Slávenie 25. decembra ako dňa Narodenia Pána je po prvý raz historicky dokázané v roku 336 v Ríme. Spočiatku sa v tento deň slávil aj sviatok klaňania sa Troch kráľov, ktorý neskôr preložili na 6. januára. V priebehu histórie slávili veriaci vianočné sviatky so stále krajšou výzdobou. Jasličky a vianočný stromček tu majú hlavné miesto. Jasle sa spomínajú v Svätom písme v súvislosti s narodením Ježiša. Po prvý raz sú jasličky historicky podložené v Taliansku a Španielsku v polovici 16. storočia, o niečo neskôr sa objavili v južnom Nemecku. Po roku 1600 sa rozšíril zvyk vyrezávať a zostavovať betlehemy. Vrchol umenia budovania betlehemov znamenal barok. Koncom 18. storočia sa šírili najmä z Neapolu a Tirolska. Vianoce na základe tradícií slávia kresťania rôznych cirkví v rozličných termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Iná časť pravoslávia sa rozhodla pre 25. december podľa juliánskeho kalendára, čo zodpovedá 6. januáru. Juliánskym kalendárom sa riadi pravoslávna cirkev v Jeruzaleme, Rusku, Srbsku, Poľsku, Česku, na Slovensku, v Gruzínsku a na Ukrajine, ako aj niektoré staré východné cirkvi. Pravoslávne cirkvi Carihradu, Alexandrie, Rumunska, Bulharska, Grécka a sýrsko-pravoslávna cirkev používajú gregoriánsky kalendár.
Pieseň Tichá noc patrí neodmysliteľne k vianočným sviatkom, prvýkrát zaznela pred 192 rokmi. Mnohí ju desaťročia považovali za ľudovú pieseň, má však autorov aj dátum prvého uvedenia. Kňaz Joseph Mohr napísal Stille Nacht pôvodne ako báseň. Požiadal Franza Xavera Grubera, organistu na fare v dedine Oberndorf pri Salzburgu, aby k básni napísal vhodnú melódiu. V priebehu jedného dňa Gruber skomponoval melódiu a prvýkrát zaznela na polnočnej omši 24. decembra 1818 v Oberndorfe. Zahrali ju v obsadení pre dva sólové hlasy, zbor a gitarový sprievod, pretože kostolný organ bol v tom čase nefunkčný. Pieseň sa postupne rozšírila po Európe a v roku 1839 ju prvýkrát hrali aj na americkej pôde. V súčasnosti sa spieva vo viac ako 300 jazykoch na celom svete. V Spojených štátoch majú dlhoročnú tradíciu dve pesničky - White Christmas, ktorú zložil skladateľ Irving Berlin, rodák z ruského Ťumeňa. Jej prvú verziu nahral Bing Crosby v roku 1942. V rokoch 1958 až 1962 bodovala vždy v decembrovej americkej hitparáde. Od tej doby nahrali Biele Vianoce desiatky spevákov, od Američana Pata Boona až po Karla Gotta či Berca Balogha, existuje viac ako 2000 rôznych verzií tejto skladby. Ešte o pár rokov staršia je Santa Claus Is Coming To Town (1934). V americkej hitparáde sa v popovej verzii umiestnila prvýkrát v decembri 1962 v podaní skupiny Four Seasons. V prvej stovke britských bestsellerov od roku 1952 - zostavených podľa úspešnosti predaja - sa umiestnilo päť piesní s vianočnou tematikou. Prím má Do They Know It's Christmas v podaní zoskupenia Band Aid, vydaná v decembri 1984. Autormi tohto projektu boli Bob Geldof, spevák skupiny Boomtown Rats a Midge Ure, gitarista a spevák skupiny Ultravox. Skladbu nahralo 36 umelcov, medzi nimi dievčatá zo skupiny Bananarama, Phil Collins, Boy George, Sting, Bono Vox. Výťažok z predaja bol určený na základnú materiálovú a potravinovú pomoc Etiópii. Singel sa predal v miliónových nákladoch a v marci 1985 prišla do Etiópie prvá zásielka materiálovej pomoci z finančného výťažku tohto projektu. Do prvej desiatky patrí aj verzia pesničky Mary's Boychild diskotékovej formácie Boney M. z decembra 1978. Originálnu verziu nahral Američan Harry Belafonte v decembri 1957, aj táto verzia figuruje v prvej tridsiatke. Treťou je Last Christmas v podaní formácie Wham!, ktorú tvorili George Michael a Andrew Ridgeley. Tento hit z decembra 1984 bodoval v hitparáde paralelne s pesničkou zoskupenia Band Aid a predaj singlov prevýšil miliónovú hranicu. V decembri 1973 viedla anglický rebríček skladba Merry Christmas Everyone glamrockovej skupiny Slade. Nahrali ju v New Yorku počas turné a predaj singlov prevýšil sumu milión kópií. Neskôr, v rokoch 1981 až 1986 sa vždy vrátila do hitparády. Úspešnou je aj pieseň Happy Xmas (War Is Over) v podaní Johna Lennona. Bola prvou, ktorú John nahral v New Yorku. Vznikla v októbri 1971, keď iba mesiac predtým sa John presťahoval do USA. Singel vyšiel v Spojených štátoch v decembri 1971. V Británii bolo vydanie pozastavené do ďalšieho roka, údajne pre vydavateľské spory kvôli autorskej spoluúčasti Yoko Ono, a tak platňa vyšla na ostrovoch až 9. decembra 1972. Zo spoločnej éry Čechov a Slovákov sú dlhoročne populárne dve skladby, obe sú pritom z autorskej dielne dvojice Jaromír Vomáčka a Zdeněk Borovec. Veselé Vánoce (Vánoce, Vánoce přicházejí...) nahrala v roku 1963 vokálna skupina Settleři. Tá druhá je Těšíme se na Ježíška. V roku 1965 ju nahrali Lubomír Lipský, Jiří Malát a Trojanov detský zbor. Z tých novších je známa skladba Sliby se maj plnit o Vánocích v podaní Janka Ledeckého. Medzi najhranejšie slovenské pesničky patrí Každý deň budú vraj Vianoce v podaní skupiny Lojzo a Mira Žbirku z roku 1991. Jej autorom je už nebohý Marian Kochanský. Skladby Nesiem vám noviny, Do hory, do lesa, valasi, Nad Betlemom, Povedzte nám pastuškovia či Prišli sme vám zvestovati spopularizovala u nás známa speváčka ľudových piesní Darina Laščiaková. Albumy s vianočnými piesňami vydali skupina Tublatanka, Robo Opatovský aj Dara Rolins. Najnovším hitom v susednej Českej republike aj u nás na Slovensku je nový album Bílé vánoce Lucie Bílé. Po mesiaci od jeho vydania už prevýšil predaj 50.000 výliskov. A vianočným hitom už pomaly 30 rokov je album Karla Gotta Bílé vánoce, ktorý vyšiel v roku 1982.
Najznámejšiu vianočnú koledu „Tichá noc, svätá noc” uviedli po prvý raz na Vianoce v roku 1818 v kostole sv. Mikuláša v rakúskom Oberndorfe. Medzičasom ju preložili do 300 jazykov a spieva sa na všetkých kontinentoch. Pieseň vznikla v roku 1818 celkom náhodou tesne pred Vianocami. V kostole sv. Mikuláša v rakúskom mestečku Oberndorf, v blízkosti Salzburgu, sa stala veľká nepríjemnosť - myši prehrýzli mechy organu. Kaplán Joseph Mohr to zistil 23. decembra. a o deň neskôr, 24. decembra, mala byť vianočná omša, ktorá sa nedala odslúžiť bez hudby. Mohr rozmýšľal, čo robiť. Napadlo mu, že situáciu by mohla zachrániť slávnostná pieseň, ktorá by sa dala zaspievať bez hudobného sprievodu. Zúfalstvo prebudilo jeho predstavivosť a Mohr zložil niekoľko vhodných štvorverší. Napísať hudbu však nevedel. V neďalekej dedine Arnsdorfe však mal priateľa, učiteľa a organistu Franza Grubera, ktorý vedel komponovať melódie. Mohr sa za ním rozbehol s úpenlivou prosbou, aby vymyslel hudbu. Gruber sa prejavil ako dobrý priateľ - napísal melódiu a zachránil svojho priateľa. Ukázalo sa, že hudobníka osvietil sám Duch svätý, pretože melódia prežila stáročia. Pruského kráľa Friedricha Wilhelma IV. pieseň Tichá noc, svätá noc, ktorú počul na Štedrý deň roku 1853 ho nadchla. Dvornému koncertmajstrovi nariadil nájsť autorov. Úloha to však bola neľahká: Mohr a Gruber boli obyčajní, bezvýznamní ľudia. Navyše, Joseph Mohr už v roku 1848 zomrel vo veku 56 rokov v úplnej chudobe. Skladateľa Grubera neúspešne hľadali celý rok a možno by ho ani nikdy nenašli. Pomohla však náhoda. V roku 1854 Salzburský zbor pripravoval vianočný program, v ktorom nechýbala pieseň Tichá noc, svätá noc. Jeden z členov zboru, mladík Felix Gruber, ju však spieval nie celkom tak, ako to vyžadoval zbormajster. Keď mu udelil pokarhanie, Felix namietal, že pieseň spieva, ako ho to naučil jeho otec a otec vie najlepšie, ako správne spievať piesne, ktoré sám skomponoval. Šéf zboru dobre poznal dvorného koncertmajstra a poznal aj príkaz Friedricha Wilhelma IV. Zvyšok života prežil Franz Gruber ako slávny človek. V chráme sv. Mikuláša v Oberndorfe visí plaketa s nápisom: „Učiteľ Franz Gruber tu 24. decembra 1818 napísal melódiu piesne Tichá noc, svätá noc a vikár Joseph Mohr zložil jej slová”.
Najkrajším a neodmysliteľným symbolom Vianoc je vyzdobený vianočný stromček. Nevie sa presne, v ktorej krajine vo svete si kresťania na Vianoce prvýkrát skrášlili svoje príbytky ozdobenou drevinou, no historici poznajú zrodenie vianočného stromčeka v Európe. V podobe ako ho poznáme dnes sa objavil sa prvý vianočný stromček pred 400 rokmi u kresťanov v Nemecku, ktorí začali aj s jeho zdobením. Najskôr to boli jednoduché ozdoby z dreva, slamy, šúpolia a papiera, neskôr prizdobovali stromček vianočným pečivom, medovníčkami, najkrajšími jabĺčkami a do pestrofarebných papierikov zabalenými orechmi a sušenými slivkami. Pre odpoveď na otázku, prečo práve stromček, siahli bádatelia ešte hlbšie do histórie. Z raných čias kresťanstva, keď si nová viera hľadala miesto v srdciach a mysliach pohanov, pochádza legenda o obetnej slávnosti. Starí keltskí kňazi, druidovia, verili, že ich bohovia prebývajú v stromoch. Pred jednou duchovnou slávnosťou pripravovali pre bohov krvavú obetu, mladého muža. Na udalosti bol prítomný aj kresťanský misionár Winfried, ktorý sa rozhodol zachrániť mladíkovi život. Zhromaždeniu vyrozprával príbeh o narodení Ježiša Krista v Betleheme, o sile dobra, lásky a viery. Pripomenul, že narodenie Ježiša je najvzácnejší dar Božského otca všetkým ľuďom na zemi. Svedectvo oddaného misionára presvedčilo druidov a mladíkovi darovali život. Potom vyťali strom, v ktorom podľa ich viery dobrý boh prebýval, preniesli ho do osady a spoločne pri ňom oslávili Boží dar, narodenie Ježiša v Betleheme.
Dni Vianoc sprevádzali na dedine rozmanité tradície a obyčaje. Ľudia verili v čarovnú moc Štedrého dňa, ktorý bol bohatý na tajuplné úkony, obrady a zvyky. Celá rodina vstávala skoro ráno, aby stihla splniť povinnosti magického dňa. Zavčas rána gazda obviazal stromy slamou, aby pocítili teplo Vianoc a na jeseň priniesli bohatú úrodu. Potom zamieril do maštale, kde vložil dobytku do pysku kúsok oblátky natretej cesnakom. Verilo sa, že to pomôže celý rok odháňať choroby. Gazdiná prelomila prvý upečený koláč nad teľnou kravou, aby sa šťastne otelila. Celý deň sa držal pôst, až do východu prvých hviezd. Ešte pred štedrou večerou bolo treba urobiť obrady a úkony, ktoré mali obyvateľov domu ochrániť pred zlými duchmi a trápeniami, pole a záhradu pred pohromami a statok pred chorobami a uhynutím. Celá rodina sa zoradila do sprievodu, na ktorého čele kráčal gazda s kadidlom v rukách. Za ním gazdiná cesnakom robila kríže na dverách a oknách domu, vrátach do dvora a maštale. Rodičov nasledovali so sviečkami deti a všetci odriekali otčenáš. Popri kadidle, sviečkach, otčenáši a cesnaku sa vraj zlí duchovia najviac báli silnej, súdržnej a veľkej rodiny. Výlučne rodinnou záležitosťou bola štedrá večera, ktorej predchádzalo niekoľko tradičných zvykov. Po modlitbe všetci pozorne sledovali plameň sviece. Tradovalo sa, že na koho plameň ukáže, ten bude na rok pri štedrovečernom stole chýbať. Keď všetci zadržali dych, plamienok sa ani nepohol a rodine odľahlo. Gazdiná potom namočila do medu strúčik cesnaku a urobila ním mužovi i deťom na čelo krížik. Gazda rozkrojil najkrajšie jablko a každému dal z neho kúsok, čo znamenalo, že rodinu tvorí každý jej člen, ako kúsky tvoria jabĺčko. Skutočnú večeru otvoril gazda prípitkom a pohárikom páleného, po ktorom sa jedli oblátky s medom a cesnakom, orechy, jabĺčka, hríbová, šošovicová alebo kapustová polievka s hubami a sušenými slivkami. Na vyzdobenom stole bývali placky z chlebového cesta, osúchy, pupáčky, lekvárové koláče, tvaroh, mak i pohár medu a hrnček mlieka. Takto prestretý stôl symbolizoval aj vďaku roľníka za dary zeme.
Vianočný večer sa začína v mnohých slovenských domácnostiach zvonením zvončeka. Nasleduje oblátka s medom a cesnakom, kapustnica, ryba, často opekance alebo pupáčiky a nakoniec už možno siahnuť po maškrtách v podobe drobného pečiva. Zvonkárstvo na Slovensku prekvitalo najmä pred prvou svetovou vojnou. Bolo úzko spojené s chovom oviec a dobytka a rozšírené na Orave, Pohroní, v Turci, Liptove, na Gemeri či na Spiši. Patrilo medzi domáce remeslá, kde sa vyžadovalo mať aj hudobný sluch. Na Slovensku sa vyrábali dva druhy zvoncov. Liate zvonce, nazývané liatovce, spiežovce, sa zhotovovali zo zvonoviny - spieže (zliatina medi a cínu). V súčasnosti sa vyrábajú z mosadze totožným kovolejárskym spôsobom ako veľké kostolné zvony, ktoré sú tvarovo podobné. Liate zvonce vážili od 0,25 kg, podľa veľkosti. Plechové zvonce (klopáre) sa vyrábajú z plechu, ktorý sa vystrihne podľa šablóny a zaoblí kladivom. Boky sa spájajú nitovaním a letovaním. Hotové zvonce sa ladia podľa sluchu vykúvaním. Plechové zvonce vážia od 0,5 do 3 - 6 kg a bývali tvarovo i funkčne rozdielne. Zvonce pre ovce (šuliare) sú zväčša valcovitého tvaru. Kravské zvonce (klopáre) majú kužeľovitý tvar. Rozličné druhy zvoncov sa používali v rozmanitej signalizačnej funkcii podľa druhu zvierat (ovce, kozy, kravy, jalovina, svine atď.) a podľa ich povahy a správania pri pasení. Pastieri v horskom teréne, kde boli viaceré salaše vedľa seba, uprednostňovali zvonce naladené na jeden hlas, tzv. jednohlasovú partiu (Spiš, Šariš), pričom každý salaš používal zvuk inej výšky. Oblátky nájdeme takmer na každom slovenskom štedrovečernom stole. V minulosti ich pre celú dedinu piekol učiteľ a do domácností ich roznášali žiaci, ako to poznáme z televízneho filmu Vianočné oblátky (1977) podľa poviedky slovenského klasika Martina Kukučína o zvykoch a obyčajach našich predkov v období od Ondreja po Vianoce. Oblátky z jednoduchého liateho cesta s medom a škoricou môžu byť ploché alebo stočené do trubičiek. Opekance sa pečú z kysnutého hustejšieho cesta. Gazdinky v časovom deficite našúľajú z cesta tyčinky cez celý plech a šikovné ruky detí ich potom pokrájajú na malé kúsky. Svedomitejšie gazdiné dajú na plechy už nakrájané cesto a veru sa im tie kúpené nevyrovnajú.
Sviatky Narodenia Ježiša Krista (cirkevnoslovansky Roždestvo Isusa Christa) patria aj v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku medzi najväčšie sviatky liturgického roka. Ich obsahom je oslava toho, že Boh sa stal človekom, prijíma ľudskú prirodzenosť, aby skrze jeho poníženie, smrť a vzkriesenie človek mohol prijať účasť na Božom živote. „Narodenie Ježiša oslavujeme v kontexte celého plánu spásy, preto sa v bohoslužobných textoch popri jeho narodení (vtelení) spomína aj Kristova smrť, vzkriesenie, vykúpenie ľudstva z hriechu,” uviedol pre TASR hovorca Gréckokatolíckej eparchie (biskupstva) v Bratislave Stanislav Gábor. Ako ďalej vysvetlil, sviatku Narodenia Ježiša Krista predchádza 40-dňový pôst, ľudovo nazývaný Filipovka, lebo sa začína 15. novembra, deň po sviatku sv. Filipa. Je to liturgické obdobie podobné adventu v latinskej cirkvi, má však viac pôstny charakter. Na Štedrý deň (Navečerie Roždestva) - Deň pred Narodením Pána - zachovávajú greckokatolíci prísny pôst až do večera. Medzi gréckokatolíkmi rusínskej a ukrajinskej národnosti na severovýchodnom Slovensku sa tento deň zvykne nazývať „Svjatyj večer”, kedy sa rodina schádza večer na „svjatu večeru”. Štedrovečerná večera sa začína zvyčajne modlitbou a vianočnými želaniami, ktoré prednesie otec - hlava rodiny. Podávajú sa rôzne jedlá, podľa zvykov daného regiónu: med, cesnak, mačanka (hubová polievka), juška (kapustnica), hrach, fazuľa, bobaľky (opekance s makom), ryba, varená pšenica s medom, atd. Po večeri bolo zvykom, predovšetkým na dedinách, chodiť koledovať. S Vianocami boli spojené aj rôzne ľudové zvyky, ktoré vychádzali z poľnohospodárskeho spôsobu života, napríklad z každého jedla odobrať do vedra pre statok či dať seno na stôl pod obrus. Pokiaľ ide o bohoslužby, v gréckokatolíckej cirkvi sa na Štedrý deň ráno slúžia v chrámoch kráľovské hodinky (cárske časy), počas ktorých sa čítajú žalmy a čítania zo Starej i Novej zmluvy predpovedajúce alebo ohlasujúce Kristovo narodenie. Tento názov pochádza zo skutočnosti, že na tejto bohoslužbe sa voľakedy v Byzancii zúčastňoval cisár so svojím dvorom, vysvetlil Gábor. Poobede sa potom slávi veľká večiereň s liturgiou sv. Bazila Veľkého s ôsmimi starozmluvnými čítaniami, ktoré sa vzťahujú na sviatok Narodenia. Na rozdiel od latinskej cirkvi sa neslúži polnočná sv. liturgia. Po sviatočnej štedrej večeri sa gréckokatolíci zhromažďujú vo svojich chrámoch na veľkom povečerí, ktoré sa slávi neskoro večer, okolo 21.00 h alebo 22.00 h. Zvláštnosťou tohto obdobia v gréckokatolíckej cirkvi je aj osobitný pozdrav, ktorým sa veriaci navzájom pozdravujú v období sviatku Narodenia Pána (od 25. do 31. decembra): Christos raždájetsja! odpoveď znie: Slavite jeho! (Kristus sa rodí! Oslavujme ho!). V deň sviatku Narodenia Ježiša Krista 25. decembra sa slávi slávnostná sv. liturgia. V nasledujúci deň - 26. decembra gréckokatolíci slávia druhý deň sviatku nazývaný Zhromaždenie (Zbor) presvätej Bohorodičky a 27. decembra nasleduje Sviatok prvomučeníka Štefana, priblížil slávenie Vianoc v cirkvi Gábor.
Koláče ako kračún, štedrák, štedrovka, vianočka, mrváň či mazanec sprevádzajú vianočné sviatky už od nepamäti. Hojnosť pečiva na vianočnom stole bola podľa etnologičky Rastislavy Stoličnej jedným zo spôsobov, ktoré mali nielen doplniť štedrovečerný stôl, ale aj podporiť dobrú úrodu v nastávajúcom roku. „Na Vianoce sa musel každý dosýta najesť a z pohostenia muselo zostať aj na obdarovanie početných vinšovníkov.” Keď napríklad na Kysuciach posádzala gazdiná koláče do pece, udierala lopatou o povalu a hovorila: „Hody, hody, Nový rok, nech tak trvá celý rok.” V ľudovom prostredí sa najväčší význam pri príprave koláčov prikladal pri príležitosti významných rodinných alebo kalendárnych sviatkov, v rámci ktorých zohrávali aj obradovú funkciu. Šlo napríklad o svadby, veľkonočné sviatky alebo Vianoce. „Všeobecne najstaršou formou pečiva boli placky z nekysnutého cesta. Aj pôvod najrozšírenejšieho nemäsového štedrovečerného jedla - opekancov možno hľadať v posúchoch, ktoré ak sa nejedli hneď teplé, museli sa rozlámať a namočiť,” vysvetlila. Podľa dokladov z 18. storočia patrili k vianočnému pečivu v rôznych častiach Európy, vrátane nášho územia, figúrky domácich zvierat, ktoré v minulosti pravdepodobne pôvodne slúžili ako obetné dary. Ľudová viera im pripisovala rôzne magické vlastnosti, preto sa piekli najmä v čase dôležitých rodinných alebo kalendárnych sviatkov. Napríklad vianočné figurálne pečivo pre koledníkov malo formu vtáčkov. V niektorých obciach na Slovensku, najmä v rusínskom etniku na severovýchodnom Slovensku piekli ženy z ražnej a kukuričnej múky na Štedrý večer roháče imitujúce rožný dobytok. „Koľko bolo na gazdovstve kusov dobytka, toľko roháčov odložili do komory, aby tam zostali po celý rok. Preto, aby sa dobytku po celý rok nič nestalo,” uviedla Stoličná. K figurálnemu pečivu patria aj medovníky, ktoré sa však v minulosti nepiekli doma, ale kupovali sa od medovnikárov. K tradičným obradovým pečivám štedrovečerného stola patria opekance, ktoré sa piekli takmer na celom území Slovenska. „Na západnom Slovensku majú pomenovanie pupáčky alebo púčky, na strednom Slovensku opekance, v oblasti Horehronia lokše a na východnom Slovensku bobaľky,” podotkla etnologička. Pripravovali sa z kysnutého cesta, upečené sa zalievali vriacou vodou alebo mliekom, oblievali sa medom a posypali makom. Ľudová viera im pripisovala vlastnosti, ktoré majú ich konzumentom zabezpečiť prosperitu. „Na Štedrý deň ráno, sotva minula polnoc, miesili ženy cesto na vianočné koláče. Usilovali sa, aby boli s pečením hotové na úsvite, pretože podľa tradície malo byť obradné pečivo z pece vonku do východu slnka, ale aj preto, aby mali čím obdarovať koledníkov a vinšovníkov,” poznamenala Stoličná. Pečenie sa nesmelo pretiahnuť cez poludnie. Pavol Dobšinský zaznamenal túto poveru: „Ktorá žena pečie ešte na poludnie, vystavuje sa nebezpečiu, že k nej pribehne nadprirodzená bytosť v podobe mrmľajúceho býka, pred ktorým si život môže zachrániť tak, ak mu rýchlo upečie malý bochník.” Piecť dopredu sa v minulosti nezvyklo. Všetko sa robilo na Štedrý deň aj preto, že mnohé z týchto činností boli súčasťou štedrovečernej mágie. „Na Honte napríklad gazdiná stála pri miesení cesta na snopoch, ktorými pri večernom zvonení obkrútila ovocné stromy, aby za rok veľa zarodili. Na celom území Slovenska mal úrodnosť ovocných stromov zvýšiť kúsok cesta na opekance, ktorý bol odrezaný ako prvý. Aj popol z pece, v ktorej sa pieklo vianočné pečivo, vysypali pod stromy s rovnakým účelom,” uviedla etnologička. Na prípravu koláčov sa používala kvalitnejšia pšeničná múka. Cesto na koláče sa zarábalo s mliekom, sladilo sa najskôr medom, neskôr cukrom. Pôvodne sa slovanský názov koláč podľa etnologičky vzťahoval len na okrúhle obradové pečivo. Postupne sa však tvary koláčov menili a ich rôznorodosť podmieňovala predovšetkým slávnostná funkcia, ktorá sa vymykala každodennému stereotypu. Okrem základného názvu koláč dostávali tieto výrobky aj iné ľudové názvy vychádzajúce zo staroslovanského základu, ako napríklad baba, nirván, bráni, beluš. Z cudzích názvov sa u nás ujali predovšetkým celta a kuch, kucheň prevzaté z nemčiny. Koláče v okrúhlom tvare boli plné alebo v strede s otvorom. Tvar podlhovastých koláčov bol podmienený tvarom plechu, na ktorom sa piekli. Počas sviatkov sa často pripravovali pletené koláče, v tvare vianočky alebo stočené do tvaru kruhu alebo podkovy. Na sviatky sa piekli aj rôzne plnené záviny z kysnutého cesta, makovník, orechovník, tvarožník, kapustník a iné, ktoré sa podávali nakrájané na široké rezy. V priebehu 20. storočia sa aj na dedinách rozšírili a udomácnili buchty a štrúdle, ktoré sem prenikali z meštianskej kuchyne nemeckého obyvateľstva a z českej a rakúskej kuchyne. Najnovšími formami sú koláče pečené v hlinených alebo kovových formách, najmä tzv. bábovka. V súčasnosti nahrádzajú stále častejšie koláče a pečivo z typickej slovenskej kuchyne rôzne výrobky cukrárskeho charakteru, najmä torty a zákusky. „Napriek tomu však majú v mnohých domácnostiach vianočné koláče a pečivo dodnes svoje miesto na sviatočnom vianočnom stole,” dodal Stoličná.
Chlieb sprevádza ľudstvo od nepamäti. „Je v našej výžive nenahraditeľnou a nezameniteľnou potravinou a nikdy sa nepreje. Aj v tomto treba hľadať korene významu chleba v živote človeka, ktorý mu pripisujú všetky kultúry a náboženstvá sveta,” uviedla pre TASR etnologička Rastislava Stoličná. V kontexte rodinných a kalendárnych obradov zohrávala základná požívatina - chlieb na sviatočných stoloch významnú úlohu. Chlieb pripravený v čase sviatku symbolizuje vo všetkých ľudských kultúrach želanú plodnosť polí, bohatstvo rodiny a všeobecne domov a dobro. Na Slovensku sa piekol biely chlieb, z pšeničnej múky, ale aj čierny chlieb z ražnej múky. Podľa historikov výživy je to dané tým, že cez naše územie prechádza podľa geografických možností dopestovania obilnín hranica zóny bieleho a čierneho chleba. V rámci európskeho priestoru je južná a západná Európa zóna bieleho chleba a severná a východná Európa je zóna čierneho chleba. Kvalita chleba sa v minulosti menila v závislosti od sociálnych a geografických podmienok regiónu. Podľa odborníčky závisela od kvality múky. V minulosti sa však chlieb málokedy piekol len z jedného druhu múky. „Etnografický atlas Slovenska ukazuje, že vo väčšine dedín múku miešali najmä s jačmennou múkou, pri jej nedostatku sa pridávala aj ovsená múka. V čase nedostatku, núdze a hladomorov sa do zmesi na chlieb v krajných prípadoch pridávala hrachová múka, piliny z rôznych druhov stromov alebo múka zo žaluďov. Po rozšírení zemiakov na našom území pridávanie nastrúhaných uvarených zemiakov cesto na chlieb zvláčnilo,” vysvetlila Stoličná. Tvar chleba môže byť dvojaký. Tradičný chlieb je okrúhly, pretože sa vždy formoval do dreveného vahana alebo do slamienky. Druhým typom je obdĺžnikový, ktorý bol na našich dedinách rozšírený pravdepodobne pod vplyvom mestského prostredia. „Okrúhly tvar chleba je najjednoduchším a najdokonalejším obrazcom, ktorý symbolizuje slnko ako životodarný element Zeme. Kruh symbolizuje aj plynutie života človeka, počínajúc narodením a končiac smrťou, je aj znakom nekonečnosti, večnosti a dokonalosti,” uviedla Stoličná. Pečenie chleba v domácnostiach bolo rituálom a pretože šlo o ťažkú a namáhavú prácu, musela byť gazdiná v dobrej kondícii. Cesto sa vo veľkom koryte zarábalo na niekoľko pecňov chleba. Aby sa chlieb vydaril, musel byť dobre pripravený kvások, primerane rozohriata pec a kvalitne vymiesené cesto. Chlieb sa do pece vsádzal na drevených lopatách a po dvoch až dva a pol hodinách bol upečený. Upečený chlieb schovali do komory na rebríček alebo do truhly, ktorú gazdiná zamkla. Odkrojiť z neho si nemohol hocikto a hocikedy, pretože bolo presne vypočítané, dokedy má vydržať. O chlieb bolo treba požiadať a gazdiná z neho odkrojila. Chlieb bol v minulosti považovaný za Boží dar a ľudia sa k nemu aj tak správali. Už počas jeho prípravy ho bolo treba sedemkrát prežehnať, aby všetko dobre dopadlo. Spadnutý chlieb bolo treba pobozkať a ospravedlniť sa mu. Výchovu detí orientovali tak, aby si chlieb vážili a mali ho v úcte. S chlebom ako rituálnym obradným jedlom sa spájalo množstvo poverových predstáv. Ak napríklad pri pečení praskol, neveštilo to pre domácnosť nič dobré. Chlieb nesmel byť nakrojenou časťou otočený ku dverám, lebo tým sa vynáša šťastie z domu. Takisto nesmel byť položený „hore nohami”, pretože by sa porušila harmónia rodiny. Nevesta prichádzajúca do domu svojho manžela kládla chlieb na stôl alebo prah domu, ktorý sa považoval za kultové miesto, akoby chcela pozdraviť predkov rodiny, do ktorej prichádza. Chlieb pre mŕtvych sa kládol do hrobu alebo truhly zosnulého. Chlieb pečený pri slávnostných príležitostiach mal doslova rituálny význam. K starým rituálnym chlebom pečeným počas vianočných sviatkov patril kračún. „Dnes je to koláč, ale pôvodne to bol chlieb, do ktorého sa zapekali rôzne obilniny, liečivé rastliny, fľaštička s medom. Všetko, čomu sa malo na hospodárstve v budúcnom roku dariť,” uviedla Stoličná. Tento chlieb ležal na sviatočnom stole od Štedrého večera počas celých sviatkov ako symbol úrodnosti a na záver sviatkov ho dali zožrať hospodárskym zvieratám. „Ani odrobinky z chleba zo štedrovečernej večere sa nesmeli vyhadzovať. Pripisovala sa im magická sila a používali sa na liečenie. Alebo ich pri jarnom oraní poľa zaorávali do prvej brázdy, aby sa zabezpečila ďalšia dobrá úroda,” uviedla etnologička. O dôležitosti chleba v živote človeka svedčí aj to, že pojmom chlieb sa nenazývala len samotná potravina, ale označovalo sa ním v prenesenom význame aj celé hospodárstvo, bohatstvo rodiny. „Má svoj chlieb” znamenalo, má svoje hospodárstvo. Ten, kto bol „na cudzom chlebe”, pracoval pre iného. Má „ľahký alebo ťažký chlebík”, boli označenia pre ľahšie a ťažko pracujúceho človeka. Pri označení „je bez chleba” išlo o človeka bez práce. „Najznámejším zvykom spojeným s chlebom je ponúkanie vzácnych hostí chlebom a soľou, ktorý sa stal symbolom pohostinnosti všetkých slovanských národov,” dodala Stoličná.
Konzumácia rýb počas vianočných sviatkov so sebou nesie určité riziko, kedy sa môže do dutiny ústnej, hrdla či hltana zapichnúť konzumentovi rybacia kosť. Lekári však tvrdia, že táto nepríjemnosť neznamená pre človeka priame ohrozenie života, ľudia by mali v takýchto situáciách zachovať pokoj a v prípade pretrvávajúcich ťažkostí vyhľadať odbornú lekársku pomoc. Nielen deti, ale aj dospelí by mali jesť ryby veľmi opatrne. Jedlo je potrebné dobre požuť a až potom prehltnúť. „Rybacie kosti nepredstavujú pre svoju veľkosť priame ohrozenie života, to znamená, že nie sú také veľké, aby sa mohol človek zadusiť,” vysvetlil primár oddelenia otorinolaryngológie Fakultnej nemocnice (FNsP) J. A. Reimana v Prešove, Slavomír Straka. Keď človek cíti, že mu v tele uviazla kosť, mal by zachovať pokoj. „Toto je veľmi dôležité si uvedomiť, pretože zapichnutie kostičky je skoro vždy sprevádzane strachom, panikou až hystériou a s tým spojenými rôznymi nesprávnymi úkonmi, ktoré by mali viesť k odstráneniu cudzieho telesa, avšak väčšinou pacientovi nepomôžu, skôr mu môžu uškodiť,” podotkol Straka. Množstvo takzvaných overených receptov preto nefunguje. Medzi najznámejšie patrí napríklad zajedenie tuhšieho jedla či chleba, ktoré by malo kostičku zachytiť a tá prejde ďalej do tráviaceho traktu. Podľa Straku však tento spôsob nebýva účinný, „pri väčších kostiach môže dokonca spôsobiť ešte väčšie problémy,” poznamenal. Dodal, že konzumácia kyslých jedál, ovocných štiav či octu, ktoré by mali kostičku rozpustiť, je takisto neúčinná. Primár otorinolaryngológie tvrdí, že v mnohých prípadoch nejde o zapichnutie cudzieho telesa, ale napríklad iba o škrabnutie sliznice, pričom môžu chvíľu pretrvávať mierne bolesti. Niekedy pomôže aj dúšok vlažnej vody. „Pri menej závažných príznakoch je preto možné asi pol hodinu až hodinu vyčkať. Pomoc je nutné následne vyhľadať, ak ťažkosti pretrvávajú. V prípade intenzívnejších ťažkostí je potrebné samozrejme vyhľadať pomoc okamžite,” uzavrel Straka. Vo FNsP J. A. Reimana Prešov bude počas vianočných sviatkov zabezpečená na oddeleniach otorinolaryngológie 24-hodinová pohotovostná služba, kde môže v prípade potreby prehliadnuť odborný lekár dutinu ústnu, hltan aj hrtan špecializovanými nástrojmi. Zákrok pri odstraňovaní uviaznutých kostičiek je väčšinou jednoduchý a rýchly.
Prejedanie najmä počas sviatkov je v posledných rokoch podľa gastroenterológa Petra Paulena bežným fenoménom. S jedlom sa aj v súvislosti so sviatočnými dňami spája množstvo ľudových múdrostí. Už naši predkovia hovorievali: „Na Vianoce - po gágorce, na Veľkú noc - moc, na Ducha - do pol brucha a na Jána - v bruchu jama”, „Kto mnoho je, málo vie”, „Málo máš jesť a piť, ak chceš dlho živý byť”. Aj počas sviatkov však treba dbať na správne stravovacie návyky, aby sa zaobišli bez zažívacích problémov. Podľa zaužívaných stravovacích návykov by sa podľa Paulena dali ľudia rozdeliť do dvoch skupín. Jednu tvoria ľudia s chorobami zažívacieho traktu, druhú ľudia bez týchto ťažkostí. „Tí čo majú chorobu, či už žlčníkového, pečeňového alebo žalúdočného charakteru, majú odporúčanú svoju diétu a vedia, čoho sa majú vystríhať. Tieto upozornenia musia rešpektovať aj počas vianočných sviatkov,” upozornil Paulen. Ľudia, ktorí podobné obmedzenia nemajú, by si mali podľa odborníka rozložiť konzumáciu jedla tak, aby sa vyhli tráviacim ťažkostiam. „Musia myslieť na to, že aj napriek tomu, že na sviatočnom stole je veľa lákavého jedla, mali by sa správať zodpovedne. Môžu si vychutnať všetko, ale po troške,” vysvetlil. K najčastejším tráviacim ťažkostiam pri prejedaní patria nafukovanie, nevoľnosť, nepríjemné grganie, bolesti v oblasti žalúdka alebo žlčníka. Príznakom sťaženého trávenia je aj pálenie záhy, ktorého príčinou je návrat kyslého žalúdočného obsahu do pažeráka. Pokiaľ sa v konzumácii dodržiava miera, nie je podľa gastroenterológa žiadna potravina z vianočného stola pre organizmus škodlivá. „U zdravého človeka nie je v zásade rozdiel, či je na stole vajíčkové alebo kapustové jedlo. Ide len o kvantitu. Pokiaľ nie je zjedeného jedla veľa, tak nám nemá prečo uškodiť,” podotkol. Podľa Paulena by mal mať v sebe pri jedení každý človek racionálnu brzdu, aby mu pokrm neuškodil a aby si ho dostatočne vychutnal. „Ľudia by mali jesť podľa pocitu plnosti žalúdka. Recept, ako sa vyhnúť zažívacím ťažkostiam, je jednoduchý. Keď viem, že už mám dosť, tak už nejem,” dodal.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.....................................................................................................................................