Sőren Kierkegard, známy dánsky filozof a mysliteľ 19. storočia, píše takýto zaujímavý príbeh: Bol raz jeden kráľ, ktorý miloval skromné dievča. Nebol ako iní králi. Ale každý panovník sa triasol pred jeho mocou. Nikto z nich sa neodvážil vysloviť niečo proti nemu, pretože mal moc zlikvidovať všetkých svojich protivníkov. Ale zahorel láskou voči skromnej dievčine.
Kládol si ale otázku? Ako jej vyjadrím túto svoju lásku? Mohol ju jednoducho priviesť do svojho kráľovského paláca a na hlavu jej položiť korunu plnú drahokamov, obliecť ju do kráľovského rúcha. Iste by mu neodporovala. Pretože nikto sa mu neodvážil odporovať. Ale milovala by ho?
Možno by to aj povedala, ale bola by to pravda? Nežila by s ním len zo strachu, potajme vo svojom vnútri túžiac po živote, ktorý predtým žila? Bola by takto pri ňom šťastná? Ako by sa to mohol dozvedieť?
Mohol sa jej zmocniť rôznymi spôsobmi. Mal na to ľudí i svoju moc. Takéto uvažovanie ho priviedlo k tomu, že chcel, aby zabudla na to, že on je kráľ a ona len chudobné, skromné dievča. Chcel, aby túto priepasť medzi nimi preklenula obojstranná, navzájom opätovaná láska. Pretože iba v láske si nerovní môžu byť zrazu rovní. Kráľ si uvedomil, že nemôže pozdvihnúť toto skromné dievča bez toho, aby nepotlačil jej slobodu. Rozhodol sa preto pre iný spôsob. Zostúpiť nadol. Navonok nové prezlečenie, ale vo vnútri aj nová identita, ktorú vzal na seba. Vzdal sa teda na istý čas trónu a zostúpil nadol, aby získal jej ruku. Toľko Kierkegardov príbeh.
To, čo on vyjadril v tomto príbehu, nie je ďaleko od pravdy, ktorú vykonal sám Boh pre spásu človeka. Boh síce nie je hrôzostrašný panovník, pred ktorým sa trasú všetci ostatní panovníci, ani nezahorel láskou k dievčaťu. Ale je Bohom, ktorý má moc nad všetkými a zahorel láskou k človekovi. K tomu človekovi, ktorého stvoril na svoj obraz, ktorého umiestnil do svojej blízkosti, ktorého povýšil nad všetko ostatné tvorstvo. Ale ktorý sa aj previnil voči Bohu svojou neposlušnosťou. A pretože Božia láska je vždy viac ako neposlušnosť a hriech človeka, ktorý sa toľkokrát prejavil v ľudských dejinách a v živote človeka, Boh sa zľutoval nad biedou človeka, nad jeho nízkosťou a po jeho veľmi dlhom odlúčení rozhodol sa ho znova vrátiť do pôvodného stavu milosti. A k tomu si zvolil spôsob, ktorý by bol pre človeka najprijateľnejší, ktorým by sa k nemu najviac priblížil.
Boh, podobne ako v príbehu Kierkegarda, vzal na seba novú podobu. Podobu človeka a zostúpil nadol, ako o tom píše apoštol Pavol: „On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka“ (Flp. 2,6-7). Bol to ten najšokujúcejší zostup Boha k človekovi, smerom nadol, aký si možno len predstaviť. Ak sa predtým zjavoval Mojžišovi, Abrahámovi, prorokom, jeho stretnutie s človekom vždy vzbudzovalo akýsi strach, veď išlo o nadprirodzené stretnutia. Ale tento krát anjel, ktorý navštívil Zachariáša, neskôr Máriu a potom vo sne Jozefa, zvestoval človekovi, že Boh sa mu chce zjaviť v podobe, ktorá človeka nemá vôbec vystrašiť.
V Ježišovom narodení, v chudobnej maštaľke našiel spôsob prístupu, ktorý by vôbec ľudí nevyľakal. Boh tak odhodil svoje majestátne kráľovské rúcho a zostúpil celkom nadol, k hriešnemu človekovi a sám sa stal človekom.
Svojim Vtelením a zostúpením Boh znova ukázal svoj vzťah k človekovi, ako si ho váži, akú hodnotu má v jeho očiach. Boh prišiel opraviť Boží obraz v človekovi, ktorý mu vtlačil na počiatku, pri Stvorení. Prišiel ho obnoviť, znova vymaľovať, lebo po takej dlhej dobe odlúčenia bol veľmi, veľmi vyblednutý. Prišiel obtiahnuť a zvýrazniť božie kontúry, obrysy, ktoré ešte zostali v človekovi.
Ježišovo narodenie spôsobilo zlom v dejinách, rozdelilo ich na dve časti. Dokonca aj svetský kalendár takmer na celom svete dodnes rešpektuje túto skutočnosť. Vtelením Boh preklenul obrovskú priepasť, ktorá bola medzi ním a človekom.
Aké boli teda prvé Vianoce?
Na jednej strane tu stojí človek, celé ľudstvo ranené hriechom prvého človeka, na druhej strane tu uprostred ľudstva stojí Boh v podobe malého dieťaťa. Vtedy zobral Boh na seba podobu malého bezbranného novorodenca.
Stal sa jedným z nás. Od tejto chvíle sa môže rozprávať s každým človekom bez toho, aby muselo zaznievať varovné anjelovo - nebojte sa, ako zaznelo pre Zachariáša i Máriu.
A čo sa vďaka Ježišovmu príchodu zmenilo?
Predovšetkým sa prinavrátil pre človeka dôverný vzťah k Bohu, ktorý bol narušený. Ak v Starom zákone Žid, ktorý sa dotkol Pánovej archy, padol na zem mŕtvy, odteraz sa ľudia dotýkajú samého Boha, dotýkajú sa Božieho Syna a mnohí odchádzajú uzdravení. Židov, ktorí nemohli vysloviť tak veľmi posvätné meno Jahve - Boh, ale iba jeho náhradu Adonai, Ježiš naučil nové oslovenie - Abba Otče. V Ježišovi sa stal Boh oveľa bližším človekovi a človek zase oveľa bližší Bohu. V Starom zákone nemohol nik okrem veľkňaza vstúpiť do svätyne svätých, do veľsvätyne. V Novom zákone sa vďaka Ježišovi Kristovi trhá chrámová opona a tak sa otvára veľsvätyňa pre každého človeka. V Starom zákone tiež panovalo pravidlo, že kto by priamo uvidel Božiu tvár, tento priamy pohľad by neprežil. Od chvíle Božieho príchodu a jeho narodenia sa človek dívajúc na Ježiša díva na samého Boha. A Pán Ježiš hovorí - každý, kto vidí mňa, vidí Otca, ktorý je na nebesiach.
Keď kňaz vyslovuje slová - Hľa, Boží Baránok - keď dvíha Eucharistiu, či nevidíme vtedy samého Krista a tým aj Otca, ktorý je na nebesiach?
Od tejto chvíle Božieho narodenia môžeme k Bohu pristupovať znova priamo. Nepotrebujeme žiadneho iného prostredníka, lebo sa ním stal sám Boh v osobe svojho Syna.
Vtelenie Božieho Syna má teda svoj zmysel pre Boha i pre nás. Tým najvyšším cieľom bolo nastoliť jednotu, znovuzjednotenie človeka s Bohom. Návrat človeka k Bohu. Pretože človek to sám nedokázal. A Ježiš toto všetko zmenil. Celý Nový zákon nám hovorí o tom, čo sa stalo, keď sa Boh dozvedel, aké je to byť ľudskou bytosťou. Všetko to, čo cítime a prežívame, prežil Boh vo svojom Synovi.
Toto sú teda Vianoce, ktoré nám daroval Boh. Chvíľou, v ktorej si znova a znova pripomíname udalosť, ktorá obnovila narušený vzťah medzi človekom a Bohom. Už viac sa Boh nemohol znížiť a zostúpiť k človekovi.
Tak úžasne rešpektuje slobodu človeka, podobne ako kráľ z príbehu, ktorého som spomínal na začiatku. Ten Kierkegardov kráľ bol iba vymyslený. Ten náš, kráľ neba i zeme, stvoriteľ všetkého, je skutočný, pravdivý. Ďakujme mu preto za dar Vianoc, ktoré nech čo najdlhšie rezonujú v našom srdci i v našom každodennom živote.